Zvýšená terapia nie je naznačená pre jednotlivcov s ťažkým nedostatkom s normálnou pľúcnou funkciou (hoci takýto jednotlivci by mali byť pravidelne kontrolovaní).

Najnovšie publikovaný Švédsky výskum umožnil pochopiť prirodzenú históriu nedostatku a1-antitrypsínu u detí a mladých dospelých ľudí. Dvestotisíc novorodených bolo vyšetrených vo Švédsku v roku 1976, výsledkom čoho bolo 178 jednotlivcov s ťažkým nedostatkom (127 bolo PI*ZZ homozygót). Vo veku 16 rokov bolo pozorovaných stopäťdesiat z týchto jednotlivcov a pľúcna funkcia nebola odlišná od skupiny rovnajúcej sa vekom i rodom. Tento objav naznačuje, že ťažký nedostatok a1-antitrypsínu vo všeobecnosti nespôsobuje abnormálny vývoj pľúc alebo skoré ochorenie až do veku 16 rokov.

Potenciálna dištinktívna črta emfyzému v spolupráci s nedostatkom a1-antitrypsínu je hrudná rádiografická vzorka, v ktorej sú bulózne zmeny viac prominentné v pľúcnych základniach ako v okolí hrotu. Prevalencia tejto vzorky „bazilárnej hyperluencie“ sa obmieňa medzi sériami. V najväčšom výskume, ktorý bol do dneška o tejto problematike vytvorený, sa hovorí, že u 85% zo 165 PI*ZZ jednotlivcov bolo objavených niekoľko rádiografických čŕt emfyzému; z týchto jednotlivcov, 99,8% predstavovalo emfyzematické zmeny, ktoré zasiahli pľúcne základne a 24% malo emfyzematické zmeny len v pľúcnych základniach. Hoci sa pripúšťa určitá klinická súvislosť s týmto fenoménom, vzhľad hrudného rádiografu u hociktorého jednotlivca by nemal poskytovať jediný podklad pre potvrdenie alebo vylúčenie diagnózy nedostatku a1-antitrypsínu. Prejavy dýchacích ciest.

Hoci panacinárny emfyzém bol prvou spoznanou pľúcnou komplikáciou nedostatku a1-antitrypsínu, pribúdajúce dôkazy naznačujú, že pľúcne poruchy ako chronická bronchitída, astma a bronchiektáza môžu tiež súvisieť so stavom nedostatku.

Pacienti s nedostatkom a1-antitrypsínu sa často sťažujú na kašeľ, produkciu hlienu, chrčanie, buď chronické alebo v spolupráci s infekciami horného dýchacieho traktu. V už spomenutom Švédskom výskume bola vysoká prevalencia astmy medzi PI*ZZ adolescentmi, ktorí boli porovnaní s normálnymi kontrolovanými subjektami (10.7% vs 4.0%). Ďalší výskum naznačuje, že MS heterozygóty môžu mať zvýšenú frekvenciu nešpecifickej hyperaktivity dýchacích ciest. Podobne aj Colp predpokladá určité spojenie medzi astmatickými symptómami a S a Z fenotypmi u Hispánskych jednotlivcov; špecificky, 28% malo S alebo Z alelu oproti 11% neastmatických partnerov.