Fatamorgána

Svetelný úkaz spôsobený lomom lúčov, pozorovaný obyčajne na púšti sa nazýva fatamorgána. Zrkadlenie vzduchu, pri ktorom sa stávajú viditeľnými vzdialené neviditeľné predmety a krajina. V prenesenom slova zmysle klam, vidina a ilúzia.

Náš mozog čerpá podnety z obrazov prijatých očami, aby im pomohol zinterpretovať to, čo vidíme. To je zvyčajne dôležité v situáciách ako napr. vnímanie hĺbky. Napriek tomu je niekedy táto interpretácia klamlivá. Podnety nás nútia mylne si myslieť, že vidíme niečo nepravdivé alebo dokonca niečo čo vôbec neexistuje. Uvidieť neznamená vždy uveriť – ako nám dokazujú optické ilúzie.

Mnoho z toho, čo vizuálne vnímame, je v nejakom zmysle iluzórne. Vzdialenejšie predmety sa zdajú menšie ako tie, čo sú bližšie. Zrkadlá ukazujú veci tam, kde nemôžu byť. Fatamorgána nás oklame vidinou vzdialenej scenérie. Ryby v rybníku vyzerajú, že sú vo vode vyššie, ako v skutočnosti sú. Mesiac tesne nad horizontom sa javí oveľa väčší ako v zenite. Rovnobežné priamky sa zbiehajú smerom k horizontu. Šošovky menia očividné rozmery a vzdialenosť predmetov.

Väčšinou ide o ilúzie zapríčinené fyzikálnymi efektmi pri prechode svetla z predmetov do našich očí. My však vieme, že vzdialené objekty sú oveľa väčšie, ako ich vnímame. Vieme, že predmety videné v zrkadle sú v skutočnosti pred sklom, nie za ním. Náš mozog a myseľ sa väčšinou adaptovali na tieto javy a naučili sa kompenzovať ich takým spôsobom, aby zodpovedali realite. Dokážeme si predstaviť svetlo odrážajúce sa od zrkadla a spätne ho premietnuť na pôvodné miesto, kde podľa očakávania nachádzame jeho zdroj.

Väčšina z nás považuje zrak sa samozrejmosť. Zdá sa, že to robíme bez úsilia, no napriek tomu je vnímanie obrazov, predmetov, farby a pohybu veľmi komplikovaný proces. Keď nakloníme hlavu, svet sa nenakloní. Keď zatvoríme jedno oko, nestrácame okamžite schopnosť vnímať hĺbku. Keď prechádzame okolo nejakého predmetu, zakaždým vnímame iný tvar, hoci predmet sa nemení. Aj keď si uvedomujeme, že nás zrak klame, nezastaví to zavádzajúci efekt. To poukazuje na rozdielnosť nášho vnímania niečoho a našej predstavy o tom.

Naše oči sú optické nástroje ako mikroskop alebo teleskop, ale prispôsobujú sa omnoho jednoduchšie. Dúhovka prepúšťa do oka potrebné množstvo svetla, šošovka zaostruje. Svetelné lúče prichádzajú do oka na fotoreceptívne bunky na sietnici. Obraz, ktorý sa na sietnici vytvorí, je plochý a napriek tomu, my vnímane tvar, hĺbku a pohyb.