Vznik prvokov (Monocytozoa, Protozoa) sa viaže k vzniku eukaryotickej bunky (najstaršie známe fosílie sú staré 1,4 mld rokov). Predpokladáme, že prvoky vznikli z organizmov podobných dnešným baktériám. Samotný vznik bunky prvokov ostáva problémom. Časť bádateľov tvrdí, že bunkové štruktúry vznikli klasickou cestou vznikom bunkových organel počas vývoja bunky. Väčšina sa však prikláňa k endosymbiotickej teórii (Margulis, 1981). Táto vychádza z toho, že bunkové organely (napr. plastidy, mitochondrie, bičíky) vznikli mimo bunky a do nej sa postupne dostávali ako endosymbiotické elementy.

Telo prvokov tvorí jediná bunka, na povrchu ktorej je tenká blana - pelikula, u niektorých sa vytvára schránka. Vnútorne je bunka rozlične diferencovaná. Jediná bunka je prispôsobená na vykonávanie všetkých funkcií potrebných pre život. Bunka prvokov je preto na vyššom stupni organizovanosti ako bunky mnohobunkovcov, pretože tie vykonávajú len časť funkcie tela mnohobunkovcov. Bunka jednobunkovcov predstavuje samostatný organizmus – prijíma potravu, vylučuje, dýcha, pohybuje sa, rozmnožuje sa a vníma podráždenie.

Za fylogeneticky najdokonalejšie prvoky sa považujú riasničkavce (Ciliophora) s relatívne najzložitejšou stavbou, u ktorých vytvorenie jadrového dualizmu s následnou polymerizáciou jadra malo za následok zlepšenie riadenia bunkových procesov ako aj rozmnožovania. Takéto polymerizačné tendencie u jednobunkovcov viedli k vzniku kolónií a následne mnohobunkových organizmov.

Prvoky žijú vo vodnom prostredí, veľa druhov cudzopasí. Živia sa hnilobnými baktériami, zúčastňujú sa samočistenia vôd a sú aj súčasťou pôdnych ekosystémov. Väčšinou sú to mikroskopické organizmy, menšie ako 1 mm. Dnes poznáme viac ako 31 000 druhov (údaj z roku 1999).

V prvej verzii BIOWEBu som rozdelil jednobunkovce na dve oddelenia: bezbrvce (Cytomorpha) a brvavce (Ciliophora). Už samotný fakt, že som použil v ríši živočíchov taxonomickú jednoku oddelenie, je nepresné, takže ostanem pri tradičnom spôsobe delenia jednobunkovcov na 4 najdôležitejšie kmene, ktoré sa berú na stredných školách.

podríša: Jednobunkovce (Monocytozoa, Protozoa)

• kmeň: Bičíkovce (Flagellata)
• kmeň: Koreňonožce (Rhizopoda)
• trieda: Meňavky (Amoebina)
• trieda: Dierkavce (Foraminifera)
• trieda: Mrežovce (Radiolaria)
• trieda: Slncovky (Heliozoa)
• kmeň: Výtrusovce (Sporozoa, Apicomplexa)
• trieda: Kokcídie (Coccidia)
• trieda: Hemosporídie (Haemosporidia)
• kmeň: Riasničkavce (Ciliophora)
• Kmeň: Bičíkovce

Bičíkovce (Flagellata) sú vôbec najstaršou skupinou jednobunkových eukaryotických organizmov. Názov kmeňa je odvodený od prítomnosti jedného alebo viacerých bičíkov, ktoré majú funkciu pohybových orgánov. Bunky majú jedno alebo viac rovnocenných jadier. Niektoré obsahujú plastidy a sú schopné fotosyntézy, tie označujeme ako rastlinné bičíkovce. Systematicky sa zaraďujú do ríše rastlín. Naproti tomu živočíšne bičíkovce plastidy nikdy neobsahujú. Väčšina bičíkovcov sa rozmnožuje nepohlavným delením, len malá časť pohlavne. Žijú voľne alebo ako parazity, prípadne ako symbionty. Potravu prijímajú buď celým povrchom tela alebo pohlcujú drobnú potravu (baktérie, drobné zvyšky rastlinných a živočíšnych tiel).

Prechod autotrofných organizmov k heterotrofným (a naopak) je plynulý. Posledné výskumy fyziológie bunky však ukazujú, že pôvodná výživa bola heterotrofná.

Klasifikácia bičíkovcov sa v poslednom období často mení. Je to spôsobené už spomenutým faktom, že poznáme ako bičíkovce heterotrofné, tak aj bičíkovce autotrofné, ktoré obsahujú plastidy. Spočiatku sa všetky fotosyntetizujúce bičíkovce radili medzi rastliny (do rôznych oddelení v rámci nižších rastlín). Neskôr bola pre nich vyhradená samostatná trieda v rámci živočíšnych bičíkovcov, tzv. rastlinobičíkovce a živočíchobičíkovce. Najnovšie sa delenie bičíkovcov na zelené a nezelené ukazuje ako umelé a fylogeneticky neopodstatnené. Prišlo sa totiž na to, že niektoré druhy autotrofných a heterotrofných bičíkovcov sú si vývojovo bližšie ako heterotrofné druhy navzájom. V najnovšej klasifikácii bičíkovcov sú preto zamiešané ako živočíšne, tak aj rastlinné bičíkovce.

Druhy žijúce vo vode sú dôležitou zložkou planktónu a zaujímajú tak dôležité miesto v potravových reťazcoch ekosystémov.

K voľne žijúcim druhom patrí morské svetielko jagavé (Noctiluca miliaris). Je to najväčší bičíkovec, dosahujúci 0,5-2 mm. Žije vo veľkom množstve nad hladinou a v noci spôsobuje svetielkovanie mora. V cytoplazme má veľa tukových kvapiek uložených pod povrchom tela. Svetielkovanie je spôsobené prudkým pohybom hladiny.

Nebezpečným parazitom voľne žijúcich rýb je bičovka rybia (Costia necatrix). Nájdeme ju aj v bazénoch a akváriách. Má ploché telo s dvoma bičíkmi. Ochorenie rýb týmto parazitom sa prejavuje mliečnym zákalom kože a žiabier. Mliečny zákal spôsobuje nadmerná produkcia slizu chorých rýb. Bičovka spôsobuje úhyn najmä mladých rýb.

Žardia črevná (Giardia intestinalis) žije v tenkom čreve človeka. Je sploštená, na spodnej strane má prísavnú doštičku. Vyživuje sa osmoticky. Spôsobuje, najmä u detí, hnačky.

Choroba trypanozomiáza - spavá choroba je spôsobená parazitmi rodu trypanozóma, ktorý má veľký počet druhov. Trypanozómy striedajú dvoch hostiteľov a to stavovca a bezstavovca cicajúceho krv. Žijú v krvi, lymfe, lymfatických uzlinách a mozgovo-miechovom moku. Trypanozóma spavičná (Trypanosoma gambiense) spôsobuje chronickú spavú chorobu. Vyskytuje sa prevažne v západnej Afrike. V krvi napadnutého človeka sa rýchlo rozmnožuje, postihnutý trpí chorobnou slabosťou, zápalom mozgu a nakoniec od vyčerpania umiera. Jej prenášačom je mucha tse-tse (Glossina palpalis). Naproti tomu Trypanosoma rhodesiense sa vyskytuje prevažne vo východnej Afrike a spôsobuje akútnu spavú chorobu, ktorá má rýchlejší priebeh. Jej prenášačom je mucha Glossina morsitans.

Nebezpečným parazitom ľudí je rod Leishmania. Leishmania tropica vytvára v koži rozsiahle mokvavé vredy, vyžiera mäso, čím spôsobuje trvalé znetvoreniny, hlavne v oblasti tváre. Po vyliečení nastáva trvalá imunita. Domorodci v Afrike sa pred touto chorobou chránia tým, že ňou infikujú svoje deti na neodkrytých miestach. Po vyliečení sa už druhýkrát nenakazia. Prenášačmi tejto choroby sú komáre.

Pohlavne prenosné ochorenie trichomoniázu u ľudí spôsobuje Trichomonas vaginalis, ktorý parazituje v pošve žien. Tento bičíkovec je samozrejme prenosný aj na mužov, ale u nich nespôsobuje žiadne problémy. Nakazený muž je len prenášačom. V Európe je trichomoniázou postihnutých asi 30% populácie.