uchovať genetickú informáciu (DNA) a reprodukovať sa; nové bunky môžu vznikať len z už existujúcich buniek;
2. syntetizovať bielkoviny na základe genetickej informácie pre svoju stavbu a funkciu i pre celý organizmus;
3. zabezpečiť stálosť vnútorného prostredia, ako aj riadenú výmenu a premenu látok a energií pre svoju činnosť.
Okrem jednobunkových a mnohobunkových organizmov existujú formy života, ktoré nemajú bunkovú štruktúru. Sú to vírusy a riketsie. Skladajú sa z molekuly DNA alebo RNA a bielkovinového obalu. Sú schopné rozmnožovania len v živočíšnych alebo rastlinných bunkách. Do buniek prenikajú pomocou svojich enzýmovana reprodukciu využívajú organely, látky aj energiu bunky. Mimo bunky nie sú schopné života. Pravdepodobne ide o vysokošpecializované parazitické organizmy, ktoré mali pôvodne bunkovú stavbu. Niektoré majú schopnosť trvale sa začleniť do buniek a spôsobiť i zhubné bujnenie (ovplyvňujú delenie buniek). Vírusy sa už pripravili aj umele. Baktérie sú bunkové organizmy s členitou bunkovou štruktúrou a všetkými prejavmi životných funkcií. Nemajú však morfologicky ohraničené jadro. Kruhová molekula DNA je priamo v cytoplazme. Okrem týchto dvoch výnimiek platí tzv. bunková teória: Bunka
je najmenším morfologickým a funkčným celkom schopným samostatného života. Obsahuje riadiace mechanizmy a genetické informácie umožňujúce jej reprodukciu.