Biele krvinky

Biele krvinky (leukocyty) sú bunky s jadrom a majú rôzny tvar. V krvi je ich okolo 6-8 tis/mm3, ale pri chorobe sa ich počet zvyšuje na 15-20 tis/mm3. Biele krvinky sa tvoria v kostnej dreni, lymfocyty aj v slezine a lymfatických uzlinách. Ich životnosť závisí od druhu - 10 dní až 5 mesiacov. Leukocyty sú súčasťou obranného systému tela. Rozdeľujú sa na granulocyty a agranulocyty.

Granulocyty sa nazývajú aj polymorfonukleárne leukocyty. Tvoria viac ako 70% všetkých leukocytov. Aktívne sa pohybujú, majú schopnosť meniť tvar, môžu prenikať cez steny vlásočníc mimo krvný obeh - diapedéza - a fagocytujú. Vytvárajú hnis, ktorý sa tvorí v mieste infekcie a skladá sa prevažne z odumretých leukocytov. Po zafarbení pozorujeme v cytoplazme granulocytov hrudky (granuly). Podľa toho, akým farbivom ich možno zafarbiť, rozoznávame granulocyty neutrofilné, bazofilné a eozinofilné (acidofilné). Neutrofily pohlcujú baktérie a tvoria chemické látky, ktoré ich ničia. Eozinofily okrem iného tlmia účinok histamínu, látky, ktorá sa uvoľňuje pri reakcií protilátok s antigénmi, a ktorá môže vo väčšom množstve vyvolať alergickú reakciu. Bazofily tvoria iba 1% všetkých bielych krviniek. Produkujú heparín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi vnútri krvných ciev.

Agranulocyty delíme na lymfocyty a monocyty. Lymfocyty tvoria približne 1/4 bielych krviniek. Dodávajú telu prirodzenú odolnosť voči chorobám, vytvárajú protilátky a chemické látky, ktoré pomáhajú chrániť bunky tela, aby nepodľahli bakteriálnej invázii. Funkcia monocytov spočíva v pohlcovaní baktérií a odstraňovaní trosiek buniek po útoku baktérií.

Činnosťou granulocytov a monocytov pri kontakte s choroboplodnými baktériami vzniká zápalová reakcia, ktorá je odpoveďou tela na lokálne poškodenie. Činnosť lymfocytov pri invázii mikroorganizmov a iných látok je známa ako imunitná reakcia.

Imunitná reakcia

Ľudský organizmus má schopnosť brániť sa proti rôznym mikroorganizmom, ich škodlivým produktom i proti iným cudzorodým materiálom. Organizmus tak chráni stálosť svojho vnútorného prostredia a neporušenosť svojich buniek a tkanív. Táto schopnosť sa nazýva imunita. Cudzorodé látky schopné navodiť v organizme imunitnú odpoveď nazývame antigény. Imunitu rozoznávame nešpecifickú a špecifickú.

Nešpecifická imunita je vrodená. Je to prirodzená odolnosť organizmu proti pôvodcom infekcií a iným cudzorodým bunkám. Dôležitým nástrojom prirodzenej odolnosti je schopnosť bielych krviniek (granulocytov a monocytov) pohlcovať choroboplodné mikroorganizmy, mŕtve bunky a iné častice - fagocytóza. Fagocytujúce bunky najprv putujú k cudzorodým telieskam; biele krvinky vystupujú z vlásočníc - diapedéza. Toto putovanie (migrácia) je podporované pôsobením látok, ktoré vznikajú pri metabolizme baktérií, pri zápalovej reakcii a pod. Také pôsobenie sa nazýva pozitívna chemotaxia. Fagocyt potom k cudziemu teliesku priľne a pohltí ho do svojho tela, kde ho svojimi enzýmami rozruší.

Špecifická imunita je uskutočňovaná zložitými dejmi, v ktorých sú rozhodujúce biele krvinky - lymfocyty. Podľa spôsobu vzniku a funkcie ich rozdeľujeme na B a T.

B-lymfocyty vykonávajú protilátkovú obranu. Stykom s antigénom, ktorý prenikol do tela, aktivujú sa, premieňajú sa na plazmatické bunky a vytvárajú protilátky bielkovinového charakteru - imunoglobulíny. Tie cirkulujú v krvi a dostávajú sa do rôznych telových sekrétov. Protilátky antigén viažu a zneškodňujú. Ak sa stretne organizmus s tým istým antigénom druhýkrát, tvoria sa protilátky rýchlejšie a vo väčšom množstve. Protilátková imunita má pre špecifickú obranu organizmu proti infekcii zásadný význam.

T-lymfocyty vykonávajú bunkovú obranu. Rozoznávajú cudzorodé bunky a produkciou cytotoxických látok ich ničia. Preto napr. spôsobujú neprijatie transplantovaných orgánov a tkanív. Pomocou zvláštnych látok (imunosupresívnych) možno túto činnosť T-lymfocytov obmedziť alebo potlačiť.