Bunky

Takmer všetky živé organizmy sa skladajú z buniek. Bunky vzhľadom na ich veľmi malé rozmery možno pozorovať len pod mikroskopom. Každá bunka je akoby samostatná živá chemická továreň a plní v organizme rastliny či živočích určitú úlohu.

STAVBA BUNKY

Živá bunka obsahuje rôsolovitú hmotu, tzv. cytoplazmu, ktorú tvorí zmes chemických látok. Jednotlivá bunka je ľahko zraniteľná; sila buniek je v ich schopnosti zhlukovať sa a tvoriť tkanivá.

Membrána. Hranica bunky je vymedzená tenkým obalom nazývaným membrána. V rastlinných bunkách je jej stavebným materiálom celulóza, ktorá dodáva membráne pevnosť a odolnosť; mäkkú membránu živočíšnych buniek tvoria tuky a bielkoviny. Membrána síce drží cytoplazmu pohromade, súčasne však umožňuje výmenu živín a odpadových látok s prostredím.

Cytoplazma. Cytoplazma slúži ako zásobáreň rôznych látok potrebných na rast a regeneráciu bunky. Nachádza sa v nej dômyselná sústava bunkových štruktúr nazývaných organely. Zastúpenie jednotlivých organel sa pri rôznych bunkách líši a každá organela má presne určenú funkciu: napr. podlhovasté mitochondrie sa podieľajú na látkovej výmene, kým mechúrikovité Golgiho aparáty slúžia na prepravu bielkovín.

Jadro. Väčšina rastlinných a živočíšnych buniek obsahuje jadro, ktoré je akýmsi riadiacim strediskom bunky. Od cytoplazmy ho oddeľuje jadrová membrána. V jadre je uložená genetická výbava – kód, podľa ktorého vzniká nový jedinec. Bunky s jadrovou membránou sa nazývajú eukaryotické. Baktérie sú prokaryotické, t.j. nemajú jadrovú membránu.

Rastlinné bunky

Tvar rastlinných buniek je ohraničených pevnou celulózovou membránou. Na rozdiel od živočíšnych buniek obsahujú malé organely – chloroplasty, ktoré pri fotosyntéze pohlcujú a premieňajú slnečnú energiu. Rastlinná bunka má aj vakuolu, ktorá je naplnená vodou alebo vzduchom.

Živočíšne bunky

Živočíšne bunky majú v porovnaní s rastlinnými mäkšie steny. Takisto ako ony obsahujú endoplazmatické retikulum, v ktorom sa vytvárajú enzýmy. Navyše obsahujú lyzozóm, dôležitý pri vylučovaní odpadových látok.

Bunky ľudského tela

Ľudské telo tvoria mnohé typy buniek – guľaté tukové bunky, doštičkovité kožné bunky, hranaté pečeňové bunky atď. Všetky majú spoločný pôvod v jedinej bunke vzniknutej splynutím otcovskej spermie s materským vajíčkom. Táto prvotná bunka je nositeľkou kompletnej informácie potrebnej na vybudovanie organizmu. Jej mnohonásobným delením vznikajú milióny buniek tvoriacich ľudské telo. Bunky sa neustále opotrebúvajú, a preto ich musia nahradzovať nové. Niektoré prežijú mesiac, iné majú životnosť kratšiu než jeden deň. Len nervové bunky sú veľmi trvanlivé – keď však odumrú, nemožno ich nahradiť.

MIKROORGANIZMY

Najhojnejšími obyvateľmi Zeme sú mikroskopické organizmy, ktoré sa v obrovských množstvách vyskytujú takmer všade. Mnohé mikroorganizmy žijú v telách iných živých organizmov, iné sa nachádzajú vo vzduchu. Na operačných sálach a v niektorých technických prevádzkach sa používajú zložité filtre brániace preniknutiu mikroorganizmov.

BAKTÉRIE

Najrozšírenejšími mikroorganizmami sú baktérie. Majú jednoduchú stavbu tela a v priaznivých podmienkach sa dokážu veľmi rýchlo rozmnožovať. Ich nároky na životné podmienky sú však dosť vyhranené. Väčšinou vytvárajú kolónie, ktorých veľkosť je podmienená množstvom potravy, teplotou a mnohými ďalšími vplyvmi. Poznáme tisíce druhov baktérii, všetky však majú jedno spoločné: sú to jednobunkové organizmy. Podľa nárokov na kyslík delíme baktérie do dvoch skupín. Aeróbne baktérie kyslík nevyhnutne potrebujú pre svoj život, zatiaľ čo pre anaeróbne je jedovatý. Niektoré baktérie sú autotrofné, čiže dokážu získavať potravu zo slnečnej energie a anorganických látok. Heterotrofné baktérie sa živia organickými látkami.

Baktérie a ich hostitelia

Baktérie majú pomerne obmedzené možnosti pohybu, a preto väčšinou žijú priamo v organizme svojho hostiteľa. Niekedy je súžitie baktérií s hostiteľom obojstranne prospešné; vtedy hovoríme o symbióze. Napr. v tráviacom systéme kráv žijú baktérie, ktoré pomáhajú rozkladať rastlinný materiál a uľahčujú tak jeho trávenie. Inokedy žijú baktérie v hostiteľskom organizme a neškodia mu ani nepomáhajú. To je prípad baktérií Escherichia coli, žijúcich v ľudskom čreve. Niekedy môžu baktérie parazitovať v organizme hostiteľa a poškodzovať ho uvoľňovaním jedovatých chemických zlúčenín nazývaných toxíny. Baktérie, ktoré spôsobujú choroby, nazývame patogény. Tie isté baktérie môžu v jednej časti hostiteľského organizmu žiť neškodne a v inej pôsobiť patogénne. Napr. práve baktérie Escherichia coli vyvolávajú ťažkosti, ak preniknú do močových ciest. Baktérie síce môžu byť pôvodcami chorôb, mnohé ich kmene sú však užitočné. Niektoré rozkladajú organickú hmotu a uvoľňujú do pôdy živiny, iné sú potrebné na liehové kvasenie alebo sa uplatňujú pri výrobe syrov. Baktérie majú veľký význam aj pre génové inžinierstvo.

Druhy mikroorganizmov

Existuje obrovské množstvo rôznych mikroorganizmov a ich systematické roztriedenie je veľmi zložité. Mikroskopické riasy a huby zvyčajne zaraďujeme medzi rastliny alebo ich vyčleňujeme do samostatnej skupiny. Sinice však priraďujeme k baktériám. Z autotrofných baktérií sa pravdepodobne vyvinuli všetky druhy rastlín; živočíchy pochádzajú z heterotrofných baktérií. V skupine primárnych jednobunkových organizmov sú najhojnejšie zastúpené prvoky. Podobne ako baktérie aj prvoky sú jednobunkové, dosahujú však oveľa väčšie rozmery, žijú samostatne vo vodnom prostredí a svojím spôsobom života z mnohých stránok pripomínajú živočíchy, napr. príjmom potravy, vylučovaním, dýchaním aj pohybom. Prvoky sú eukaryotické organizmy, kým baktérie sú prokaryotické. Niektoré druhy prvokov parazitujú v telách rýb a suchozemských živočíchov. Meňavky (améby) môžu spôsobiť napr. dyzentériu.

Tvar baktérií

Baktérie majú pevnú bunkovú stenu. Niektoré majú aj bičík, ktorého kmitaním sa pohybujú. Baktérie často rozlišujeme poľa tvaru: rozoznávame napr. guľaté koky, tyčinkovité bacily, zakrivené vibriá či závitnicovité spirily. Koky žijúce v pároch sa nazývajú diplokoky, ak žijú v zhlukoch, sú to stafylokoky, a ak v reťazcoch – streptokoky.

Vírusy

Vírusy patria k najjednoduchším organizmom a vďaka svojim malým rozmerom (0,0001m) sú viditeľné len pod výkonným elektrónovým mikroskopom. Na rozdiel od baktérií sú vírusy výlučne parazitické a rozmnožovať sa môžu len v organizme hostiteľa. Mimo neho sa správajú ako neživé. Keď víru napadne bunku, využije jej chemickú energiu a schopnosť tvoriť bielkoviny na vlastné rozmnožovanie. Nové vírusy potom narušia povrch bunky a rozšíria sa do jej okolia.

Choroby a patogény

Mnohé patogény vyvolávajú infekčné choroby. V nakazenom organizme sa začínajú pôvodcovia choroby (baktérie, vírusy alebo huby) množiť. Ich množenie narušuje bunky buď priamo (v prípade vírusov), alebo nepriamo vylučovaním škodlivých toxínov. Nákaza väčšinou vyvolá imunitnú reakciu; organizmus sa bráni, čo sa prejavuje rôznymi spôsobmi, napr. horúčkou, slabosťou či bolesťou kĺbov. Niekedy sa nákaza rozšíri do celého tela; vtedy hovorme o systémovej infekcii. Inokedy je napadnutá len časť organizmu; vtedy ide o miestnu infekciu. Ak do rany vnikne nečistota, môže dojsť k miestnej infekcii. Účinným opatrením proti miestnej infekcii je dodržiavanie hygieny.

Parazity

Pôvodcom niektorých chorôb (napr. dyzentérie, malárie, spavej choroby či toxoplazmózy) sú parazity, medzi ktoré patria okrem iných aj pásomnice či meňavky. Všetky parazity škodia organizmu hostiteľa, niektoré sa však dajú využiť aj v prospech človeka – napr. niektoré baktérie pomáhajú obmedzovať výskyt iných, nežiaducich mikroorganizmov.

Zdroje:

Školská encyklopédia -