Voda je súčasťou všetkých rastlinných buniek a je pre život rastliny nevyhnutná. V rastlinnom tele je dôležitým rozpúšťadlom, látky sa v rastline dopravujú vo forme vodných roztokov. Je tiež zdrojom vodíka a kyslíka, zúčastňuje sa asimilácie a disimilácie i ďalších fyziologických procesov. Tým, že disociuje na H+ a OH- ovplyvňuje spolu s inými iónmi pH cytoplazmy.
Množstvo vody v jednotlivých typoch rastlín je rôzne a rôzny je aj jej obsah v jednotlivých pletivách. V zelených rastlinách voda tvorí 70-80% rastlinného tela, zdrevnatené pletivá obsahujú 50% vody, suché semená 5-14%. Až 98% obsahuje telo vodných rastlín.
Rastlinné bunky prijímajú vodu osmoticky cez plazmatické membrány. Vo vode (v pôdnom roztoku) sú rozpustené rôzne častice ako ióny, atómy a molekuly. Plazmatická membrána osmoticky prijíma len vodu. Rozpustené častice nemôžu prenikať súčasne s vodou, narážajú na plazmatické membrány buniek, čím vzniká osmotický tlak. Ten je tým väčší, čím je vyššia koncentrácia rozpustených látok. Od osmotického tlaku závisí osmotický potenciál bunky. Je to vlastne záporná hodnota osmotického tlaku. Teda, čím je vo vode bunky (vo vakuolách) vyššia koncentrácia rozpustených látok, tým je vyšší osmotický tlak, a teda tým je nižší osmotický potenciál.
Na obsah bunky pôsobí tlak aj zvonku. Je to tlak bunkovej steny čiže turgor, tlak okolitých buniek a hydrostatický tlak. Súčet týchto tlakov označujeme ako tlakový potenciál.
Aktivita vody v bunke nezávisí na jej množstve, ale na vodnom potenciáli bunky. Vodný potenciál tvorí:
osmotický potenciál + tlakový potenciál
Vodný potenciál vlastne vyjadruje o koľko je aktivita vody v bunke nižšia ako je aktivita čistej vody. Hodnota vodného potenciálu sa vyjadruje v pascaloch (Pa). Najvyšší vodný potenciál má čistá voda, = 0 Pa. Ak je vo vode rozpustená nejaká látka, dosiahne vodný potenciál zápornú hodnotu (lebo osmotický tlak má zápornú hodnotu). Vodný potenciál môže dosiahnuť napr. hodnoty -100 kPa, -50 kPa a pod. Väčší deficit vody bude mať bunka s vodným potenciálom -100 kPa ako bunka s vodným potenciálom -50 kPa.
Vodný režim rastlín
Hospodárenie rastliny s vodou, čiže vodný režim rastliny, pozostáva z 3 častí:
- príjem vody
- transport vody po rastlinnom tele
- výdaj vody
Príjem vody
Vodné rastliny prijímajú vodu celým povrchom tela, vyššie rastliny koreňovou sústavou. Koreňové vlásky pokrývajúce koreň zväčšujú absorpčnú plochu. Príjem vody je ovplyvňovaný rôznymi faktormi:
Teplota. So zvyšovaním teploty po určitú hranicu (asi 30°C) sa príjem vody zvyšuje a nad ňu spomaľuje. Pri nula stupňoch sa u väčšiny rastlín príjem vody zastavuje. Niektoré rastliny neprijímajú vodu už pri ochladení na 4°C (rajčiaky, uhorky, tekvica).
Koncentrácia pôdneho roztoku. Rastlinám sa nedarí dobre v pôdach s vysokým obsahom solí (slané pôdy). Sú však druhy, ktoré takúto pôdu obľubujú (slanomilné rastliny – halofyty).
Množstvo vody v pôde. Nedostatok i nadbytok vody sú príčinou zníženia príjmu. Ak je v pôde veľa vody, má koreňový systém nedostatok kyslíka, preto sa znižuje intenzita jeho dýchania.
Príjem vody do rastlinného tela môže prebiehať pasívne alebo aktívne. Pasívny príjem vody sa uskutočňuje v čase, keď má rastlina listy. Pri vyparovaní vody cez listy vzniká v rastline podtlak, ktorý spôsobí pasívne nasávanie vody z pôdy cez koreňové vlásky. Pri pasívnom príjme preniká voda do drevnej časti cievneho zväzku priestormi medzi jednotlivými bunkami. Takýmto spôsobom prijme rastlina vyše 90% všetkej vody. Aktívny príjem vody prevláda na jar, keď rastlina ešte nemá vytvorené listy. Pri tomto spôsobe rastlina prijíma vodu na princípe osmózy.
Transport vody
Pohyb vody z koreňa do listov sa označuje ako transpiračný prúd, lebo jeho pohyb je do značnej miery spôsobený vyparovaním vody v listoch čiže transpiráciou. Je to pohyb vody proti gravitácii a okrem transpiračnej sacej sily listov ho zabezpečuje aj koreňový výtlak. Koreňový výtlak je schopnosť koreňa vytláčať vodu v cievach proti gravitácii. Je spôsobený osmotickými silami cytoplazmy buniek koreňa. Pri rastlinách bylinného typu tieto sily na rozvoz vody stačia, ale pri drevinách dosahujúcich výšku niekoľko desiatok metrov už nepostačujú. Voda musí v cieve prekonávať prekážky ako sú: vlastná tiaž vodného stĺpca, trenie a steny ciev, odpor vzduchových bublín v cievach a pod. Pri pohybe vody sa teda uplatňujú aj ďalšie faktory, a to adhézia (priľnavosť) vody na steny ciev, kohézne sily tj. súdržnosť molekúl vody a kapilarita. Kohézne sily vodného stĺpca spôsobujú, že vodný stĺpec je prakticky nepretržitý.
Výdaj vody
Rastlina z prijatej vody využíva k látkovej premene len malú časť, asi 1%. Ostatnú vodu vracia späť do prostredia. Výdaj vody sa uskutočňuje cez listy, buď vo forme kvapiek – gutácia alebo vo forme vodnej pary – transpirácia. Gutácia nastáva, ak je v prostredí vysoká vlhkosť vzduchu a rastlina nemôže vodu odparovať. Na jej vytláčaní sa zúčastňuje koreňový výtlak. Transpirácia, vyparovanie vody z rastliny, sa uskutočňuje hlavne cez listy. Povrch listu pokrýva rôzne silná vrstvička kutínu, ktorý zabraňuje prenikaniu vody. Cez kutikulu sa preto môže odpariť len malá časť vody – kutikulová transpirácia. Prevažná časť vody sa odparuje cez špeciálne zariadenia určené k tomuto účelu – prieduchy. Vtedy hovoríme o prieduchovej transpirácii. Prieduchová transpirácia sa deje regulovaným spôsobom. Veľkosť transpirácie ovplyvňuje teplota a vlhkosť vzduchu, množstvo dostupnej vody, svetlo a niektoré vnútorné faktory, ako napr. hrúbka kutikuly a umiestnenie prieduchov.
