Leukoplasty sú bezfarebné plastidy rôzneho typu majúce funkciu sekundárnej syntézy škrobu (amyloplasty), tukov (elaioplasty) a bielkovín (proteinoplasty). Chromoplasty sú farebné plastidy, ktoré delíme na vlastné chromoplasty a chloroplasty. Vlastné chromoplasty obsahujú zväčša karotenoidy a sú žlto, oranžovo až červeno sfarbené. Chloroplasty sú zelené plastidy, ktoré obsahujú ako pigment chlorofyl. Dnes poznáme niekoľko druhov chlorofylov: a, b, c, d. Najrozšírenejší je chlorofyl a vyskytujúci sa vo všetkých autotrofných rastlinách. Chloroplasty sú jediné plastidy, na ktorých prebieha fotosyntéza.

Chromoplasty sú v podstate inaktívne chloroplasty, ktoré stratili chlorofyl a tým aj schopnosť fotosyntézy. Vnútorný membránový systém chromoplastov je degenerovaný. Ich hlavnou úlohou v živote rastlín je pestro sfarbovať svojím obsahom kvety a plody, čím lákajú opeľovačov a rozširovačov semien a plodov. Transformáciu chloroplastov na chromoplasty môžeme vidieť aj na jeseň, keď postupne žltnú listy stromov.

Plastidy majú (ako aj mitochondrie) vlastnú DNA. Ich delenie priečnym delením je úplne nezávislé od delenia jadra. Plastidy a mitochondrie sa preto označujú ako semiautonómne organely.

Vakuoly

Pre zrelé rastlinné bunky je charakteristický výskyt vakuol, ktoré môžu tvoriť až 80-90% ich objemu (mladé bunky majú zväčša veľa menších vakuol, staršie bunky 1-2 veľké vakuoly). Vakuoly sú od cytosolu ohraničené trojvrstvovou membránou - tonoplastom. Vnútro vakuol je vyplnené bunkovou šťavou, jej chemické zloženie je značne rozdielne.

Vakuoly majú významnú úlohu v osmotických procesoch bunky. Bunková šťava je v podstate rôzne koncentrovaný roztok, ktorý spôsobuje čiastočné nasávanie vody bunkou. Prasknutiu rastlinnej bunky zabraňuje hrubá bunková stena. Vzniknutý tlak spôsobuje pevnosť - turgor rastlinnej bunky aj celého rastlinného tela.

Okrem osmoregulácie majú vakuoly význam aj ako zásobné organely (cukry, bielkoviny), môžu sa tu kumulovať rôzne farbičky lákajúce hmyz (podobne ako chromoplasty). Vo vakuolách sa nachádzajú aj rôzne hydrolytické enzýmy, preto ich mnoho vedcov právom považuje za ekvivalenty lyzozómov v živočíšnych bunkách.

Okrem "klasických" vakuol poznáme aj tzv. potravové a pulzujúce vakuoly, ktoré sa vyskytujú prevažne v bunkách prvokov. Pulzujúce vakuoly pravidelne nasávajú a vypudzujú z bunky vodu, čím regulujú osmotické pomery v bunke. Potravové vakuoly (fagozómy) sú v podstate sekundárne lyzozómy (viď ďalej). Tento pojem používame hlavne v súvislosti s výživou nálevníkov (menu link Ríša: Živočíchy - Jednobunkovce - Kmeň: Riasničkavce).

Lyzozómy

Lyzozómy sú jednoduchou membránou ohraničené bunkové štruktúry, ktoré sú hlavnou zložkou vnútrobunkového tráviaceho systému živočíšnej bunky (rastliny majú organely podobnej funkcie - vakuoly). Slúžia na enzýmové odbúravanie materiálu. V lyzozómoch dochádza k hydrolytickému štiepeniu všetkých organických zlúčenín (bielkovín, nukleových kyselín, sacharidov aj lipidov).

Na základe rôznych kritérií rozlišujeme niekoľko typov lyzozómov. Primárne lyzozómy vznikajú v GERL (časť Golgiho aparátu, pozri vyššie) a obsahujú hydrolytické enzýmy. Fúziou primárneho lyzozómu so substrátom ("potravou") vzniká sekundárny lyzozóm, resp. vnútrobunková tráviaca vakuola, v ktorej dochádza k samotnému tráveniu. Keď sú potravou cudzie častice prijaté bunkou, hovoríme o heterolyzozómoch, ak sú ňou nefunčné, poškodené bunkové organely, hovoríme o autolyzozómoch. Po natrávení obsahu obsahuje lyzozóm nestrávené zvyšky, ktoré sú pripravené na vylúčenie z bunky. Takýmto štruktúram hovoríme terciárne lyzozómy.