Na rozhraní kriedy a treťohôr

Hranica medzi kriedou a treťohorami sa často označuje skratkou K-T. Hraničné obdobie poznačil dopad meteoritu pri Chicxulube v dnešnom Mexiku; predpokladá sa, že tento dopad prispel ku globálnemu vymieraniu niektorých druhov živočíchov a rastlín. Výlevy lávy na západe Indie, globálne ochladenie a výrazný pokles morskej hladiny, pri ktorom sa stali súšou rozľahlé šelfy, zrejme tiež zohrali významnú úlohu pri vymieraní morských i suchozemských druhov.

Znaky katastrofy

Sedimenty morského dna, ktoré sa zachovali pri Gubbiu v Taliansku, obsahujú na hranici K-T aj tenkú vrstvičku ílu. Íl má zvýšený obsah prvku Irídia a sú v ňom aj iné kovy, o ktorých sa usudzujú, že pochádzajú z asteroidu alebo kométy, Irídiovú vrstvičku objavil koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia Walter Alvarez. Bol to prvý dôkaz o dopade veľkého meteoritu na Zem na hranici K-T.

Sopečná činnosť v Indii

Vzostupný prúd horúcich hmôt zo zemského plášťa pod Indiou spôsobil koncom kriedy obrovské výlevy lávy na Dekanskej plošine. Je pravdepodobné, že výlevmi vyvolané klimatické zmeny boli jednou z príčin hromadného vymierania na hranici K-T.

Nový Zéland uniká

Na Novom Zélande nie sú vo fosílnom zázname drobných morských živočíchov žiadne stopy po hromadnom vymieraní vo vrchnej kriede – počet druhov v tejto oblasti dokonca stúpol. Pravdepodobne došlo k pozitívnej zmene v oceánskych prúdoch, vyvolanej tým istým ochladením, ktoré v iných častiach Zeme zahubilo mnohé živočíšne druhy.

Meteorit pri Chicxulube

Pri Chicxulube v dnešnom Mexiku dopadol na Zem meteorit s priemerom asi 10 kilometrov. Pri dopade navŕšil okolo kráteru asi 8 kilometrov vysokú horskú hrádzu. Hrádza sa čoskoro zrútila a zostali po nej iba sústredné hrebene, ktoré sa rozprestierajú vyše 145 kilometrov od centra dopadu. Dnes je dopadový kráter skrytý pod mladšími sedimentmi, ktorých hrúbka presahuje kilometer.

Staršie treťohory

Koniec Kriedy znamenal zároveň koniec druhohôr a nástup treťohôr. Obdobie starších treťohôr sa písalo zhruba pred 45 miliónmi rokov. Vtedy sa Atlantik ešte stále rozširoval, vzdialenosť medzi Nórskom a Grónskom sa zväčšovala a Ameriky sa posúvali na západ. Afrika sa pomaly posúvala severovýchodným smerom, pričom stláčala južnú Európu a vyzdvihla horské pásma Pyrenejí a Álp. India pokračovala vo svojej ceste na sever a prekročila rovník, zatiaľčo Austrália sa úplne odlúčila od Antarktídy.

Sopečná činnosť v Atlantiku

V severnom Atlantiku, medzi Britániou a Grónskom, vystúpil zo zemského vnútra chochol horúcej magmy. Vyzdvihol kôru oblasti nahor, napínal ju a napokon vytvoril prielomy. Z riftových prielomov vytieklo na povrch obrovské množstvo lávy, pričom sa vytvorili nové územia.

Horúca škvrna pod Pacifikom

Horúca škvrna pod Pacifikom vytvorila reťaz sopečných Havajských ostrovov. Ostrovy vznikali pri pohybe pacifickej platne nad horúcou škvrnou. Prvý vulkán vybuchol na oceánskom dne pred 70 miliónmi rokov. Pohyb platne ho dodnes prenáša do severného Pacifiku. Pred asi 43 miliónmi rokov sa zmenil smer pohybu pacifickej platne. Táto zmena pohybu sa zachovala v línii havajských sopiek ako tzv. psia noha.

Vznik indického chrbta

V raných treťohorách bol Východoindický chrbát aktívnym transformným zlomom. To znamená, že išlo o územie, v ktorom sa dve tektonické platne kĺzali jedna pozdĺž druhej. Pohyb medzi indickou a austrálskou oceánskou platňou, ktorý vytvoril tento chrbát, sa zastavil po kolízii Indie s Tibetom. Dnes nie je chrbát činný, ale čnie z dna indického oceánu do výšky 3 kilometrov.