Najjednoduchším typom rastlinného tela je stielka, ktorá tvorí telo nižších rastlín. Je to telo, ktoré nevytvára špecializované orgány, hoci ich niekedy tvarovo napodobňuje.
S prechodom rastlín z vodného prostredia na suchú zem nastávajú aj zmeny v stavbe ich tela, nakoľko suchozemské rastliny už nemohli prijímať vodu celým povrchom tela. Novovzniknuté orgány museli zabezpečiť príjem a rozvoz vody, mechanickú pevnosť a reprodukciu druhu. Rastlinné telo diferencované do orgánov nazývame kormus. Vyššie rastliny vytvárajú orgány vegetatívne (koreň, stonka, list), ktoré zabezpečujú výživu a rast, a orgány reprodukčné (tyčinky, piestiky, plod), ktoré zabezpečujú tvorbu pohlavných buniek a vznik novej generácie.
Vegetatívne orgány
Koreň
Koreň (radix) je zvyčajne podzemný orgán, ktorý rastlinu v pôde upevňuje a čerpá z nej vodné roztoky anorganických látok. Koreň je tiež orgánom, do ktorého rastlina ukladá zásobné látky. Korene tvoria koreňovú sústavu. Hlavný koreň a bočné korene tvoria primárnu koreňovú sústavu, tzv. aloríziu. Ak hlavný koreň zastaví svoj rast a tvoria sa len vedľajšie korene, hovoríme o vedľajšej koreňovej sústave, tzv. homorízii. V blízkosti koreňového vrcholu vyrastajú koreňové vlásky. Sú to tenkostenné, dlhé, úzke, valcovité vychlípeniny pokožkových buniek, pokryté slizom. Rastlina nimi prijíma živiny. Ich životnosť je krátka a sú nahrádzané novými.
Na povrchu je koreň pokrytý jednovrstvovou pokožkou - rhizodermis, ktorá na rozdiel od pokožky nadzemných častí nemá kutikulu ani prieduchy. Pod pokožkou je vrstva primárnej kôry tvorená parenchymatickými bunkami. Vnútro koreňa tvorí stredný valec, ktorý je ohraničený vrstvou buniek so zhrubnutými bunkovými stenami. Stredným valcom prechádza radiálny cievny zväzok. V rastovom vrchole koreňa sa nachádza meristematické pletivo chránené koreňovou čiapočkou. Blany buniek čiapočky slizovatejú, čím uľahčujú prenikanie koreňa medzi pôdne častice.
Ak koreň okrem svojich základných funkcií začne vykonávať aj inú funkciu, hovoríme o premenách (metamorfózach) koreňa. Ako príklad možno uviesť korene parazitov (kukučina poľná - Cuscuta arvensis) a poloparazitov (imelo biele - Viscum album), ktoré vytvárajú prísavky čiže haustóriá. Tie im umožňujú vysávať živiny z cievnych zväzkov hostiteľskej rastliny. Vzdušné korene umožňujú prijímanie vzdušnej vlhkosti, dýchacie korene u druhov žijúcich v močiaroch vyčnievajú nad povrch a umožňujú dýchanie, barlovité korene upevňujú rastlinu v sypkej pôde.
Stonka
Stonka (kaulom) je zvyčajne nadzemná časť rastliny, na ktorej vyrastajú listy a rozmnožovacie orgány. Spája orgány výživy, koreň a listy, často je zásobným orgánom. V rastovom vrchole sa nachádza meristematické pletivo a základy listov i bočných stoniek. Na rozdiel od koreńa, stonka nerastie len tesne za vrcholom. Na stonke pozorujeme niekoľko predlžovacích pásiem označovaných ako články (internódy), oddelených od seba úsekmi so spomaleným rastom uzlami (nódy). Z uzlov vyrastajú listy.
Rastliny, ktoré majú šťavnatú nezdrevnatenú stonku nazývame byliny. Byliny tvoria niekoľko typov stoniek:
byľ - po celej dĺžke olistená stonka, ktorá sa často rozkonáruje
stvol - stonka s prízemnou listovou ružicou, je bezlistá a ďalej sa nerozkonáruje, na vrchole je kvet alebo súkvetie
steblo - listnatá dutá stonka rozdelená kolienkami na články
poplaz - nadzemná stonka plaziaca sa po povrchu pôdy
podzemok - prízemná alebo podzemná prezimujúca časť stonky, zvyčajne so zvyškami starých listov
Ak vnútorné pletivá stonky zdrevnatejú, hovoríme o drevinách:
strom tvorí kmeň a rozvetvenú korunu
ker sa rozvetvuje tesne nad zemou, nevytvára kmeň
poloker má vetvenie rovnaké ako ker, ale v hornej časti sú vetvičky bylinné
Stonka je orgán, ktorý sa zákonite rozvetvuje. Rôzne typy rozkonárenia sú:
strapcovité
vrcholíkovité
vidlicovité
Ako príklad stonkovej metamorfózy možno uviesť úponky (vinič), tŕne (trnka), poplazy (jahoda), stonkové hľuzy (kapusta).
List
List (fylom) je orgán výživy, v ktorom prebieha fotosyntéza, odparovanie vody a výmena plynov medzi rastlinou a prostredím. List tvorí stopka, čepeľ a rôzne formovaná báza listu.
Treba si uvedomiť rozdiel medzi stonkou a stopkou. Stonka je väčšinou dlhý rovný rastlinný orgán, z ktorého po bokoch rôznym spôsobom vyrastajú listy, kvety, príp. vedľajšie stonky. Stopka je časťou listu, ktorou sa list, resp. čepeľ listu, pripája na stonku (listy môžu byť aj bezstopkaté, vtedy sa na stonku pripája priamo listová čepeľ).
Podľa rozčlenenia listovej čepele rozoznávame listy:
- jednoduché - so súvislou listovou čepeľou
- jednoduché nedelené, resp. celistvé
- jednoduché delené
- zložené - na ktorých časti rozdelenej čepele, čiže lístky, spolu nesúvisia priamo
- dlaňovito zložené
- perovito zložené
Celistvé listy majú čepeľ nedelenú, na okraji hladkú alebo s drobnými výčnelkami a malými zárezmi:
Delené listy sú jednoduché listy s listovou čepeľou delenou plytkými alebo hlbokými úkrojkami, ale pritom súvislou aspoň úzkym prúžkom čepeľového pletiva pozdĺž hlavnej žily (perovité listy) alebo na báze čepele (dlaňovité listy). Podľa toho, do akej hĺbky zasahujú výkrojky, rozdeľujú sa delené listy na štyri skupiny.
Laločnatý list je taký, ktorého výkrojky sú pomerne plytké a siahajú nanajvýš do 1/3 šírky polovice čepele, zárezový list je delený výkrojkami do 1/2 šírky polovice čepele, dielny do 2/3 šírky polovice čepele a strihaný list má výkrojky siahajúce až skoro k strednej žile alebo až skoro k báze čepele.
Zložené listy sa podľa obrysu delia na listy dlaňovito zložené, ktoré podľa počtu lístkov sú dlaňovito 3-, 5-, 7- až mnohopočetné, a na listy perovito zložené, ktorých lístky tvoria jarmá. Ak je vrchol perovitého listu zakončený jedným lístkom, hovoríme o nepárnom perovito zloženom liste, ak je zakončený párom lístkov, hovoríme o párnom perovito zloženom liste.
Na priečnom priereze listu rozoznávame vrchnú pokožku (epidermis) s kutikulou. Pod ňou je vrstva buniek s veľkým obsahom chloroplastov - palisádový parenchým. Tu prebieha fotosyntéza. Nižšie uložená je vrstva hubovitého (špongiovitého) parenchýmu. Ním prechádzajú aj cievne zväzky. Zdola list ohraničuje spodná pokožka. V pokožke sú prieduchy, u jednoklíčnolistových rastlín na hornej i spodnej strane, u dvojklíčnolistových len na spodnej strane listu.
Cievne zväzky sa javia na povrchu listov ako žily, súborne žilnatina. Podľa priebehu žíl rozoznávame tieto typy listovej žilnatiny:
- rovnobežná - charakteristická pre jednoklíčnolistové
- perovitá - od hlavnej žily vybiehajú na boky žily bočné
- dlaňovitá - žily sa od listovej stopky rozbiehajú lúčovite
Listy vyrastajú z uzlov (nódy) stonky. Ak z jedného uzla vyrastá jeden list, je postavenie listov na stonke striedavé. Pri protistojnom postavení vyrastajú z uzla dva listy. Ak sú po sebe nasledujúce dvojice listov otočené o 90° postavenie listov je krížnoprotistojné. Pri praslenovitom postavení z uzlu vyrastá tri i viac listov.
Reprodukčné orgány
- Kvet
- Kvet (flos) je reprodukčným orgánom rastliny. Je tvorený z kvetných obalov a vlastných reprodukčných orgánov uložených na kvetnom lôžku.
Kvetné obaly môžu byť rozlíšené na kališné listy, väčšinou zelené, tvoriace kalich a na pestrofarebné korunné lupene tvoriace korunu. Ak nie sú kvetné obaly tvarovo ani farebne rozlíšené, nazývame ich okvetie (napr. tulipán). Niektoré rastliny kvetné obaly vôbec nevytvárajú (vŕba).
Reprodukčné orgány kvetu sú tyčinky a piestik. Ak kvet obsahuje oba typy, je obojpohlavný (čerešňa), ak obsahuje len tyčinky alebo len piestiky je jednopohlavný (kukurica). Jednopohlavné kvety delíme na jednodomé, kde na jednej rastline sú súčasne samčie aj samičie kvety (lieska, smrek), a na dvojdomé, kde samčie kvety sú na jednom a samičie na druhom jedincovi (vŕba, chmeľ).
Tyčinka (stamen) je samčí rozmnožovací ústroj krytosemenných rastlín. Tvorí ju peľnica a nitka. Peľnica obsahuje dva peľové vačky, z ktorých každý má dve peľové komôrky vyplnené peľotvorným pletivom. Toto prechádza redukčným delením, čím vznikajú peľové zrná. Počas dozrievania peľu peľnica stráca vodu, schne až praskne.
Piestik (pistillum) je samičí rozmnožovací orgán. Tvorí ho semenník, čnelka a blizna. V semenníku sú uložené vajíčka, čnelka je stredná rúrkovitá časť a blizna je lepkavá, prípadne vybavená chĺpkami, čo jej umožňuje zachytiť peľové zrná. Piestik vzniká zrastením jedného alebo viacerých plodných listov čiže plodolistov, ktorých počet často prezradia svojím počtom blizny.
Stavbu kvetu možno zapísať kvetným vzorcom pomocou medzinárodne dohodnutých symbolov alebo kvetným diagramom, ktorý znázorňuje graficky stavbu kvetu pri pohľade zhora.
Súkvetie
O súkvetí hovoríme vtedy, ak sa na jednej rastline vyskytuje súčasne celý súbor kvetov. Podľa rozkonárovania stoniek rozlišujeme súkvetia:
- strapcovité
- vrcholíkovité
Strapcovité súkvetia sú typické tým, že dcérske stonky neprevyšujú stonku materskú. Kvety rozkvitajú zdola nahor, v prípade plošných súkvetí (úbor) z okrajov súkvetia do jeho stredu.
Vrcholíkovité súkvetia majú materskú stonku skrátenú a dcérske stonky ju prerastajú, kvety rozkvitajú zhora nadol, pri plošných súkvetiach zo stredu súkvetia k okrajom.
Plod
Plod (fructus) vzniká po oplodnení z piestika. Jeho hlavnou funkciou je vyživovanie semien v čase ich dozrievania. Plody vzniknuté premenou piestika označujeme ako pravé plody. Ak plod vzniká aj z iných častí kvetu, napr. z kvetného lôžka, nazývame ho nepravý plod. Oplodnením vajíčka vzniká semeno a premenou semenníka oplodie. Oplodie môže byť dužinaté alebo suché. Podľa toho rozoznávame dve základné skupiny plodov:
Suché plody
pukavé: struk (hrach), šešuľa (horčica), šešuľka (chren), tobolka (mak), mechúrik (iskerníkovité)
nepukavé: nažka (slnečnica), oriešok (lieska), zrno (pšenica)
Dužinaté plody
kôstkovica (čerešňa), bobuľa (rajčiak), malvica (jabloň)
Súbor plodov vzniknutých z jedného súkvetia označujeme ako súplodie (slnečnica) a súbor plodov, ktoré vznikli z jedného kvetu, ktorý mal niekoľko piestikov ako plodstvo.
