Je známe, že bunka je základom života na Zemi. Už dlhý čas uplynul od toho čo Aristoteles vyriekol svoju myšlienku o tom, že bunky vznikaju z neživej hmoty. Ale od 17. storočia vieme, že to tak nie je a že bunka tvorí všetko živé: rastliny, živočíchy a aj nás.

Pôvod života trápil vedcov a bádateľov už odpradávna. Názory na túto tému môžeme nájsť desiatky. Niektoré sú blízke pravde, ale niektoré sú len úplné rozprávky. S úplnou istotou nemôžeme potvrdiť žiadnu teóriu, ale odborníci považujú za najpravdepodobnejšiu tzv. Teóriu evolučnej abiogenézie, ktorú vyslovil A.I.Oparin v polovici minulého storočia a ktorú o tridesiatky rokov potvrdil jeho pokračovateľ Müller.

Táto teória delí vývoj života na dve časti. Tou prvou je chemická evolúcia, pri ktorej vznikli vôbec prvé látky schopné života. Na chemickú evolúciu priamo nadväzuje evolúcia biologická, ktorá prechádza dvoma fázami. Prvá je evolúcia metabolismu, v ktorej postupne získavali nadvládu autotrófne bunky nad prokarytickými bunkami, ktoré sa živili heterotrófne a nemohli fotosyntetizovať. Evolúcia štruktúry bola významná hlavne z hľadiska vývinu mnohobunkových organizmov, pretože vtedy začali vznikať prvé eukaryotické bunky, ktoré vznikli pohltením jednej bunky inou. Dôkazom je fakt, že niektoré organely majú vlastnú membránu ako pozostatok bunkovej steny.

Týmto sa dostávam k deleniu buniek. V dnešnom svete stále existujú jednoduchšie prokaryoty, ale prvenstvo v prírode už dávno patrí zložitejším bunkám eukaryotickým, ktoré sú pre život lepšie prispôsobené. Ich odlišnosti sú viditeľné najmä v štruktúre. Zásadním rozdielom je neprítomnosť jadra a špecifických membránových organel v cytoplasme prokaryotov. Eukaryoty možeme ďalej deliť na živočíšne a rastlinné bunky. Rozlišujeme ich podľa prítomnosti ďalších organel.

Medzi najdôležitejšie funkcie bunky patrí príjem a výdaj látok. Príjem látok je základním procesom, bez ktorého by žiadna živá bunka nemohla existovať. Bunka musí prijímať H2O, živiny, O2 a iné látky potrebné pre život. Výdaj látok (sekrécia) umožňuje dej opačný príjmu látok. Bunka týmto dejom vylučuje predovšetkým odpadové látky a CO2.

Život by samozrejme nemohol existovať, ak by nebola zaistená regulovaná reprodukcia organizmov. Pojmom bunkový cyklus rozumieme sled na seba nadväzujúcich dejov, pri ktorých sa materská bunka delí a vznikajú dve dcérske bunky. Dĺžka tohto deja je daná geneticky. Ako som už naznačil, bunka je téma, ktorá trápi už dlhú dobu mnohých vedcov, ktorí sa snažia nájsť odpovede na otázky dávané verejnosťou. Je jasné, že tieto odpovede budú ešte dlho skryté, ale myslím si, že už dnes môžeme svoje vďaky smerovať k tým nadšencom, ktorý sa ich snažia (s úspechom alebo bez neho) odhaľovať.

Zdroj: