Krv

Krv tvorí 8-9% hmotnosti tela, čo predstavuje asi 5-6 l. Ženy majú v priemere asi o 10% krvi menej ako muži.

Krv má tieto funkcie:

• transport kyslíka z pľúc ku tkanivám a orgánom
• zber CO2 z tkanív a jeho prenos do pľúc
• rozvoz živín z tráviacej sústavy ku tkanivám
• zber odpadových látok metabolizmu a ich transport do obličiek
• rozvoz hormónov, vitamínov a iných dôležitých látok
• rozvoz tepla z tepelného jadra po tele
• udržiavanie stálych osmotických pomerov v organizme
• udržiavanie stáleho pH vnútorného prostredia
• obrana pred cudzorodými organizmami a látkami (imunitná funkcia)

Krv človeka tvoria:

• krvná plazma (52-54%)
• anorganické látky (voda, soli, ...)
• organické látky (bielkoviny, glukóza, tuky, vitamíny, hormóny, ...)
• krvné bunky (48-46%)
• červené krvinky (erytrocyty)
• biele krvinky (leukocyty)
• granulocyty (neutrofilné, bazofilné, eozinofilné)
• agranulocyty (lymfocyty, monocyty)
• krvné doštičky (trombocyty)
• Krvné telieska sú rozptýlené v krvnej plazme. Pomer medzi objemom krvnej plazmy a objemom krvných buniek sa nazýva hematokrit.

Krvná plazma

Krvná plazma je tekutina žltkastej farby (žlté zafarbenie spôsobuje farbivo bilirubín) tvorená anorganickými aj organickými látkami.

Asi 90% plazmy tvorí voda, ktoré je buď viazaná na bielkoviny (albumíny) alebo voľná. Vo vode sú rozpustené soli, najmä chlorid sodný a uhličitan sodný. Soli sú potrebné pre udržiavanie stálych osmotických pomerov a pH v krvi (7,4). Dôležitou zložkou plazmy je vápnik. Je nevyhnutný pre zrážanie krvi, činnosť svalov a správnu stavbu kostí.

Organickú zložku tvoria hlavne bielkoviny, glukóza, tuky, vitamíny, hormóny, žlčové farbivá, močovina a kyselina močová.

Z bielkovín sú v krvnej plazme zastúpené: albumíny, globulíny, fibrinogén, protrombín. Albumíny vznikajú v pečeni a viažu na seba vodu. Okrem toho sú prenášačmi enzýmov a viažu sa na ne niektoré hormóny (napr. pohlavné). Globulíny sú produktom lymfocytov a majú dôležitú úlohu v imunitnom systéme človeka. Imunoglobulíny (gamaglobulíny) majú schopnosť zneškodniť antigény, ktoré sa dostanú do organizmu. Ich množstvo sa zvyšuje pri infekcii organizmu. Fibrinogén a protrombín majú veľký význam pri zrážení krvi.

Glukóza je najrýchlejší dostupný zdroj energie pre bunky. Hladina glukózy v krvi – glykémia je regulovaná hormonálne (inzulín, glukagón, adrenalín, noradrenalín). Glukóza je významným zdrojom energie a je neustále odoberaná tkanivami. Po prijatí potravy nastáva došasné zvýšenie jej hladiny. Ak je hladina glukózy vysoká, účinkom inzulínu sa glukóza ukladá vo forme glykogénu do pečene a svalov. V opačnom prípade dochádza k vyplavovaniu glykogénu z pečene do krvi a jeho rozkladu na glukózu. Pri poruchách v tvorbe inzulínu nastáva trvalá hyperglykémia, čo sa prejaví ochorením cukrovka (diabetes mellitus).

Krvné bunky

Červené krvinky

Červené krvinky (erytrocyty) sú pri pohľade zvrchu okrúhle, z boku majú piškótovitý tvar. V strede sú preliačené, čím sa zväčšuje ich povrch, a teda aj plocha pre styk s kyslíkom. U cicavcov, a teda aj u človeka, sú bezjadrové. (Súvisí to s fylogenézou, pretože jadro červených krviniek odoberá časť prepravovaného kyslíka pre vlastný metabolizmus červenej krvinky. Erytrocyty cicavcov teda pracujú efektívnejšie.) Kyslík sa viaže na červené krvné farbivo hemoglobín (centrálna časť hemovej zložky obsahuje železo) a vzniká oxyhemoglobín. Táto väzba je vratná a v krvných vlásočniciach zaniká, čím sa kyslík z hemoglobínu uvoľňuje. Schopnosť oxidu uhličitého (a hlavne oxidu uhoľnatého) naviazať sa na hemoglobín je oveľa vyššia ako kyslíka, a preto dochádza k častým otravám v miestach, kde sa tieto plyny zdržiavajú – sú to hlavne pivnice a nižšie položené nevetrané miesta, pretože sú ťažšie ako vzduch a sú bez zápachu. Pri naviazaní CO na hemoglobín vzniká karboxyhemoglobín a len veľmi ťažko sa odbúrava.

Červené krvinky vznikajú v červenej kostnej dreni dlhých a plochých kostí. Vo vyššom veku sa ich produkcia znižuje. Ich tvorba je regulovaná tkanivovým hormónom erytroproteínom, ktorý sa tvorí v obličkách. Jeho tvorba závisí od atmosférického tlaku, preto sa pri pobyte vo vyšších nadmorských výškach zvyšuje tvorba erytroproteínu, a teda tvorba samotných červených krviniek. Tento stav pretrváva istý čas aj po prechode do nižších nadmorských výšok, čo sa využíva pri niektorých športoch na zlepšenie výkonu.

Normálny počet červených krviniek u dospelého muža je 5 mil/mm3 a u žien 4,5 mil/mm3. Životnosť červených krviniek človeka je asi 100-120 dní. Zanikajú v slezine.

Biele krvinky

Biele krvinky (leukocyty) sú bunky s jadrom a majú rôzny tvar. V krvi je ich okolo 6-8 tis/mm3, ale pri chorobe sa ich počet zvyšuje na 15-20 tis/mm3. Biele krvinky sa tvoria v kostnej dreni, lymfocyty aj v slezine a lymfatických uzlinách. Ich životnosť závisí od druhu - 10 dní až 5 mesiacov. Leukocyty sú súčasťou obranného systému tela. Rozdeľujú sa na granulocyty a agranulocyty.

Granulocyty sa nazývajú aj polymorfonukleárne leukocyty. Tvoria viac ako 70% všetkých leukocytov. Aktívne sa pohybujú, majú schopnosť meniť tvar, môžu prenikať cez steny vlásočníc mimo krvný obeh - diapedéza - a fagocytujú. Vytvárajú hnis, ktorý sa tvorí v mieste infekcie a skladá sa prevažne z odumretých leukocytov. Po zafarbení pozorujeme v cytoplazme granulocytov hrudky (granuly). Podľa toho, akým farbivom ich možno zafarbiť, rozoznávame granulocyty neutrofilné, bazofilné a eozinofilné (acidofilné). Neutrofily pohlcujú baktérie a tvoria chemické látky, ktoré ich ničia. Eozinofily okrem iného tlmia účinok histamínu, látky, ktorá sa uvoľňuje pri reakcií protilátok s antigénmi, a ktorá môže vo väčšom množstve vyvolať alergickú reakciu. Bazofily tvoria iba 1% všetkých bielych krviniek. Produkujú heparín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi vnútri krvných ciev.

Agranulocyty delíme na lymfocyty a monocyty. Lymfocyty tvoria približne 1/4 bielych krviniek. Dodávajú telu prirodzenú odolnosť voči chorobám, vytvárajú protilátky a chemické látky, ktoré pomáhajú chrániť bunky tela, aby nepodľahli bakteriálnej invázii. Funkcia monocytov spočíva v pohlcovaní baktérií a odstraňovaní trosiek buniek po útoku baktérií.

Činnosťou granulocytov a monocytov pri kontakte s choroboplodnými baktériami vzniká zápalová reakcia, ktorá je odpoveďou tela na lokálne poškodenie. Činnosť lymfocytov pri invázii mikroorganizmov a iných látok je známa ako imunitná reakcia.

Imunitná reakcia

Ľudský organizmus má schopnosť brániť sa proti rôznym mikroorganizmom, ich škodlivým produktom i proti iným cudzorodým materiálom. Organizmus tak chráni stálosť svojho vnútorného prostredia a neporušenosť svojich buniek a tkanív. Táto schopnosť sa nazýva imunita. Cudzorodé látky schopné navodiť v organizme imunitnú odpoveď nazývame antigény. Imunitu rozoznávame nešpecifickú a špecifickú.

Nešpecifická imunita je vrodená. Je to prirodzená odolnosť organizmu proti pôvodcom infekcií a iným cudzorodým bunkám. Dôležitým nástrojom prirodzenej odolnosti je schopnosť bielych krviniek (granulocytov a monocytov) pohlcovať choroboplodné mikroorganizmy, mŕtve bunky a iné častice - fagocytóza. Fagocytujúce bunky najprv putujú k cudzorodým telieskam; biele krvinky vystupujú z vlásočníc - diapedéza. Toto putovanie (migrácia) je podporované pôsobením látok, ktoré vznikajú pri metabolizme baktérií, pri zápalovej reakcii a pod. Také pôsobenie sa nazýva pozitívna chemotaxia. Fagocyt potom k cudziemu teliesku priľne a pohltí ho do svojho tela, kde ho svojimi enzýmami rozruší.

Špecifická imunita je uskutočňovaná zložitými dejmi, v ktorých sú rozhodujúce biele krvinky - lymfocyty. Podľa spôsobu vzniku a funkcie ich rozdeľujeme na B a T.

B-lymfocyty vykonávajú protilátkovú obranu. Stykom s antigénom, ktorý prenikol do tela, aktivujú sa, premieňajú sa na plazmatické bunky a vytvárajú protilátky bielkovinového charakteru - imunoglobulíny. Tie cirkulujú v krvi a dostávajú sa do rôznych telových sekrétov. Protilátky antigén viažu a zneškodňujú. Ak sa stretne organizmus s tým istým antigénom druhýkrát, tvoria sa protilátky rýchlejšie a vo väčšom množstve. Protilátková imunita má pre špecifickú obranu organizmu proti infekcii zásadný význam.

T-lymfocyty vykonávajú bunkovú obranu. Rozoznávajú cudzorodé bunky a produkciou cytotoxických látok ich ničia. Preto napr. spôsobujú neprijatie transplantovaných orgánov a tkanív. Pomocou zvláštnych látok (imunosupresívnych) možno túto činnosť T-lymfocytov obmedziť alebo potlačiť.

Antigén môže v citlivom organizme spôsobiť tzv. precitlivenosť, ktorá sa prejavuje rozličnými príznakmi, ako sú kožné zmeny (napr. žihľavka), kŕč priedušničiek (astma) a pod. Hovoríme o alergii. Alergie vznikajú v disponovanom organizme väčšinou vdýchnutím určitých látok (napr. peľu z rastlín) alebo ich požitím (niektoré ovocie, ryby a pod.).

Na dejoch protilátkovej imunity je založené očkovanie. Vpravenie usmrtených alebo oslabených choroboplodných zárodkov do tela vyvolávame imunitné reakcie, ktoré organizmus po určitú dobu, niekedy veľmi dlho, chránia. To je aktívna imunizácia, ktorá tiež vzniká, keď jedinec danú infekčnú chorobu prekoná. Táto imunita je založená na existencii tzv. pamäťových buniek, čo sú B-lymfocyty, ktoré zostali na aktivovanej úrovni. Pri pasívnej imunizácii sa vpravujú ohrozenému alebo chorému človeku hotové protilátky.

Pri infekčných, zápalových, nádorových a iných ochoreniach sa stupňuje tvorba bielych krviniek a zvyšuje sa ich počet. Všetky vplyvy, ktoré poškodzujú kostnú dreň, odkiaľ pochádzajú kmeňové bunky pre všetky krvinky a kde sa krvinky vytvárajú, znižujú obranyschopnosť organizmu. Takto pôsobí ionizujúce žiarenie, rozličné priemyselné jedy a niektoré lieky podávané dlhý čas alebo vo veľkých dávkach.

Krvné doštičky

Krvné doštičky (trombocyty) nie sú pravé bunky. Vznikajú v červenej kostnej dreni oddeľovaním časti cytoplazmy z veľkých buniek. Tvoria sa, ako všetky krvné bunky, v kostnej dreni. Ich počet je 100-300 tis/mm3 a životnosť asi 4 dni. Sú veľmi krehké. Pri poškodení cievy narážajú na okraje rany a lámu sa. Pri ich rozpade sa uvoľňujú látky, ktoré sa zúčastňujú pri zrážaní krvi.

Zastavenie krvácania

Zastavenie krvácania je životne dôležité, lebo chráni organizmus pred stratou krvi, či dokonca pred vykrvácaním pri poranení. Pri zastavení krvácania sa zúži cieva na poranenom mieste, nahromadia sa krvné doštičky a krv sa zrazí. Výsledok všetkých týchto troch dejov a stupeň ich uplatnenia závisí od druhu, rozsahu a miesta poranenia. Tam, kde nie je poranená väčšia tepna, v ktorej je krv pod značným tlakom, stačia uvedené deje na zastavenie krvácania a poranenie sa môže zahojiť.

Dôležitým dejom pri zastavení krvácania je činnosť krvných doštičiek. Doštičky priľnú k trhline v cievnej stene, zhlukujú sa a spájajú sa do masy, ktorá je potom spevnená vláknami fibrínu vznikajúcimi pri zrážaní krvi.

Podstatou zrážania krvi je premena rozpustnej plazmatickej bielkoviny - fibrinogénu - účinkom trombínu na nerozpustný vláknitý fibrín. Reťazec chemických dejov končiacich premenou fibrinogénu na fibrín je veľmi zložitý a uplatňuje sa pri ňom mnoho iných látok obsiahnutých v krvnej plazme, v krvných doštičkách aj v tkanivách (celkovo asi 20 faktorov). Vytvorená zrazenina upchá poranenú cievu a zakryje poranené miesto. Tým sa zabráni ďalšiemu krvácaniu. Keď sa otvor v poranenej cieve zahojí, zrazenina sa rozpustí a odstráni.