Hady

Hady a povery

Hady človeka fascinujú, ale vzbudzujú v ňom strach. Od pradávna sa vyskytujú v mýtoch a legendách. Hady sú úžasné stvorenia, ktoré sa prispôsobili všetkým podmienkam prostredia. Dokážu plávať na šírom mori, šplhať sa po vysokých stromoch, zahrabávať sa pod zem, či prežiť v horúčavách na púšti. Žiadna iná skupina zvierat nemusí čeliť takým predsudkom, poverám a bájkam ako hady. Ešte udivujúcejšie, než množstvo týchto povier, je to, že im ľudia veria. Väčšina „všeobecne známych faktov“ o hadoch, napríklad tvrdenie, že sú slizké, je mylná. Hady nehypnotizujú svoju korisť, necicajú mlieko spiacim kravám, nemajú žihadlo v chvoste (alebo v jazyku), nechránia svoje mláďatá tak, že ich prehltnú, ani nevydychujú jedovaté výpary, keď syčia. Nedokážu sa skrútiť do obruče ani vyskakovať do vzduchu, aby mohli človeka uhryznúť do tváre. Kovboji, ktorí sa spoliehali, že povraz upletený z konskej srsti ich v noci ochráni pred hadmi, často zistili, že sa delia o teplú posteľ s nepozvanými hosťami, ktorí bez akýchkoľvek zábran preliezli cez povraz. Sú známe prípady, že ľudí uhryzla odseknutá hadia hlava, nie preto, že by bola živá, ale preto, že citlivé nervové zakončenia aj po smrti reagovali na dotyk reflexným sklapnutím čeľustí. Niekoré druhy hadiarok sa v angličtine nazývajú „mliečne hady “. Tento názov dostali preto, lebo ľudia verili tomu, že sa vplazia do maštalí, aby cicali kravám mlieko. Hadiarky lovia hlodavce a kde inde je viac myší a potkanov ako v maštali – to je skutočná príčina ich častého výskytu na miestach, kde sú kravy. Tieto povery vznikli neopodstatnene a človek, ktorý sa s hadom stretne, vďaka nim spanikári. Až potom príde k ozajstnému ohrozeniu.

Hady všeobecne

Hady predstavujú rovnako veľkú skupinu plazov ako jaštery a patrí do nej asi 2700 druhov. Hady i jaštery sú početnejšie ako ostatné skupiny plazov. Hady patria do radu Ophidia (Serpentes) v podtriede Squamata (šupináče), do ktorej patria aj jaštery (Sauria). Hady sa pravdepodobne vyvinuli z jašterov žijúcich pod zemou. Prvé hady sa zjavujú v skamenelinách hornej kriedy pred asi 80 miliónmi rokov (jaštery sú známe z vrchnej jury asi spred 130 miliónov rokov), ale najnovšie výskumy zistili, že hady sa pravdepodobne vyvinuli na súši a nie vo vode, ako sa domnievajú niektorí odborníci. Vedcom sa totiž podarilo objaviť pozostatky dvojnohého živočícha, ktorý sa pohyboval plazením po súši a ktorý by túto teóriu mohol potvrdiť. O objave pozostatkov tohto zvieraťa, ktoré je doteraz najprimitívnejším známym hadom, informovala agentúra AP. Všeobecne platí, že sa hady vyvinuli zo štvornohých jašteríc, ktoré v priebehu času stratili nohy. Vedci však dlho diskutujú o tom, či predkovia týchto jašteríc boli pozemskými alebo morskými živočíchmi.Nový objav zobrazuje hada, ktorý žil v Patagónii približne pred 90 miliónmi rokov, uviedol Hussam Zaher z univerzity v brazílskom Sao Paulu, ktorý objav popisuje v najnovšom čísle časopisu Nature. Jeho dĺžka je neznáma, ale pravdepodobne nebol dlhší ako meter. Ide o vôbec prvý objav, keď vedci našli hada s krížovou kosťou. Táto kosť sa u hadov vytratila, keď sa vyvíjali z jašteríc. Vzhľadom na to, že ide o prvý prípad, keď túto kosť had nestratil, ide pravdepodobne o najprimitívnejšieho hadieho zástupcu.Živočích, ktorý dostal označenie Najash rionegrina, žil na zemi, dokazuje to jeho anatomické zloženie aj miesto, na ktorom sa pozostatky našli. Ak teda najprimitívnejšie hady žili na púšti, podľa Zahera to dokazuje, že sa hady na súši aj vyvinuli.

Hady nemajú nohy, pohyblivé viečka, ušné otvory, ušné bublinky, ani stredné ucho. Obe polovice spodnej čeľuste majú na brade spojené väzivom. Avšak ani jeden z telesných znakov nie je typický len pre hady alebo len pre jaštery. Mnohé jaštery nemajú napr. nohy, prípadne ani uši, naproti tomu niektoré hady majú zvyšky zadných nôh a na kostre iných sú zachované pletence na pripojenie končatín.

Šupiny a vonkajší vzhľad hadov

Spoľahlivým znakom na určenie hadov sú šupiny. Niektoré skupiny hadov majú na hlave malé šupiny, iné zas majú šupiny veľké, ale sú aj prípady, kde majú šupiny rôznu veľkosť na tom istom jedincovi. Šupiny na bruchu nazývame ventralia (brušné) a bývajú široké. Ostatné šupiny sa nazývajú drosalia (chrbtové) a sú malé. Chrbtové šupiny majú približne kosoštvorcový tvar a sú usporiadané do radov tiahnucich sa vedľa seba pozdĺž tela. Počet pozdĺžnych radov sa pohybuje medzi 13 až 150. Pri hadoch, ktorých telo sa k hlave a ku chvostu postupne zužuje, zmenšuje sa počet pozdĺžnych šupín smerom k hlave a k chvostu. Tie, čo majú valcovité telo (napr. koralovce), majú počet radov rovnaký po celej dĺžke tela. Šupiny na spodnej strane chvosta sa volajú caudalia (chvostové). Môžu byť malé ako chrbtové šupiny a tvoriť viac radov, ale môžu byť aj väčšie a len vo dvoch radoch, prípadne môžu byť široké ako brušné a tvoriť len jeden rad. Ich počet je často dôležitý pre rozlíšenie príbuzných druhov. Pri všetkých hadoch s veľkými brušnými a chvostovými šupinami zodpovedá šírka každej šupiny presne jednému stavcu. Pri druhoch, ktoré majú priemerne 100 brušných šupín, môže sa ich počet pohybovať až do 103. Koniec chvosta pokrýva malá kužeľovitá šupina. Táto šupina nie je spojená ani s jedovatou žľazou, ani ju had neuplatňuje ako osteň alebo ostrohu v boji, zato často ju používa pri pohybe nad zemou. Chrbtové šupiny na tele i na chvoste sú hladké alebo majú naprostriedku pozdĺžnu hranu. Voľný koniec šupiny býva zaoblený alebo vykrojený. Pri niektorých druhoch možno vidieť na každej šupine jednu alebo dve drobné jamky, viditeľné len pod lupou.

Samce a samice vyzerajú zvyčajne rovnako, len pri niektorých druhoch sa samec a samica líšia farbou a kresbou. Samce majú takmer vždy dlhší chvost a viac chvostových šupín ako samice, ktoré majú zvyčajne dlhšie telo a viac brušných šupín. Celkový počet šupín je však pri oboch pohlaviach približne rovnaký. Pri niektorých skupinách hadov, napr. pri mornároch, majú šupiny na spodnej strane hlavy mnohé drobné jamky. Niektoré madagaskarské stromové hady majú na nose šupinatý výbežok, ktorý má samica dlhší a trochu iného tvaru ako samec. Tento výbežok sa uplatňuje prevdepodobne pri dvorení.Potrava a spôsob jej získavania

Hady sa živia skoro výlučne živými zvieratami alebo vajciami. Niektoré druhy zožerú aj mŕtve živočíchy, prípadne sa to naučia v zajatí. Hady chytia korisť papuľou a prehĺtajú ju v celosti. Pohyblivé, pružne spojené čeľuste a pružná koža im umožňujú prehltnúť aj živočíchy väčšie ako priemer ich vlastného tela. Väčšina druhov požiera korisť hneď, len čo ju uloví. Korisť sa naraz hádže aj v hrdle hada. Ak je korisťou živočích, ktorý má telo pokryté tŕňmi, ako napríklad ropušník tŕnistohlavý alebo supec, môžu tŕne prepichnúť telo hada, čo býva preňho vo väčšine prípadov smrteľné.

Dlhú a brániacu sa korisť si pridŕžajú hady svojim vlastným telom. Škrtiče ovíjajú telo okolo obete a škrtia ju dosiaľ, kým ju neusmrtia, resp. nezadusia.

Jedovaté hady usmrcujú korisť jedom vylučovaným jedovými žľazami, umiestnenými v hornej čeľusti. Dutými alebo ryhovanými zubami sa dostane jed do rany spôsobenej uhryznutím. Niektoré hady nepustia korisť dotiať, kým jed nezačal účinkovať. Robia tak druhy, ktoré majú slabý jed alebo krátke jedové zuby, prípadne sa živia korisťou, ktorá by mohla ľahko uniknúť, napr. vtákmi. Iné druhy, ktoré majú silný jed a dlhé jedové zuby, pustia korisť hneď po uhryznutí. Potom ju čuchom sledujú, kým ju nenájdu na mieste, kde uhynula.

Hady vyhľadávajú korisť rôznym spôsobom. Medzi najúčinnejšie orgány, ktoré im pritom pomáhajú, patria zmyslové jamky štrkáčovitých a niektorých veľhadov. Sú to veľmi vnímavé detektory tepla, pomocou ktorých zacítia korisť aj na väčšiu vzdialenosť. Hady síce nemajú dobrý zrak, no ich pozornosť upúta aj najmenší pohyb. Užovky sa pri vyhľadávaní koristi riadia jej pohybom. Nehybný živočích môže uniknúť pozornosti, kým sa had nepriblíži natoľko, aby ho vypátral podľa teploty tela. Jazyk hadov hrá významnú úlohu pri odhaľovaní pachov. Menej pohyblivé hady sa skoro výlučne spoliehajú na pachové stopy. Mornáre sa pokúšajú zhltnúť čokoľvek, čo je potreté pachovými výlučkami žiab alebo rýb.

Hadie zuby

Hady majú tri typy jedových zubov. Zadné jedové zuby, aké majú užovkovité jedovaté hady, nie sú pohyblivé a na každom boku čeľuste je aspoň jeden, no bývajú aj po štyroch. Tieto krátke jedové zuby majú na prednom okraji hlbokú ryhu, ktorou steká jed do rany. Všetky vretenice majú pár veľkých, dutých a pohyblivých jedových zubov, ležiacich v prednej časti pysku. Pri otvorení papule sa tieto zuby vztýčia a smerujú trocha dopredu. Pri zatvorení pysku sa zas sklopia. Mornáre, bungary, kobry, mamby a koralovce majú tretí typ jedových zubov. Sú to krátke, nepohyblivé jedové zuby, umiestnené vpredu čeľuste.

Hadí jed

Hadí jed účinkuje dvojako. Buď pôsobí na krv a krvný systém (hemotoxicky) alebo, a to vo väčšine prípadov, zasahuje nervovú sústavu (neurotoxicky). Vo všeobecnosti je známe, že hadí jed má liečivé účinky, aj na klinike hematológie a transfuziológie Martinskej fakultnej nemocnice prebieha intenzívny výskum. Klinika spolupracuje s poľskými a americkými kolegami na výskume novoobjavených liekov odvodených od hadích jedov. Prípravok vyvinutý z jedu zmije Echis Carinatus blokuje funkciu krvných doštičiek a zabraňuje vytváraniu krvných zrazenín. Dokázal by výrazne zlepšiť vyhliadky pacientov s srdcovo-cievnymi ochoreniami, najmä ľudí čakajúcich na chirurgický zákrok na srdcových cievach. Výskum je súčasťou samostatného grantu NATO. Martinčania na ňom particupujú ako jediné slovenské pracovisko. Cieľom medzinárodného projektu je overiť účinky nových liekov, ktoré vyvinuli v Americkej Philadelphii, v laboratórnych podmienkach. Odborníci budú sledovať ich vpyv na krvné doštičky zdravých jedincov, ako aj vplyv na paciantov so srdcovo-cievnymi ochoreniami. Využijú viaceré laboratórne metódy a jednu z nich – vyšetrenie receptorov krvných doštičiek pomocou monoklonových protilátok – budú realizovať práve v Martine.

Zvliekanie

Hady zviekajú vonkajšiu odumretú vrstvu kože najmenej raz, ba často tri až styri razy do roka. Hovoríme, že sa lienia. Počet lienení závisí od druhu hada a jeho fyzického stavu. Aj poranenie kože môže vyvolať zvliekanie. Mladý had, ktorý je dobre kŕmený sa zvlieka viackrát do roka. Celý proces začína tvorbou hormónov, ktoré podporujú rast novej pokožky a šupín pod ešte stále funkčnou vrchnou vrstvou. Keď sa táto fáza skončí, do priestoru medzi oboma vrstvami sa napumpuje lymfatická tekutina, ktorá ich oddelí, ale tiež zakalí hadom zrak. Niekoľko posledných dní pred zvliekaním had vyhľadáva úkryt, neprijíma potravu a keďže dobre nevidí, je mimoriadne podráždený a útočný. Asi 24 hodín pred zvliekaním sa lymfatická tekutina znova absorbuje a zrak sa vyčistí. Had sa začne pyskom šúchať o drsný povrch, až kým sa rostrálny štítok neuvoľní. Had sa zvlieka rubom navrch, ako pančucha na rozdiel od korytnačky, ktorá sa zvlieka po jednotlivých šupinách. Hadov rast veľmi ovplyvňuje množstvo prijatej potravy. Had je medzi studenokrvnými živočíchmi univerzálnym druhom vrámci jej príjmu.

Rozmnožovanie

Hady sa buď liahnu z vajíčka alebo sa rodia ako živé mláďatá. V jednej znáške bývajú 3 – 4, alebo až 100 vajec. Prvé roky rastú hady rýchlo. Mladé malých hadov dospievajú počas jedného až dvoch rokov, mladé hadov strednej veľkosti za tri až štyri roky, veľké hady za päť až šesť rokov. Hady však rastú pomaly po celý život. Najvyšší dokázateľný vek, ktorý had dosiahol je 28 rokov. Rekordná veľkosť je asi 11 až 15 metrov a dosahuje ju juhoamerická anakonda veľká.

Pohyb hadov

Hady sa môžu pohybovať štvorakými spôsobmi alebo ich kombináciou. Najčastejšie prehýbajú telo z boka na bok vo vlnovkách tvaru písmena S, pričom sa vlnovky začínajú na prednom konci tela a postupujú dozadu. Telo sa posúva dopredu tým, že sa opiera o nerovnosti podkladu. Po hladkej ploche sa hady takto pohybujú len veľmi pomaly. Druhý najčastejší spôsob je harmonikový pohyb. Had pri ňom posúva jednu časť tela v záhyboch dopredu, kým zvyšná časť tela ostáva pevne zakotvená. Priamočiarého pohybu sú schopné iba hady so zavalitým telom a s veľkými brušnými šupinami, napr. vretenice. Telo sa pohybuje priamo dopredu veľmi pomaly, tým spôsobom, že brušné šupiny sa pohybujú vo vlnách na konci rebier. Najzriedkavejším spôsobom pohybu je bočný pohyb. Ním sa pohybujú vretenice rožkaté zo severnej Afriky a štrkáč rožkatý z juhozápadnej časti Severnej Ameriky. Oba druhy žijú v sypkom piesku, kde by sa inak pohybovať nemohli.Najznámejšie hady

Obri medzi nami - Veľhady

Najväčšími hadmi sú veľhady a anakondy, nejedovaté svalnaté hady, ktoré korisť usmrcujú udusením. Obtočia okolo nej svoje niekoľkometrové telo silne ju stisnú. Potom ju celú prehltnú. Najväčšie jedince si poradia aj s 35 až 40-kilogramovou antilopou či kozou. U mnohých zástupcov veľhadovitých (Boidae) nájdeme na kostre zvyšky zadných končatín, niekedy viditeľné aj zvonku v podobe malých výrastkov vedľa análneho, konečníkového otvoru.

Anakonda veľká (Eunectes murinus)

Anakonda veľká je najmohutnejším hadom sveta. Môže dorastať do dĺžky 9,5 m a dosiahnuť hmotnosť až 300 kg. Takéto exempláre sú však raritné a aj 6 m dlhé jedince sú vzácne. Priemerná anakonda dosahuje dĺžku 1,5 - 2,5 m. Dospelé jedince majú obvod tela porovnateľný s hrudníkom dospelého muža a bez problémov zhltnú aj 50 kilogramovú korisť, ktorú potom týždne trávia. Žijú výlučne v blízkosti vôd, pri stagnujúcej alebo pomaly tečúcej vode. Anakondy výborne plávajú. Pri vode striehnu na zvieratá, ktoré tam privedie smäd. Ak rieka a okolité močariny vysýchajú, zahrabe sa do blata a strnutá prečká nepriaznivé obdobie. Cez deň sa zvyčajne slnia na stromoch nad vodou, za súmraku a v noci lovia. Anakondy žijú samotársky a majú presne vymedzené teritórium. Pre svoju krásnu kožu boli anakondy v minulosti takmer vyhubené. Domorodci, hlavne Indiáni, rozprávali hrôzostrašné príbehy o ľudožrútskych anakondách. V skutočnosti je známych len niekoľko prípadov, kedy anakonda napadla človeka.

Veľhad kráľovský (Boa constrictor)

Obýva lesnaté a krovinaté krajiny Južnej a Strednej Ameriky. Zdržiava sa hlavne na zemi, ale jeho mláďatá sa často šplhajú po stromoch. Dospelý veľhad dorastá do 5m. Loví hlavne menšie stavovce, výnimočne aj mláďatá kopytníkov. Korisť zasiahne svojimi dlhými, ostrými zubmi. Zuby smerujú dozadu, takže čím väčšmi sa obeť bráni, tým pevnejšie sa na ne napicháva. Obeť tuhým zovretím zadusí a potom ju celú prehltne. Veľhad podobne ako ostatné hady je schopný prehltnúť vtáky alebo iné zvieratá, hrubšie, než je on sám, a to zásluhou svojej nezvyčajnej spodnej čeľuste, ktorá sa dá roztiahnuť, lebo nie je v strede zarastená, ale jej polovice sú uprostred pružne spojené. Veľhady sú pokojné hady a človeka bez dôvodu nenapadnú. Domorodci sa ich preto neboja, menšie exempláre si dokonca chovajú doma. Vykántria im totiž všetky hlodavce, vrátane potkanov, dokonca strážia spiace deti pred jedovatými hadmi. Krotké hady sú chránené a nikto im nesmie ublížiť. Ale divo žijúce veľhady sa vo veľkom lovia pre chutné mäso.

Pytón Mriežkavý (Python reticulatus)

Výskyt: juhovýchodná Ázia a Filipíny. Je jedným z najväčších hadov sveta s dĺžkou viac ako 9 metrov. Pokrývajú ho šupiny hnedej, oranžovej a oranžovohnedej farby, v mladosti i modré až strieborné. Živí sa cicavcami, niekedy môže uloviť i väčšie zvery ako napríklad jelene. Svoje znesené vajcia obtočí telom a zostane tak, až kým sa mláďatá nevyliahnu, teda 2-3 mesiace. Len občas sa vzdiali napiť vody. Čerstvo vyliahnuté pytóny merajú 60-70 cm a rýchlo rastú.
Vretenice a štrkáče

Vretenica obyčajná (Vipera berus)

Je to najsevernejšie žijúci had známy pre svoju extrémnu odolnosť voči chladnému počasiu. Je najrozšírenejším hadom sveta, jej areál siaha od Anglicka až po Sachalín, od Stredomoria až za severný polárny kruh. Je najjedovatejším hadom prirodzene sa vyskytujúcom na území Slovenska. Vretenica je relatívne malý had, dospelé samice dorastajú do dĺžky až 70 cm, samci sú maximálne 60cm. Dožiť sa môžu tak 20-25 rokov. Najzvyčajnejšie sfarbenie je šedé až modrošedé s výraznou kľukatou čiarou na chrbte, existuje ale množstvo viacmenej vzácnych farebných variánt, niektoré z nich vôbec žiadnu čiaru nemajú. Spoľahlivý znak, ktorým sa vretenica vo všeobecnosti odlišuje od ostatných slovenských hadov, je štrbinovitá zornička (všetky naše užovky majú zorničky okrúhle). Pri druhu vretenica rozlišujeme 3, respektíve 2 poddruhy. Ide o vretenicu obyčajnú (Vipera berus berus), vretenicu obyčajnú - bosniansku (Vipera berus bosniensis) a nakonec o vretenicu /obyčajnú/ sachalínsku (Vipera /berus/ sachalinensis), pri ktorej zatiaľ nedošlo ku zhode, či ide o poddruh vretenice obyčajnej, alebo o samostatný druh. Ich potravou sú najmä drobní hlodavci, obojživelníky, jašterice, poprípade mladé vtáky a vtáčie vajcia.

Štrkáč zelený (Crotalus viridis)

Štrkáče sú príbuzné vreteniciam. Líšia sa od nich okrem iného aj zvláštnym orgánom, umiestneným za nosným otvorom. Je to hlboká jamka vo vnútri s blankou, prestúpená nervovými bunkami. Pokusy dokázali, že toto zariadenia slúži na vnímanie tepla na diaľku. Pomocou tohto veľmi citlivého ústroja vycíti štrkáč teplo ľudskej dlane zo vzdialenosti 30cm a pritom rozozná rozdiely aj jednej desatiny stupňa. Hadovi pomáha napríklad pri hľadaní potravy. Okrem aktívnej obrany zubami sa hady bránia aj pasívne. Vydávajú rôzne zvukové signály, a to ústami (syčanie) alebo inými časťami tela, najmä šupinami alebo telesnými článkami. Najtypickejšie zastrašovacie zvuky produkujú štrkáče svojim štrkadlom. To sa skladá z niekoľkých do seba zapadajúcich zrohovatených článkov na konci chvosta. Články sú voľne spojené a keď had kmitá chvostom, charakteristicky štrkocú. Štrkadlo had pri zvliekaní pokožky nestráca, naopak, spravidla pri každom zvlečení mu pribudne ďalší krúžok. Pretože starším hadom sa koncové články často odlamujú, nedá sa podľa nich spoľahlivo určiť ani vek, ani počet zvlečení. Obyčajne ich býva osem a vtedy je štrkotanie najsilnejšie. Štrkáče patria medzi veľmi jedovaté hady. Účinok ich jedu závisí od podmienok prostredia, ale väčšinou je aj pre človeka smrteľný. Napríklad smrteľná dávka od štrkáča brazílskeho je 24 mg a dospelý jedinec má v sebe takýchto dávok až 13, štrkáč diamantový by mohol usmrtiť až 16 ľudí naraz.Pestrofarebné hady

Koralovec pásikavý (Micrurus corallinus)

Azda najzaujímavejšie sú hady s pravidelnými priečnymi farebnými pruhmi. Najčastejšie sa na telách koralovcov striedajú červené, čierne, žlté, prípadne biele prstence. Koralovec pásikavý obýva suchšie pralesy na severe Južnej Ameriky. Je to 60-70 cm dlhý nočný tvor a cez deň sa skrýva v rôznych úkrytoch. Zostáva teda záhadou, na čo mu je pestré sfarbenie - široké pruhy červenej a čiernej farby s úzkymi zelenkastobielymi obrubami. Žerie hady, jašterice a drobné hlodavce. Koralovce patria medzi veľmi jedovaté hady, ich jed spôsobuje človeku smrť už za 24 hodín. Našťastie sú vcelku pokojné a pomalé a okrem toho s krátkymi jedovými zubami, takže človeka často chráni už aj silnejší odev a obuv. Väčšinu uhryznutí vyvolajú ľahkomyselní ľudia, ktorí pekného a nehybného hada vezmú do ruky,

Koralovka pestrá (Lampropeltis getulus)

Koralovky sú severoamerické nejedovaté hady z čeľade užovkovitých. Stretneme sa u nich s jednou zvláštnosťou – živia sa aj hadmi, často prudko jedovatými. Proti ich jedu sú celkom imúnne. Niektoré pestrým sfarbením pripomínajú koralovce. Na lov vychádzajú zvyčajne poobede a večer. Okrem hadov lovia aj myši, žaby, jašterice. Ak sa stretnú s hadom, napadnú ho, zahryznú sa doň, omotajú sa okolo neho a zadusia ho. A pretože koralovky dosahujú i 2 m, za obeť im neraz padnú aj štrkáče. Samice kladú v lete 10 až 30 vajec, ktoré niekedy pár dní strážia. Koralovka pestrá je vítaným a chráneným hosťom všade, kde sú jedovaté hady.

Jedovaté a nejedovaté hady

Kobra kráľovská (Ophiophagus hannah)

Kobra je legendárny had Starého sveta, obávaný pre jedovatosť a uctievaný ako posvätné zviera v spoločnosti indických božstiev a symbol moci vládcov. Indickí fakíri dodnes predvádzajú kobry ako tancujú pri zvukoch ich píšťaly. O kobrách je vždy aspoň zmienka v každom lepšom cestopise z juhovýchodnej Ázie a severnej Afriky. Kobry sa vyznačujú tým, že ak sú podráždené, vztýčia prednú tretinu tela a roztvoria horné rebrá do podoby charakteristického štítu. Pri niektorých druhoch sú na štíte kresby pripomínajúce okuliare. Štít vyzerá ako veľká nebezpečná hlava, čím zastrašuje protivníka. Skutočná hlava je relatívne malá a smeruje vodorovne dopredu nad štítom. Kobra indická je známa tým, že pľuje na vzdialenosť niekoľkých metrov a ak jej jedovaté sliny zasiahnu oči iného živočícha, ten oslepne. Kobra indická je najčastejším zástupcom svojho rodu v tropickej Ázii, človeka napadá len ak sa ním cíti bezprostredne ohrozená. Iba v čase rozmnožovania sa stáva nebezpečnou. Vtedy samec i samica striedavo strážia znášku vajíčok v zemnej nore a vyrážajú do útoku, ak sa k ich úkrytu priblíži votrelec. Inak sa bežne pohybujú v sídlach domorodcov. Ľudia ich neprenasledujú, lebo kobry chytajú krysy a myši, ktoré obyvateľom veľmi škodia na skladovaných požívatinách. Domorodci však lovia kobry pre ich mäso považované za pochúťku, v najdrahších reštauráciách sa podáva kobria polievka za vysoké ceny. Obľube sa teší i "nápoj zdravia", čo je liehovina, v ktorej bola naložená vysušená kobra alebo bungar. Najväčší jedovatý had na svete je kobra kráľovská, dlhá až 5,5 metra. Je rozšírená od Indie cez Malajský polostrov a Indonéziu po Filipíny. Žije v riedkych lesoch, bambusových porastoch a kroviskách. Jej hlavnou potravou sú hady, avšak nie je imúnna proti ich jedu, preto loví hlavne nejedovaté druhy. Nepohrdne však ani varanmi a menšími jaštermi. Vzhľadom na svoju veľkosť má aj veľa jedu. Napr. keď do chobotu uštipne slona, ten za 3 4 hodiny uhynie. K uhryznutiu človeka ale dochádza vzácne, a ten bez použitia séra rýchlo umiera. Kobra kráľovská je nebezpečná počas inkubovania vajíčok. Stavia si hniezdo pre znášku, čo je výnimočný prípad u hadov. Samica hlavou a telom nahrnie na kopu vetvičky, suché lístie, trávu aj pôdu. V nakopenej hromade materiálu vyhĺbi dutinu a nakladie do nej dvadsať až štyridsať vajíčok. Znášku zakryje rastlinným materiálom a na jeho vrchole vyhĺbi dlhú komoru, do ktorej sa sama skrúti pripravená brániť vajíčka. Keď sa človek priblíži k jej hniezdu, kobra ho prudko napadne a môže ho dokonca i prenasledovať. Samica stráži hniezdo dovtedy, kým sa nevyliahnu a nerozlezú mláďatá. V blízkosti hniezda sa často zdržiava aj samec, ktorý je v tom čase tak isto agresívny. Napriek nebezpečiu domorodci hniezda vyhľadávajú a zabíjajú kobry, ich vajíčka totiž považujú za osobitnú pochúťku. Cenia si aj mäso. Niekoľko druhov kobier žije v Afrike, väčšinou dorastajú 2 3 metre a sú veľmi jedovaté. Ešte viac ako ich ázijské príbuzné sa pokúšajú zastrašiť protivníka vypľúvaním jedovatých slín. Do histórie sa dostala kobra egyptská, ktorou sa usmrtila kráľovná Kleopatra. Do príbuzenstva kobier patrí aj nemenej obávaný bungar, je čierno a žlto obrúčkovaný, meria asi 1,6 metra. Je hojne rozšírený v Indii a Indočíne.

Užovka stromová (Elaphe longissima)

Dve storočia pred naším letopočtom bol tento had chovaný v chrámoch ako posvätný živočích. Rimania verili, že sa boh lekárstva Aeskulap objavoval v podobe hada. Znak zdravotníkov dodnes nesie symbol hada obmotaného okolo palice. Tento had bol neskôr určený ako Elaphe longissima.Užovka stromová je svalnatý, ale pritom štíhly a veľmi mrštný had. Jeho šupiny sú hladké a lesklé, hlava je výrazne oddelená od tela a oči majú veľkú oválnu zrenicu, typickú pre hady s dennou aktivitou. Jej sfarbenie je žltohnedé až čierne. Mláďatá sa svojim sfarbením od dospelích podstatne líšia. Obýva celú teplenjšie časť južnej európy od východného Španielska, Francúzka, Talianska a balkán až po Kaspické more. Užovka stromová obýva predovšetkým nížiny, prípadne stredné polohy. Vyhľadáva teplé slnečné oblasti lesnostepného charakteru, svetlé háje a listnaté lisy, kde sa zdržuje predovšetkým v nižších poschodiach krovinatého porastu. Je možné ju zastihnúť aj v starých opustených lomoch, na viniciach, železničných násypoch, kamenných múroch a pod. Súčasťou jej biotopu býva takmer vždy neďaleký háj či vlhký lesík s množstvom úkrytov v dutých stromoch, skalných štrbinách, zarastených polozbúraných múroch, prípadne v kope zrúbaných stromov. Do vody vstupuje len ojedinele skôr z donútenia. Veľmi výnimočne sa svojou dĺžkou môže priblížiť až ku dvojmetrovej hranici, čo z neho robí najdlhšieho hada nielen u nás, ale v celej strednej Európe. Väčší úlovok pevne ovinie niekoľkými závity tela a udusí. Loví pevažne teplokrvných stavovcov (drobné hlodavce a hmyzožravce, vtáky), požiera aj vtáčie vajcia. Dospelé užovky len vzácne lovia jašterice, ktoré sú ale dôležitou potravou mladých jedincov. Samci sa odlišujú bielym bodkovaním na šupinách, ktoré je aj ich hlavným poznávacím znakom. Hlavná doba párenia nastáva koncom mája a trvá približne až do polovice júna. Samci intenzívne pátrajú po okolí a hľadajú samice ochotné k páreniu. Pri stretnutí dvoch samcov dochádza k rituálnemu súboji o samice, pri ktorom obaja hady prepletajú svoje krky a snažia sa druhého pritlačiť k zemi. Slabší jedinec nakoniec vždy ustúpi. Ak samec nájde samicu aj je povolná, samotná kopulácia prebieha prakticky ako u ostatných užoviek s tým, že samec do poloviny júna zvyčajne neprímajú potravu. Od polovici júna až do polovice júl vyhľadávajú samice vhodné kladiská. Do teplého a vlhkého substrátu samice kladú od piatich až do dvadsiatich bielych, pozdĺžnych kožovitých vajíčok

Mamba čierna (Dendroaspis polylepis)

Poznáme asi 2 800 druhov hadov, z toho 400 jedovatých. Každý svetadiel ohrozujú najmä niektoré druhy hadov, v Európe vretenice, v Ázii kobry, v Austrálii tajpan, v Severnej Amerike štrkáče a v Afrike mamby. V nedávnej minulosti bola pre nás Afrika nedostupná, dnes ju stále častejšie navštevujú naši turisti a rekreanti, ktorí pre nedostatok skúseností nepoznajú nebezpečenstvo, ktoré im od tamojších hadov môže hroziť. Najviac obávaným hadom čierneho svetadielu je mamba čierna; ňou uštipnutý človek bez včas podaného protijedu spravidla zomrie; často už dve hodiny po uhryznutí. Mamba (zlý démon Afriky) je značne agresívna, ľahko sa popudí a náhle zaútočí. Zatiaľ čo vretenice a kobry uštipnú najčastejšie do nôh, mamba sa pri útoku na človeka vyšvihne hore a uhryzne ho do hrude alebo tváre. Po indickej kobre kráľovskej je mamba čierna najdlhším jedovatým hadom, meria až 4 metre. Uprednostňuje otvorenú krajinu so skalami a kríkmi. Rada vyhľadáva opustené termitiská, kde sa vyhrieva. Menej sa vyskytuje aj v mokradiach a v lesoch na brehoch riek. Loví najmä vtáky a malé hlodavce, zriedkavejšie aj jaštery a hady. Korisť prenasleduje s hlavou a prednou časťou tela zdvihnutou nad zem, pričom dosahuje rýchlosť 10 kilometrov za hodinu. V čase rozmnožovania samce zápasia o samicu. Sokovia sa navzájom omotajú a snažia sa pritlačiť hlavu súpera k zemi. Zápasník "položený na lopatky" uzná svoju prehru a odplazí sa preč. Príbuzná mamba zelená je stromový had, dorastá dĺžku dva metre. Rýchlo sa pohybuje, ale je plachá a pred človekom uniká. Preto k otravám ňou spôsobeným dochádza málokedy a bývajú ľahšie. Rada odpočíva na starých termitiskách. Tam sa vyhrieva a čaká na korisť. Okrem jedových zubov má ešte rad dlhých zubov na spodnej čeľusti, čo je účinné zariadenie najmä pri love vtákov.

Hrôzostrašnými historkami opradená čierna mamba je v skutočnosti celkom nenápadný a v zajatí veľmi pokojný had. Dokonca sa naučí brať si potravu z rúk ošetrovateľa.