Páči sa nám predstava, že ľudia domestikovali psa, ale to je pravda iba čiastočne. Hoci pes je naším spoločníkom dlhšie než akýkoľvek iný zvierací druh, v skutočnosti sme ho nedomestikovali. Asi pred dvadsaťtisíc rokmi naši predkovia zakladali v Ázii prvé trvalé osídlenia. Miestnych ázijských vlkov- od prírody spoločenských-priťahovali tieto miesta a zdržiavali sa v ich blízkosti, pretože tu mali vždy dosť potravy. Keďže prírodná strava bola vzácna, len najmenšie a najkrotšie vlky prežili v novom prostredi. Ľudia si uvedomili potenciálnu hodnotu osirelých šteniat "vlko-psov", ktoré vychovávali v týchto spoločenstvách ako strážne psy a neskôr ako pomocníkov pri poľovačkách.


PRISPôSOBOVANIE PLEMIEN

Asi pred šesťtisíc rokmi vyšľachtili naši predkovia selektívnym chovom psy so všetkými črtami, aké poznáme aj dnes, vrátane miniaturizácie. Prvý dôkaz chondrodystrofie. t.j. skracovania dlhých kostí, sa objavil asi pred tritisíc rokmi v Egypte, hoci je dosť nepravdepodobné, že by vtedajšie psy s krátkymi nohami mohli byť príbuzné s dnešným jazvečíkom. V Európe sa s krátkonohými psami stretávame až v 16.storočí, keď ich po prvý raz vyšľachtili, aby sprevádzali poĺovníkov na ich pochôdzkach. Tu kdesi nájdeme predkov moderného plemena jazvečíkov.


BRLOHÁR

V 18.storočí poľovníci selektívnym chovom skrátili dlhé kosti poľovných psov a vytvorili jazvečíka-psa, ktorý mohol vliezť pod zem za zverou, ako napríklad jazvecmi. Tieto miniaturizované psy so skrátenými končatinami a telom štandardnej veľkosti vedeli ľahšie udržať krok s poľovníkmi a mohli vliezť do brlohu za korisťou. Nemeckí horári a hájnici neskôr zredukovali veľkosť jazvečíka, aby vyprodukovali dnešného králičieho jazvečíka. Je taký malý, že môže králika prenasledovať az do jeho nory.


IDEÁLNY SPOLOČNÍK

Ak je jazvečík vychovávaný ako člen rodiny, je vľúdny spoločník, no aj nepriehliadnuteľný strážny pes, ochotný spustiť poplach už len pri pohľade na votrelca alebo pri podozrivom zvuku. Pracovné jazvečíky majú zvlášť silné nohy a hlboké hrudníky, ktoré sú v dostatočnom odstupe od zeme, zatiaľ čo jazvečíky chované na výstavy majú niekedy kratšie nohy a jemnejšiu stavbu tela. Jazvečíky sa stali praktickými a príjemnými miláčikmi v metskom prostredí, kde sa denný pohyb zvyčajne obmedzuje na miestne parky. Vďaka krátkym nožičkám možno psíkovi zabezpečiť dostatok pohybu aj na relatívne malom priestore.