Človek, aby sa uživil, musel už od nepamäti poznávať prírodu. Už v staroveku zobrazoval človek zvieratá a rastliny, z ktorých mal úžitok, alebo ich uctieval ako posvätné. Praktické skúsenosti, potrebné pri pestovaní plodín, chove zvierat, či v liečiteľstve si odovzdával z generácie na generáciu. Najstaršie poznatky sa nám zachovali z 3. tisícročia p.n.l. z Egypta, Indie a Činy.

Biológia sa vyvíjala najskôr ako súčasť filozofie. Medzi autorov, ktorých veľká časť diela sa zachovala do dnešných čias, patrí Hippokrates (460-370 p.n.l.). Zaoberal sa presným sledovaním prejavov chorôb a zdravia. Podľa jeho učenia má zdravý ľudský organizmus telové tekutiny v správnom pomere. Keď sa tento pomer poruší, nastáva choroba.

Významnou osobnosťou v dejinách biológie bol Aristoteles (384-322 p.n.l.). Vo svojich dielach Zoológia (Historia animalium), O častiach živočíchov (De partibus animalium), O rodení živočíchov (De generatione animalium) a O duši (De anima) popísal a charakterizoval niektoré skupiny živočíchov v ich spôsobe života, v stavbe ich tela, v stavbe a funkcii ich orgánov. Preštudoval množstvo druhov živočíchov, robil ich pitvy a študoval ich anatómiu. Od konkrétnych pozorovaní prechádzal k zovšeobecňovaniu svojich poznatkov. Bol autorom teórie samoplodenia (abiogenézy). Predpokladal, že živé bytosti vznikajú z neživej hmoty jej náhlou premenou.

Z obdobia stredoveku pochádza dielo známeho arabského lekára považovaného dodnes za "otca" medicíny Buchary Abu - Ali Ibn Sina (980-1037) známeho ako Avicenna. Z jeho práce Kánon, ktorá vychádza z diel Hippokrata, získavali vedomosti lekári ešte veľa storočí.

Asi od 16. storočia nastáva obdobie novoveku. Významným vedcom tejto doby bol švajčiarsky lekár Conrad Gesner. Jeho dielo Historia animalium obsahuje prehľad dovtedy známych živočíchov, ich morfológiu a výskyt.

Významným autorom tejto doby bol belgičan Andreas Vesalius, ktorý publikoval dielo o anatómii ľudského tela Sedem kníh o dielni ľudského tela.

Významnou je práca anglického lekára Williama Harveya (1578-1657), ktorý je pokladaný za zakladateľa živočíšnej fyziológie. Popísal krvný obeh živočíchov a vajíčko označil ako vývojový začiatok všetkých živočíchov.

Významné miesto vo výskume fyziológie nervovej sústavy patrí Ivanovi Petrovičovi Pavlovovi (1849-1936). Za svoju prácu v oblasti podmienených a nepodmienených reflexov dostal v roku 1904 Nobelovu cenu.

Významný rozvoj v biologickom poznaní nastal s objavom mikroskopu, ktorý umožnil pozorovať objekty dovtedy nepoznané. Antony van Leeuwenhoek (1632-1723) pomocou jednoduchých silných šošoviek, ktoré si sám brúsil, pozoroval množstvo rozličných objektov, a tak sa mu podarilo objaviť mikroorganizmy (baktérie, kvasinky, nálevníky). Na základe týchto pozorovaní prišiel na myšlienku, že živé telo tvoria akési elementy, základné stavebné častice. Tieto tvrdenia dali vznik bunkovej teórii.