Eukaryotická bunka predstavuje zložitejší typ bunky. Od prokaryotickej bunky sa líši veľkosťou, stavbou svojho jadra a prítomnosťou membránových organel.

Zaujímavosti z evolúcie

Najnovšie poznatky o evolúcii eukaryotickej bunky nasvedčujú tomu, že vznikla nezávisle od prokaryotickej bunky. Často sa hovorí o endosymbiotickej teórii vzniku eukaryotickej bunky. Táto teória hovorí o tom, že jednotlivé organely eukaryotickej bunky sa pôvodne vyvíjali samostatne ako prokaryotické organizmy (mitochondrie boli kedysi aeróbne baktérie, plastidy fotosyntetizujúce baktérie, bičíky boli spirily atď.), ktoré sa dostali do eukaryotickej bunky. Namiesto toho, aby boli strávené, začali žiť s bunkou vo vzájomnej symbióze, následkom čoho stratili svoju samostatnosť. Túto teóriu potvrdzuje veľa skutočností (mitochondrie a plastidy majú vlastnú DNA, améba Pelomyxa palustris obsahuje namiesto mitochondrií symbiotické baktérie plniace v bunke dýchaciu funkciu - viď menu link Ríša: Živočíchy - Jednobunkovce - Kmeň: Koreňonožce).

Ak teda berieme do úvahy obidva tieto fakty (vznik eukaryotov nezávisle od prokaryotov a endosymbiotickú teóriu) spolu s poznatkami o chemickom zložení pôvodného praoceánu, môžeme sa domnievať, že prokaryotické organizmy boli spočiatku popri eukaryotoch vo výhode. Eukaryoty mohli pritom prežívať vo veľmi malom množstve, pričom boli viac-menej neúspešné. Až neskôr, keď sa stabilizovali podmienky a vyvinuli sa špecifické prokaryoty (neskoršie endosymbiotické elementy eukaryotickej bunky), mohla byť eukaryotická bunka zvýhodnená. Takéto zvýhodnené vlastnosti umožnili rozvinúť oveľa väčší potenciál, ako majú bunky prokaryotické. Zavŕšením evolučného súperenia bol vznik mnohobunkového organizmu, ktorý bol možný jedine na eukaryotickej úrovni bunkovej organizácie.

Štruktúra eukaryotickej bunky

Eukaryotická bunka je na rozdiel od prokaryotickej bunky zložitejšia. Všetky jej zložky sa diferencovali v priebehu dlhého fylogenetického vývoja, vyznačujú sa vysokým stupňom morfologickej diferenciácie a funkčnej špecializácie. Eukaryotická bunka je typická svojou zreteľnou vnútrobunkovou kompartmentáciou, ktorú zabezpečujú biologické membrány.

Priemer eukaryotickej bunky je 10 až 100 µm. Na povrchu je obalená plazmatickou membránou (rastlinné a niektoré živočíšne bunky, napr. hmyzu, majú na povrchu vytvorenú ešte bunkovú stenu z celulózy alebo chitínu). Na vonkajšej strane cytoplazmatickej membrány niektorých živočíšnych buniek môže byť glykokalix (hrúbka 15-20 nm), ktorý tvoria glykolipidy, glykoproteíny a mukopolysacharidy. Jeho úlohou je okrem mechanického spevňovania plazmatickej membrány aj aktívna účasť v procesoch príjmu a výdaja látok a osmotická regulácia bunky.

Plazmatická membrána rastlinných buniek sa v botanickej terminológii označuje aj ako plazmalema.

Membránové organely, ktoré sú vždy prítomné v bunke, sú: jadro, proteosyntetický aparát - endoplazmatické retikulum (ďalej len ER), Golgiho aparát; mitochondrie. Rastlinné bunky obsahujú ešte plastidy a vakuoly. V živočíšnych bunkách funkciu vakuol nahrádzajú lyzozómy. Okrem toho každá bunka obsahuje ribozómy a rôzne zásobné látky v podobe inklúzií, príp. ďalšie vnútrobunkovú štruktúry.

Jadro

Jadro eukaryotickej bunky sa označuje aj ako pravé jadro (nucleus). Jeho veľkosť závisí od typu bunky, jej biosyntetickej aktivity a funkčného stavu, čiže môže značne varírovať (1-40 i viac µm). Na rozdiel od nepravého jadra prokaryotov je pravé jadro obalené dvojitou jadrovou membránou, tvorí preto typickú membránovú organelu. Jadrová membrána obsahuje póry, ktorými prúdia látky z jadra do cytoplazmy, a naopak.

Vnútorný obsah jadra vypĺňa karyoplazma, ktorej súčasťou sú chromozómy. Eukaryotický chromozóm obsahuje okrem DNA aj bielkovinovú časť. V chromozómoch je zložitým spôsobom usporiadaná genetická informácia v podobe molekuly DNA. Chromozómy sú v jadre dobre viditeľné v metafáze. Sú zložené z dvoch pozdĺžnych sesterských ramien - chromatíd navzájom spojených v oblasti zúženia, primárnej konstrikcie, kde sa nachádza centroméra (v tomto mieste sa upínajú mikrotubuly deliaceho vretienka, ktoré zabezpečujú pravidelné rozdelenie a pohyb chromozómov v anafáze mitózy). Pri niektorých chromozómoch sa na jednom z ramien môže vyskytovať aj sekundárna konstrikcia. Takto oddelená časť chromozómu sa nazýva satelit.

Interfázne jadro obsahuje ešte menšiu nemembránovú štruktúru - jadierko (nucleolus). Po chemickej stránke je jadierko zložené z RNA, bielkovín a DNA. Z funkčného hľadiska hrá významnú úlohu v syntéze r-RNA a v tvorbe ribozómov, ktoré sa po migrácii do jadra, a jadrovými pórmi do základnej cytoplazmy, zúčastňujú proteosyntézy. V čase delenia bunky sa jadierko stráca.