Tropické dažďové pralesy

Tropické dažďové pralesy – sú charakteristické vysokou vlhkosťou, pri každodenných zrážkach (90-100%).
Dreviny pripomínajú stĺporadie s mohutnými kmeňmi na vrchole s hustými korunami, pod ktorými je vlhko. Stromy majú vzdušné korene (dreviny ich vyháňajú na mieste dosahu vody, keď voda opadne, visia korene ako vzdušné, niekedy až 1m nad zemou), alebo diskovité korene ( ktorými sa upevňujú v mäkkej pôde - 8m nad povrchom pôdy).
Charakteristická je 3 vrstvová štruktúra. Horná vrstva je tvorená stromami so široko rozloženými korunami, stredná vrstva vytvára jednoliaty komplex (koruny sú navzájom viac obmedzované a majú pretiahnutý tvar). Dolná vrstva je obmedzená vo vývoji, v dôsledku zníženého príjmu svetla.

Stromy majú stĺpovitý štíhly kmeň, vysoko položená koruna je bohato rozvetvená. V dôsledku celoročného rastu sa letokruhy nevytvárajú.
Vlhkostné pomery sa odrážajú na charaktere listov. Horná vrstva má listy celistvé, nie veľké, hladké a kožovité, ktoré sú prispôsobené denným výkyvom vzdušnej vlhkosti. Listy dolných vrstiev sú veľké, tvarovo rozmanité a mäkké, postavením na
vetvách sú prispôsobené rýchlemu stekaniu vody, ktorá by bránila v transpirácii. Pre zatienenú a vodou dobre zásobenú časť stromov je významná silná gutácia.
Teplota dňom i nocou kolíše nepatrne, ale hlavne v prízemných vrstvách., kde je najvyššia vzdušná vlhkosť (90-100%). Nočné ochladenie sa prejavuje v korunách stromov a spôsobuje tvorenie rosy, ktorá steká späť a znovu sa vyparuje.
V blízkosti vodných tokov lesy prechádzajú do galériového typu, ktorý býva prechodne zaplavovaný a v povrchovej vrstve pôdy je obohacovaný živinami. Je tu veľké množstvo lián, ktoré visia nad vodným tokom a niektoré z nich sú adaptované na  zachytenie vody svojimi koreňmi.

Tam, kde trvalo stojí voda alebo tam, kde preteká vodný tok s nízkym obsahom kyslíka, vznikajú bažinné dažďové pralesy. Tento les je ochudobňovaný o živiny nadmerným vymývaním vodou. Stromy sú malé a zakrpatené. Pre nedostatok kyslíka sa živiny ťažko rozkladajú a dostávajú sa spať do vody. Darí sa tu drevinám so vzdušnými koreňmi. Keď dojde k poklesu zrážok, vrchná časť zhadzuje listy, dolná vrstva je stále zelená.


Brehové porasty

Jelša lepkavá je charakteristická drevina brehových porastov. Neznáša kolísanie hladiny spodnej vody a dlhotrvajúce zaplavenie stojatou vodou. Jarné zvyšovanie hladiny vody jelši neprekáža, pretože voda je chladná a obsahuje dostatok kyslíka (listy stromu sú na jar vo vývoji a strom nemá vysoké požiadavky na transpiráciu ani na príjem vody.
Veľké nebezpečenstvo predstavujú letné záplavy. Voda v lete má vyššiu teplotu, čo sa prejavuje vyššou kinetickou energiou molekúl vody, ktorá vytláča molekuly kyslíka. Množstvo kyslíka vo vode sa znižuje aj spomalením toku vody, a voda zostáva na
mieste- stagnuje. Vplyvom stagnácie vody dochádza k priduseniu koreňov, ktoré prestanú prijímať vodu. Pri vysokých letných teplotách dochádza k prehriatiu listov. Tým , že sa zvyšujú nároky na transpiráciu a zníži sa príjem vody koreňmi, stromy sú vystavené veľkému stresu, ktorý sa prejavuje vädnutím.
Chradnutie jelše vplyvom abiotického činiteľa – povodne, sprevádzané následnou aktivizáciou patogénov – nekrózy spodných partií kmeňa (sčernenie kôry koreňov a kmeňa ako dôsledok koreňovej hniloby), ktoré sú sprevádzané výtokom tmavých exudátov na povrchu borky nad nekrózou. U niektorých jedincov sa prejavuje vysychanie vetiev a žltnutie listov. Taktiež sa
prejavilo aj poškodenie predmetmi unášanými pri povodni, ktoré mechanicky poškodili kmene, a sú vstupnou bránou pre patogény.
Vplyvom tlaku vody dochádza k vymytiu vrstvy sedimentov , ktoré obaľujú koreňový systém stromov. Hlavne jemné korene sú poškodené a poranené. V prípade stagnácie vody vo výške niekoľkých metrov sú kmene namáhané v tlaku, čo môže viesť
k ďalšiemu narušeniu koreňového systému stromov alebo aj k odumretiu mechanicky namáhanej časti koreňov, v krajných prípadoch k vývratom.
Vzhľadom k výraznému poškodeniu jelše v porovnaní s ostatnými drevinami brehových porastov, vyplýva nižšia odolnosť jelše voči dlhodobému zaplavovaniu koreňového systému, ktorá znamená chradnutie a odumieranie jelše po povodniach.


Tisovec dvojradový – jednodomý

opadavý strom s rozšírenou bázou kmeňa, mohutnými koreňovými nábehmi a pahýlovitými dýchacími koreňmi, ktoré vyrastajú na povrch pôdy.
Pôvodný areál rozšírenia je v oblastiach vlhkej humídnej klímy s častými záplavami (USA, Florida, Mexiko, Texas). Najlepšie sa mu darí na naplaveninách , bohatých na živiny, na hlbokých pieskovo-hlinitých pôdach s nadbytkom
vlhkosti v priepustných povrchových vrstvách.
Pozoruhodné sú zvislé, dohora zo zeme rastúce dýchacie korene (pneumorhizy, pneumatofory), ktorých výška kolíše od niekoľkých centimetrov až do niekoľkých metrov (max 3,7 m). Ich tvorba (podobne ako tvorba koreňových nábehov) môže byť stimulovaná kolísavou vodnou hladinou.
Tisovcové bažiny spomaľujú tok, zväčšujú zaplavovanú plochu – tým zvyšujú infiltráciu vody do pôdy, sedimentáciu splavenín.


Vplyv extrémov počasia na fyziologické procesy lesných drevín

Klimatológovia a meteorológovia zaznamenávajú v posledných rokov výraznejší nárast výskytu extrémnych situácií. Ako sa extrémy počasia prejavujú na základných fyziologických procesoch lesných drevín? Budú pre ne prínosom alebo budú znamenať ich poškodzovanie? Dokážu sa dreviny úspešne vysporiadať s extrémami počasia?
Priebeh dennej a sezónnej dynamiky jednotlivých fyziologických procesom môže byť dobrým ukazovateľom reakcie drevín na zmeny počasia. Z hľadiska extrémnosti počasia sú zaujímavé časti dňa alebo vegetačného obdobia, kedy dochádza k výraznejšiemu poklesu fotosyntetického príjmu CO2.
Čo sa týka vplyvu vlhkosti pôdy, resp. zásoby vody v pôde na rýchlosť asimilácie CO2 dospelých jedincov lesných drevín, táto otázka zostáva stále nezodpovedaná.