Na úvod si dovolím takú jednu krátku, ale hlbokú úvahu. :-) Nebunkové organizmy (Subscellulata) len ťažko možno považovať za typické živé organizmy. Ich jednoduchosť, a hlavne fakt, že ich základom nie je bunka, ich subjektívne stavia do pozície niečoho nedokonalého a menejcenného. Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že život, tak ako ho dnes poznáme, nevznikol "skokom", teda že vždy musí existovať nejaký medzistupeň medzi kvalitatívne odlišnými organizmami.
Pôvodné nebunkové organizmy sú teda primitívnymi formami života, z ktorých sa nám viacero zachovalo do dnešných čias (je otázne či vo svojej pôvodnej štruktúre). Keďže sú to paleontologicky takmer neznáme organizmy, ťažko možno presne určiť ich fylogenetickú príbuznosť s ich dodnes žijúcimi formami.
Taktiež sa mi zdá dosť nepravdepodobné, že by sa z vírusov mohli stať akési "prekurzory" buniek. Vírusy sú pravdepodobne slepá vývojová vetva, ktorá za svoje prežitie do dnešných čias vďačí práve svojej jednoduchosti a spôsobu života.
ríša: Nebunkové organizmy (Subscellulata)
oddelenie: Praorganizmy (Eobionta)
oddelenie: Vírusy (Vira)
oddelenie: Praorganizmy
V ostatných desaťročiach sa zistili dôkazy života z geologických vrstiev, ktorých vek sa odhaduje na 3-4 mld rokov. Už v tejto dávnej dobe žili na Zemi živé sústavy podobné v súčasnosti žijúcim baktériám a siniciam. Boli to už dosť zložité sústavy - praorganizmy (Eobionta). Ich evolúcia sa začala pravdepodobne už v prvej miliarde rokov trvania Zeme.
Oddelenie: Vírusy
Vírusy (Vira) sú nebunkové organizmy, ktoré nemajú vlastnú látkovú premenu. Vírusom úplne chýba proteosyntetický aparát (ribozómy, tRNA) a metabolický aparát (enzýmy umožňujúce látkovú premenu). Vírus neprejavuje sám o sebe žiadne vlastnosti živých organizmov, nemá aktívny pohyb, nie je dráždivý, nemá schopnosť rastu. Aj jeho reprodukciu zabezpečuje hostiteľská bunka. Preto možno vírusy označiť ako molekulárne vnútrobunkové parazity na genetickej úrovni.
Vírusové častice, označované virióny, majú veľmi rozmanitý tvar, charakteristický pre jednotlivé druhy. Najčastejšie majú guľovitý alebo tyčinkovitý tvar. Veľkosť viriónov je veľmi rozdielna: jeden z najmenších vírusov - vírus tabakovej mozaiky - tvoria tyčinky veľkosti 15 x 290 nm. Osobitný tvar má vírus bakteriofága: skladá sa z hlavičky a bičíka, z ktorého vybieha až 6 vláken.
Vírusy obsahujú dve základné chemické zlúčeniny, charakteristické pre všetky živé sústavy: bielkoviny a nukleové kyseliny. RNA vírusy obsahujú ribonukleovú kyselinu, DNA vírusy dezoxyribonukleovú kyselinu. Vnútornú časť vírusu tvorí jedna molekula nukleovej kyseliny. Obklopuje ju bielkovinový obal - kapsida. U väčších vírusov, napr. u vírusu chrípky je na povrchu bielkovinového obalu ešte lipoidový obal.
Vírusy sa rozmnožujú vnútri napadnutých buniek. Infekcia bunky vírusom prebieha v niekoľkých fázach:
- vírusová častica priľne na povrch bunky
- vírusová častica prenikne do bunky celá, alebo aspoň jej nukleová kyselina
- v infikovanej bunke sa utvorí nukleová kyselina a bielkovina vírusu - vznikne z nich niekoľko sto viriónov, ktoré sa z bunky uvoľňujú a môžu infikovať ďalšie bunky
Celý proces spôsobuje spravidla zánik napadnutej bunky.
Vírusy sa rozdeľovali podľa druhu buniek, v ktorých parazitujú, na živočíšne vírusy, rastlinné vírusy a bakteriofágy. Súčasné triedenie vírusov sa opiera najmä o ich molekulovú štruktúru, o podrobné štúdium zloženia a tvaru vírusov, o určité rozdiely pri rozmnožovaní, o rozsah hostiteľov a o spôsob prenosu vírusovej infekcie. Ich postavenie v celkovom systéme živej prírody je v istom zmysle slova špeciálne, vírusy nemajú dokonca ani typické binomické pomenovanie ako ostatné živé organizmy. Štúdiom vírusov sa zaoberá virológia.
Význam vírusov
Vírusy vyvolávajú rozličné ochorenia človeka (napr. chrípku, osýpky, infekčnú žltačku, zápal mozgových blán, zápal príušných žliaz, detskú obrnu, kiahne), ochorenia živočíchov (napr. slintačku a krívačku prenosnú aj na človeka, mor hovädzieho dobytka a hydiny), choroby rastlín (napr. mozaika zemiakov a tabaku), ničia bunky baktérií (tzv. bakteriofágy). Vírusy sa množia aj v bunkách bezstavovcov. Onkogénne vírusy môžu byť podnetom pre neregulovateľné rozmnožovanie živočíšnych buniek, a tým k vyvolávaniu zhubných nádorov.
V poslednom čase sa venuje veľká pozornosť hlavne už spomenutým bakteriofágom, teda vírusom schopných napádať bakteriálnu bunku a zakomponovať svoju vlastnú genetickú informáciu do DNA bunky, ktorá je potom schopná syntetizovať nukleové kyseliny a bielkoviny bakteriofága. To má okrem pôvodného významu replikácie vírusu aj mnoho ďalších významov. Genetici tak dokážu manipuláciou z genómom bakteriofágu docieliť vnesenie užitočných "cudzích" génov (napr. gén pre tvorbu živočíšnych hormónov, ako je napr. inzulín a i.) do bakteriálnej bunky, ktorá sa tak stáva, v našom prípade, producentom inzulínu, čo má nesmierne veľký význam.
Ak ma teraz pamäť neklame, tak tuším, že pomocou bakteriofágov sa vedci snažia v súčasnosti docieliť vnesenie génu do rastlinnej bunky, ktorá by potom mala byť schopná využívať vzdušný molekulový dusík (je známe, že rastliny dokážu využívať len dusičnany, príp. dusitany, ktoré pre nich zaobstarávajú nitrifikačné baktérie oxidáciou vzdušného N2, alebo ktoré sa do pôdy dostávajú umelým hnojením).