Výsledky štúdia experimentálnej infekcie ľudských T- lymfocytov a makrofágov v primárnej kultúre naznačujú, že HIV-1 NEF pôsobí v infikovanej bunke tak, že zvyšuje infekčnosť vírusového potomstva. Funkcia génu NEF by mohla ovplyvňovať in vivo vírusovú záťaž a prinajmenšom touto cestou aj patogenézu ochorenia. Produkty génu NEF bývajú niekedy priraďované ku včasným regulačným proteínom a produkty génov VIF a VPU medzi proteíny regulujúce neskoršie štádiá replikácie HIV.
HIV-2 obsahuje vo svojom genóme špecifický gén VPX, ktorý sa uplatňuje vo včasnom štádiu replikačného cyklu HIV-2.


3. Prenos infekcie.

Vírus HIV-1 vyvoláva ochorenie iba u človeka. Nie je zatiaľ známe žiadne pokusné zviera, u ktorého by experimentálna infekcia HIV-1 viedla k ochoreniu AIDS. Šimpanzi (Pan troglodytes) sú vnímaví na experimentálnu nákazu s HIV-1, nfekcia má však dlhodobo perzistujúci, ale bezpríznakový priebeh. Špecifická choroboplodnosť HIV-1 pre človeka je vyjadrená aj v samotnom označení agensa ako vírusu imunitnej nedostatočnosti človeka. Prenos nákazy sa uskutočňuje zásadne troma cestami:

1. Sexuálnym stykom s osobou nakazenou vírusom HIV, t.j. s prameňom nákazy.
2. Vystavením sa infekčnej krvi, vrátane prenosu u osôb závislých od drog podávaných intravenózne (vnútrožilovo) nesterilnými injekčnými ihlami a striekačkami, alebo po podávaní derivátov pripravených z infekčnej krvi a obsahujúcich vírus.
3. Z infikovanej matky na dieťa (in utero, perinatálne, postnatálne)

Pre infikovaných, ale aj neinfikovaných jednotlivcov je dôležité vedieť, ako sa HIV prenáša, aby sa sami chránili a zamedzovali vzniku nových prípadov. Je dôležité vedieť aj ako k prenosu HIV nedochádza, aby sa vyhli zbytočným obavám a konaniu.


3.1. Prenos vírusu HIV pohlavným stykom.

Prenos vírusu HIV pohlavným stykom je jedným z najrozšírenejších spôsobov šírenia.


3.1.1. Prenos vírusu HIV u homosexuálov.

Už od začiatku šírenia AIDS v USA a v Európe epidemiologické štúdium poukázalo na zvýšené riziko prenosu infekcie pri receptívnom ( „prijímacom”) homosexuálnom pohlavnom styku a pri vyššom počte vymieňaných partnerov. Za nestáleho partnera sa považuje osoba, s ktorou sa daný jednotlivec stýka kratšie ako 2 dni.

Vysokú efektivitu prenosu HIV na receptívneho partnera pri análnom styku možno vysvetliť tým, že pri tejto praktike sa vírus alebo infikované lymfocyty v sperme (prípadne oboje) dostávajú trhlinkami v sliznici vystielajúcej konečník (rektum) ľahko do kontaktu s krvou, resp. lymfou receptívneho partnera. Použivanie prezervatívov, najmä prezervatívov osobitne určených na análny pohlavný styk, významne znižuje riziko infekcie, ale nie úplne. Ochranný účinok prezervatívov závisí od ich správneho použitia (pozri prevenciu). Prenos vírusu HIV pri pohlavnom kontakte medzi homosexuálnymi ženami sa opisuje ako veľmi zriedkavý. Ženy infikované HIV, ktoré udávali sexuálne kontakty výlučne so ženami, navyše používali vo vyše 95% drogy, podávané intravenózne. K prenosu HIV u lesbičiek môže dôjsť najmä pri vystavení sa infekčnej krvi, ale prenos nákazy aj inými cestami nie je vylúčený, napr. u bisexuálnych žien.


3.1.2. Prenos vírusu HIV u heterosexuálov.

V celosvetovom meradle sa HIV prenáša najčastejšie prostredníctvom pohlavného styku medzi mužmi a ženami. V Afrike a teraz aj v juhovýchodnej Ázii, t. j. v oblastiach s najvyšším výskytom infekcie HIV, u absolútnej väčšiny dochádza k prenosu HIV heterosexuálnym stykom. V U.S.A. a v Európe prípady AIDS, pripisované heterosexuálnemu prenosu HIV, hoci predstavujú len nevysoké percento, sú v súčasnosti najrýchlejšie rastúcou prenosovou kategóriou. Vaginálnym stykom sa prenáša nákaza tak z muža na ženu, ako aj zo ženy na muža. Rad štúdií však ukázal, že riziko infekcie HIV je pre ženy vyššie. Análny styk predstavuje pre sexuálnu partnerku infikovaného muža významne zvýšené riziko nákazy. Okrem toho, sexuálne praktiky, ktoré vedú k traumatickému krvácaniu (krvácaniu po poranení), zvyšujú riziko prenosu HIV.