Okrasné dreviny

Abies concolor Lindl. et Gord. (Jedľa srienistá)

Strom vysoký 30-40 m. Koruna je v mladosti hustá, kužeľovitá, neskôr redne. Konáre sú v praslenoch a takmer kolmo sa od kmeňa odkláňajú. Kôra je svetlosivá. Borka je sfarbená podobne, je drsná, nepravidelne rozpukaná.Púčiky sú 3-5 x 2-3 mm, podlhovasto vajcovité. Púčikové šupiny sú blanité, žltkasté až hnedé.Jednoročné výhonky sú žltkastozelené až sivastožlté, lysé alebo len riedko (jednotlivo) chlpaté.Ihlice sú 50-60 x 2-2,5 mm, tupo končisté, ploché, sivastozelené, matné, na obidvoch stranách rovnako sfarbené, kosákovito prehnuté. Vytrvávajú 3 roky.Kvitne v apríli až máji. Kvety sú jednodomé, rôznopohlavné. Samčie šištice sú 10 x 20 a 6 - 10 mm, podlhovasto vajcovité, ružové až fialovasté, vyrastajú z púčikov na spodnej strane vlaňajších výhonkov. Samičie šištice sú 70-45 x 10 mm, valcovité až vretenovité, vyrastajú na whvej strane výhonkov v hornej časti koruny na 2-3 najvyšších miestach.Šiška je 70- 120 x 35-50 mm, valcovitá až oválna. Semenné šupiny sú 17 x 24 mm, celistvookrajové, podporné šupiny kratšie, takže na šiške neprečnievajú. Šiška je pred dozretím zelená až modrofialová, po dozretí hnedá. Dozrieva v októbri. Je nerozpadavá. Semeno je 7 x 5 mm, takmer trojuholníkovité, svetlohnedé. Blanité krídlo je trojuholníkovité, červenkasté.Pôvodne je rozšírená v západnej časti severoamerického kontinentu, od južného Oregonu na severe po Kaliforniu a severné Mexiko na juhu.Do Európy bola zavedená roku 1851. Je to polotôňomilná drevina, ale dobre rastie aj ako solitér na voľných plochách. Je nenáročná na pôdnu a vzdušnú vlhkosť, u nás odoláva nízkym teplotám. Často sa využíva v ozeleňovaní, lebo dohre znáša mestské prostredie. Okrasný druh, dekoratívny habitom, dlhými ihlicami.

Abies grandis Lindl. (Jedľa obrovská)

V domovine dorastá do výšky 60-90 m. Korune je široko kužeľovitá, vo vysokom veku polguľovito vyklenutá. Konáre vyrastajú v pravidelných praslenoch. Kôra je hladká, sivastozelená, s mnohými živicovými mechúrikmi (živica prijemne aromatická). Borka je sivohnedá, rozpukaná v nepravidelných obdĺžnikovitých platničkách.

Púčky sú 3-4 mm, guľovité. Púčikové šupiny sú hnedé až sivé, sklovito živičnaté. Jednoročné výhonky sú olivovozelené až žltkastohnedé, lysé alebo len riedko chlpaté.

Ihlice sú 15-35 x 2,5 mm, na vrchole vykrojené, tmavozelené, lesklé, na spodnej strane s belavými pásmi prieduchov, sú usporiadané výrazne hrebeňovito vo dvoch radoch, vrchný rad tvoria kratšie ihlice (15-25 mm dlhé), spodný rad dlhšie ihlice (40-55 mm dlhé).

Kvitne v apríli až máji. Kvety sú jednodomé, rôznopohlavné. Samčie šištice sú 15-20 x 10 mm, vajcovité, svetložlté, vyrastajú z púčikov na spodnej strane vlaňajších výhonkov. Samičie šištice sú 25-30 x 10 mm, valcovité, vyrastajú vzpriamene na vrchnej strane výhonkov na niekoľkých najvyšších praslenoch.

Šiška je 60-120 x 30-40 mm, valcovitá, vzpriamená. Semenné šupiny sú 12-15 x 30-40 mm, celistvookrajové, kožovité, hnedé. Podporné šupiny sú krátke, v zrelosti cez šišku neprečnievajú. Dozrieva v septembri až októbri, potom sa rozpadáva. Semeno je 7-8 x 4-6 mm, takmer trojuholníkovité, hnedé, s pomerne širokým blanitým krídlom.
Pôvodne je rozšírená v západnej časti severoamerického kontinentu, od ostrova Vancouver na severe až po strednú Kaliforniu, v rozsahu 12° zemepisnej šírky. Od pobrežnej oblasti prechádza na východné svahy Kaskádových vrchov na západné svahy Skalnatých vrchov.

Do Európy bola zavedená roku 1830. Je to polotôňomilná drevina, rozvíja sa asi o dva týždne neskôr ako naša jedľa, preto ju neskoré mrazy poškodzujú len zriedkavo, viac jej škodia extrémne nízke teploty v zime. Rýchlo rastie, dáva vysokú produkciu drevnej hmoty, a preto sa využíva v lemom hospodárstve. Pre určitú odolnosť, pekný habitus a rýchly rast sa používa aj v ozeleňovaní sídel.

Metasequoia glyptostroboides Hu. (Metasekvoja čínska)

V pôvodnej oblasti súčasného rozšírenia dorastá do výšky aj 35 m. Koruna je zo začiatku úzka, kužeľovitá, neskôr vajcovitá až široko rozložitá, hlboko zakonárená. Konáre sú postavené protistojne, najprv sú takmer vodorovné, neskôr oblúkovito vzpriamené. Kôra je červenohnedá, už na dvoj - trojročných konárikoch puká pozdĺžnymi puklinami a tenké obdĺžnikovité platničky sa odchyľujú podvinutými okrajmi. Borka je tmavá, sivohnedá. rozpukaná v pozdĺžnych pásoch. púčiky sú 5 x 3 mm, vajcovité až elipsoidné, červenohnedé, postavené protistojne.

Vytvára dva typy výhonkov. Dlhé výhonky (makroblasty) sú trváce, zelene af červenkasté, neskôr červenohnedé; skrátené výhonky (brachyblasty) sú 50-150 x 1 mm, postavené protistojne, opadávajú v jeseni spolu s ihlicami.
Ihlice sú 10-35 x 1,5-2,5 mm, čiarkovité, hrotité, pri báze najširšie, ploché, rovné alebo mierne zahnuté nadol, sú zbiehavé, svetlozelené, v jeseni hnednú a opadávajú. Sú postavené krížmo protistojne, na dlhých výhonkoch v redších protistojných dvojiciach, na skrátených výhonkoch v hustejších pároch vo dvoch radoch v jednej rovine.

Kvety sú jednodomé, rôznopohlavné. Samčie šištice majú 15-20 tyčiniek a sú zoskupené. Samičie šištice majú 20-26 semenných šupín, vyrastajú jednotlivo na krátkych stopkách. Šiška je 18-2S mm, takmer guľovitá, najprv zelená, po dozretí hnedá.
Semenné šupiny sú protistojné, zdrevnatené, štítky sú výrazné, predĺžené kolmo na os šišky.

Semeno je stlačené, 6 x 4 mm, šedé dookola krídlaté, krídlo je hnedé, v hornej časti vykrojené.

V súčasnom období rastie prirodzene v strednej Číne na rozlohe asi 800 km štvorcových, v nadmorských výškach (400) 800-1400 (2000) m, nad potokmi a riečkami, na úbočiach dolín väčších riek alebo v okolí ryžových polí, na vlhkých lokalitách, v porastoch zmiešaných z ihličnatých a listnatých drevín. Klíma tejto oblasti je charakterizovaná menšími výkyvmi teplôt, vlhkým letom a miernou suchou zimou. s 1100-1200 mm zrážok.
Je to vzácny treťohorný relikt, ktorý bol skôr známy paleobotanikom a ako žijúci bol nájdený a opísaný až roku 1944. V treťohorách bol rozšírený po celej severnej pologuli, od Aljašky, cez Špicbergy až po Grónsko.
Do Európy bol zavedený roku 1947. V mladosti je to polosvetlomilná, neskôr svetlomilná drevina, rýchlo rastie najmä na vlhkejších lokalitách, nízke teploty ju čiastočne poškodzujú, ale dobre regeneruje. V Nórsku prekonala teploty aj -30 °C. Poznatky z pestovania tohto druhu sú zatiaľ malé. Je to však vzácny, esteticky pôsobivý druh.

Larix leptolepis Gord. (Smrekovec japonský)

Dorastá do výšky 30 m. Koruna je široko kužeľovitá. Konáre sa od kmeňa kolmo odkláňajú, neovísajú. Kôra je červenkasto hnedá. Borka je sfarbená podobne, je tenšia, ako má smrekovec opadavý e rozpukaná do nepravidelných obdĺžnikovitých platničiek.

Púčiky sú 3-4 x 2-3 mm, kužeľovité. Púčikové šupiny sú červenkasto hnedé, lesklé. Bočné púčiky sú menšie, zaoblené.Jednoročné výhonky - makroblasty -sú bronzovohnedé, pozdĺžne zbrázdené, pevné, neprevísajú, skrátené výhonky - brachyblasty - sú takmer guľovité, staršie valcovité, červenohnedé až sivastohnedé.
Ihlice sú 20-35 x 1-1,5 mm, tupo končisté, mäkké, modrasto zelené, na spodnej strane s nevýraznými belavými pásmi prieduchov. Na dlhých výhonkoch vyrastajú jednotlivo v závitnici, na skrátených výhonkoch vo zväzkoch po 40-50, ba i viac. V jeseni žltnú a opadávajú.

Kvitne v marci až apríli. Kvety sú jednodomé, rôznopohlavné. Samčie šištice sú 6-7 x 4-5 mm, široko vajcovité, Žlté, vyrastajú z púčikov na brachyblastoch väčšinou na spodnej strane konára sú zahnuté k jeho vrcholu. Samičie šištice sú 7-10 x 6-8 mm, takmer guľovité, zelené, podporné šupiny sú žltkasté až červenkasté s naspäť zahnutým hrotom, vyrastajú z púčikov na brachyblastoch, sú zahnuté smerom ku kmeňu.

Šiška je 20-30 mm, takmer guľovitá, hnedá. Semenné šupiny sú asi 10 mm dlhé, celistvookrajové, s okrajom naspäť zvinutým, na vonkajšej hrane riedko chlpaté. Podporné šupiny sú len o niečo dlhšie. Dozrieva v septembri až októbri.Semeno je 3-5 x 2 mm, široko vajcovité, hnedé. Blanité krídlo je červenkastohnedé, lesklé.

Pôvodne je rozšírený v Japonsku na ostrove Honšú, v nadmorských výškach od 1300-2700 m, nad 2300 m je len kríkovitý. Tvorí rovnorodé, ale aj zmiešané porasty.
Do Európy bol zavedený roku 1861. Je menej náročný na svetlo, nevyhovujú mu suché pôdy, vyžaduje vyššiu pôdnu vlhkosť, ale aj vzdušnú vlhkosť. U nás je dosť odolný voči nízkym teplotám, škodí mu však sucho v extrémne suchých rokoch. Rýchlo rastie. Dobre znáša mestské prostredie. Je dekoratívny sviežou zeleňou vo vegetačnom období a prefarbením ihlíc v jeseni.

Chamaecyparis lawsoniana Parl. (Cypruštek Lawsonov)

Strom vysoký 40-60 m. Koruna je úzka, kužeľovitá, hlboko zakonárená, vrcholový výhonok má previsnutý. Konáre sú rozložené väčšinou vodorovne a sú pomerne krátke. Kôra je svetlohnedá alebo červenkasto hnedá. Borka je červenohnedá, odlupuje sa v okrúhlastých nepravidelných až podlhovastých šupinách. Vo vyššom veku tvorí pozdĺžne pásy.

Výhonky sú ploché, rozprestreté takmer vo vodorovnej rovine, trochu stlačené, neskôr oblé, čiastočne ovisnuté.
Listy sú šupinovité, vyrastajú v dvoch protistojných pároch. Sú podlhovasto vajcovité, mávajú podlhovastú žliazku, bočné sú ostro končisté, hrotom málo odstávajú. Na spodnej strane majú svetlo osrienené okraje, takže tvoria výraznú kresbu v tvare písmena "X", vrchná strana je jednofarebné, modrasto zelená.

Kvitne v marci až apríli, pred vytváraním bočných výhonkov. Kvety sú jednodomé, rôznopohlavné. Samčie šištice sú 3-5 mm dlhé, podlhovasté vajcovité, červené, vyrastajú na konci výhonku. Samičie šištice sú 2-3 mm, široko vajcovité až guľovité, modrasto sivé, vyrastajú na konci výhonkov. Dozrievajú v jeseni 1. roka, pred dozretím sú zelené, modrasto osrienené.
Šiška je 8-l0 mm, guľovitá, svetlohnedá až fialovo hnedá, zložená zo štítkovitých semenných šupín, ktoré sú pevné, drevnaté, v strede s krátkym zalomeným hrotom. Semeno je 3-5 mm, elipsovité, stlačené, hnedé, obojstranne blanito krídlaté, krídlo je na obidvoch koncoch vykrojené, takmer rovnako veľké ako semeno.

Pôvodne je rozšírený v západnej časti severoamerického kontinentu, na pomerne malom území juhozápadného Oregonu a severozápadnej Kalifornie, najmä medzi 40-42° s. z. šírky, na západných svahoch pobrežných vrchov. V údoliach riek a potokov vystupuje do 1500 m n. m. Tvorí zmiešané pomsty s viacerými ihličnatými drevinami (duglaska, jedľovec, tuja riasnatá ap.).
Do Európy bol zavedený roku 1854. V mladosti znáša tieň, neskôr je polosvetlomilnou drevinou. Za silných mrazov mierne zamŕza. Najlepšie rastie na ľahších vlhkých pôdach, nie je vhodný na plytké suché pôdy. Často sa vysádza v parkoch. Okrem toho sa vyskytuje mnoho rôznych foriem.

Cryptomeria japonica D. Don. (Kryptoméria japonská)

Dorastá až do 45 m výšky. Koruna je široká, kužeľovitá. Konáre sú postavené v závitnici, sú široko odklonené, neskôr široko rozložené. Kôra je červenohnedá, borka je rozpukaná v dlhých, pomerne úzkych pásoch.
Púčiky sú malé, nahé. Výhonky sú zelené, neskôr zelenožlté až svetlohnedé.

Ihlice sú 10-20 x 2 mm, hrotité, šidlovitého tvaru, z bokov stlačené, sediace, bázou zbiehajú po konáriku. Sú postavené v závitmi v takmer pravidelných piatich radoch. Smerujú na všetky strany hrotom dopredu. V lete sú svetlohnedé, v zime tmavšie. Vytrvávajú 5-7 rokov.

Kvitne vo februári až marci. Kvety sú jednodomé, rôznopohlavné. Samčie šištice sú 5-7 x 3-4 mm, podlhovasto vajcovité až elipsoidné, sediace, žlté až hnedasté, sú klasovito nakopené na konci konárikov, často vo väčšom množstve v pazuchách ihlíc, ktoré sú 2-3 razy kratšie ako ostatné. Samičie šištice sú 4-5 mm, široko vajcovité až guľovité, sediace, zelené. Na báze sú obklopené šupinovitými lístkami. Vyrastajú jednotlivo na konci konárikov. Dozrievajú v jeseni.

Šiška je 15-30 mm, guľatá, červenohnedá, má krátku stopku, je nerozpadavá. Semenné šupiny sú drevnaté, zakončené 4-5 zubami, na chrbtovej strane majú naspäť nakrivený osteň. Na strome vytrvá 1-2 roky. Semeno je 7-10 x 2-3 mm, oválne, stlačené, na priereze trojhranné, tmavohnedé, s 2-3 úzkymi, často zakrpatenými krídlami.

Pôvodne rastie v horách južného Japonska, na ostrovoch Honšú, Šikokú, a pravdepodobne aj v Číne, v nadmorských výškach 600-1000 (1900) m. Tvorí rovnorodé alebo miešané porasty s tujou japonskou, tujovkou japonskou, jedľou tuhou, cypruštekom tupolistým.
Tôňomilná drevina, rastie v oblastiach s veľmi vlhkou klímou a hojnými zrážkami v priebehu celého roka. Do Európy bola zavedená roku 1842. Hodnotí sa tu ako polotôňomilná drevina, odporúča sa na chránené polohy, kde sú rýchle zmeny teplôt, na brehy potokov a okolo vodných nádrží. Poškodzujú ju neskoré mrazy, ťažký sneh a neznáša sucho.
Je to hodnotná dekoratívna drevina pre vlhšie chránené lokality. Vytvára viac foriem - známa je poliehavá, guľovitá, kompaktná, zaujímavá je juvenilná forma ap.

Abies alba L. (Jedľa biela)

Strom, v našich podmienkach dorastá až do 60 m. Koruna je pravidelná, kužeľovitá, vo vyššom veku na vrchole sploštená (hniezdovitá). Konáre v praslenoch, takmer vodorovne odstávajú. Kôra je hladká, bielosivá až striebristosivá, prechádza do šupinovitej, niekedy až fialovastosivej borky. Púčiky sú tupo vajcovité, červenohnedé, bez živice, niekedy sú na báze živicové.Jednoročné konáriky sú sivo olivovozelené, pokryté žltkastými až čiernymi chĺpkami, neskôr lysé.

Ihlice sú veľké 20-30 x 2-3 mm, ploské, na vrchnej strane tmavozelené, lesklé, na spodnej s dvoma výraznými pásmi prieduchov pozdĺž žiliek; ku konáru prisadajú elipsovite rozšírenou bázou, pôvodne usporiadané v skrutkovici; na zatienených a neplodných konároch sa stáčajú do dvoch radov; na konci sú tupo hrotité alebo vykrojené, vo vrcholci koruny na plodných konároch kosákovite vzpriamené, hrotité. Vydržia 8-11 rokov, po opadnutí zanechávajú na konári elipsovitú jazvu.

Jednodomá rastlina. Kvitne v apríli až máji. Kvety sú rôznopohlavné; samčie šištičky sú 20-30 mm dlhé, podlhovasto vajcovité, žltkasté, zložené z mnohých tyčiniek, ktoré majú dva priečne pukajúce peľové vačky. Vyrastajú pri báze ihlíc na spodnej strane minuloročných konárov a obalené sú pevnejšími kožovitými obalovými šupinami. Samičie šištičky sú až 60 mm dlhé, podlhovasto valcovité, vzpriamené, vyrastajú na vrchnej strane vo vrcholovej častí minuloročných konárov iba na 3-4 najvyšších praslenoch. Semenné šupiny sú ružovkasté, v čase kvitnutia prekryté zelenými podpornými šupinami. Zrejúce šišky sú zelené alebo fialovasté, zrelé sú hnedé s výronmi živice, vzpriamené, veľké 100-250 x 30-50 mm, valcovité; dozrievajú v septembri až októbri, po dozretí sa na stromoch postupne rozpadávajú, na konároch zostávajú viacero rokov iba vretená.

Semeno je 8-13 mm dlhé, takmer trojhranné, hrboľaté, hnedé, lesklé, obrastené klinovitým až 25 mm dlhým hnedým až fialovkastým krídlom.
Pôvodne je rozšírená v horských oblastiach južnej a strednej Európy, najzápadnejší výskyt má v Pyrenejach, nájdeme ju v Stredofrancúzskej vysočine. Centrum rozšírenia má v Alpách, odkiaľ ide Hercýnskou oblasťou na sever a okrajovými pohoriami Čiech nadväzuje na karpatský oblúk. Na juhu ide Apeninami na Sicíliu a Korziku a do horstiev na Balkánskom polostrove. Tôňomilná drevina oceánskej klímy, vyžaduje pôdy dobre zásobené živinami, svieže až vlhké, najmenej 600-700 mm ročných zrážok. Citlivá je na teplotné extrémy, poškodzujú ju najmä neskoré a skoré mrazy.

Na Slovensku v porovnaní so smrekom má širší areál na juhu a východe; vertikálne vystupuje od 215 do 1600 m n. m.; vytvára zmiešané porasty so smrekom a bukom. Známe sú jej smútočné a stĺpovité formy. V ozeleňovacích prácach sa využíva málo, lebo je citlivá na prach a exhaláty

Juniperus communis L. (Borievka obyčajná)

Ker alebo 8-12 m vysoký strom, často viackmenný. Koruna je veľmi premenlivá - od úzkych stĺpovitých, cez valcovité po guľovité tvary stromovitého vzrastu až po nízke rozložené rozmanito husto zakonárené kríky. Konáre v nepravidelných praslenoch (po tri až jednotlivo) sa odkláňajú pod rôznymi uhlami. Kôra je hnedá až sivohnedá, prechádza do pomerne hladkej sivohnedej borky rozpukanej v pruhoch a čiastočne sa odlupujúcej. Púčiky sú drobné, vajcovité, žltkasté, prihrotené. Konáriky sú trojboké, červenkastohnedé.

Ihlice sú 10-20 x 1-2mm veľké, úzko kopijovité, tuhé, pichľavé, na spodnej strane vypuklé s vystupujúcim rebrom, na vrchnej strane žliabkovité s bielym pásom prieduchov, zoskupené v trojpočetných praslenoch a takmer kolmo odstávajú od konárika. Vytrvávajú 4 roky.Dvojdomá, zriedkavo jednodomá rastlina.

Kvitne v apríli až máji. Samčie šištičky majú dĺžku 3-4 mm, sú vajcovité, žlté, viditeľné už v jeseni predchádzajúceho roka v pazuchách ihlíc. Samičie sú zelenkasté, podobné púčikom, zložené z niekoľkých trojpočetných semenných šupín, umiestené jednotlivo v pazuchách ihlíc.

Šišková bobuľa má 6-8 mm, je guľovitá, krátkostopkatá, zelená, po dozretí tmavomodrá až černastá, modrasto osrienená. Dozrieva v jeseni 2. alebo na jar 3. roka. Obsahuje 1 až 3 trojhranné podlhovasto vajcovité hnedé semená.
Rozšírená je na rozsiahlom území mierneho pásma severnej pologule, od tundry až po stepi v Európe, Ázii a Amerike, kde sa hodnotí ako samostatný druh; na juhu rastie až do severnej Afriky. V tejto veľkej oblasti rozšírenia vytvára viaceré odchýlky - geografické rasy, ktoré sa taxonomicky rôzne hodnotia.

Svetlomilná drevina, odolná voči extrémnym teplotám, má malé nároky na úrodnosť pôdy a širokú prispôsobivosť k obsahu vlahy v pôde. Rastie od chudobných suchých pieskov až po rašeliny. Hodnotí sa ako významná priekopnícka drevina, pôdoochranná, schopná osídliť devastované pôdy.V Európe rastie od nížin vysoko do hôr a má nerovnomemé zastúpenie. V niektorých oblastiach sa takmer nevyskytuje, kým v iných, s podobnými podmienkami, je hojná. Príčinou sú ľudské zásahy. Celkove však pribúda od juhu na sever a od západu na východ.

Na Slovensku sa vyskytuje od najnižších polôh do 1300, maximálne 1500 m n. m. Rozsiahlejšie porasty vytvára na plochách zničených pastvou. Keďže je odolná a nenáročná na úrodnosť pôdy, zaslúžila by si väčšie uplatnenie v ozeleňovacích prácach. Horšie znáša sadenie odrastkov - treba zachovať orientáciu voči svetovým stranám

Taxus baccata L. (Tis obyčajný)

Nižší strom, ktorý dorastá do výšky 5-15 (17,5) m, často len viackmenný rozložito zakonárený ker. Koruna je kužeľovitá až nepravidelná. Konáre sú za mlada v nepravidelných praslenoch, neskôr takmer vodorovne odstávajú. Kôra je červenohnedá až sivohnedá. Borka sa odlupuje v pomerne tenkých podlhovastých nepravidelných sivasto červenohnedých platničkách. Kmeň je často pozdĺžne svalcovitý s laločnatým priebehom letokruhov. Nápadné sú hojné adventívne výhonky, ktoré sa tvoria na kmeni už pri náhlejšom osvetlení, ale najmä pri jeho poškodení. Má silnú pňovú výmladnosť.

Púčiky majú 3-4 x 2 mm, sú široko vajcovité, tupé, červenkasto hnedé. Výhonky sú svetlozelené, neskôr svetlohnedé potom červenkasto hnedé, lysé.

Ihlice sú 20-30 x 2-2,5 mm veľké, čiarkovité, končisté, ploché, mäkké, na báze náhle zúžené do krátkej stopky, ktorá zbieha po konáriku. Na vrchnej strane sú tmavozelené, lesklé, na spodnej žltozelené, matné. Usporiadané sú v skrutkovici, na vodorovných konárikoch vo dvoch radoch. Vytrvávajú 6-8 rokov.

Dvojdomá, výnimočne len jednodomá (f. monoeica) rastlina. Kvitne v marci až apríli; samčie šištičky majú 3 mm, sú guľaté, krátkostopkaté, žlté, s 8-10 tyčinkami, viditeľné už v jeseni v pazuchách ihlíc, husto zoskupené na spodnej strane konárikov. Samičie šištičky sa podobajú štíhlym púčikom, majú jedno koncové priame vajíčko s mikropylou, ktoré je obalené pármi protistojných šupín.

Semeno má 6-8 x 5 mm, je oválne, vajcovité, prihrotené, jemne stlačené, s 2-4 hranami a tmavohnedým pevným osemením. Je obklopené pohárikovitým rôsolovitým karmínovočerveným (výnimočne žltým) mieškom, ktorý' je požívateľný, kým ostatné časti obsahujú jedovatý alkaloid taxín. Dozrieva v auguste až septembri.

Pôvodne sa vyskytuje v severnej častí Pyrenejského polostrova, na Britských ostrovoch, v Nórsku vystupuje po 61°30' s. z. š., na juhu ide cez Apeninský a Balkánsky polostrov do Alžírska, Maroka a Tuniska, na východe zasahuje na Krym, Kaukaz (tu dorastá 25 m), Malou Áziou sa tiahne do severného Iránu a Sýrie. Rastie v oblastiach s výrazne oceánskou klímou.
Tôňomilná drevina, v kultúre znáša aj plné osvetlenie, nemá vysoké nároky na úrodnosť pôdy, ale vyššie na vlhkosť a citlivá je na nízke teploty. Najväčší prirodzený výskyt v Európe má na Slovensku v Harmaneckej doline, kde sa jej počet odhaduje na 200 000 - 300 000 jedincov. Netvorí rovnorodé porasty, vždy je primiešanou drevinou. Na Slovensku rastie v nadmorských výškach 430-1000 m. Obľúbený je v parkovníctve, tvorí množstvo vzrastových foriem, ako aj foriem rozdielnych tvarom a sfarbením ihlíc. Je chránený.

Picea abies (Smrek obyčajný)

Strom, dorastá do výšky 40-60 m. Má pravidelnú kužeľovitú korunu, ktorá je premenlivá a tvorí rôzne prechody od širokých až k úzkym stĺpovitým tvarom. Konáre v praslenoch sa odkláňajú od kmeňa pod ostrým až tupým uhlom, podobne ako konáre druhého stupňa, ktoré môžu byť takmer nerozkonárené s mnohými prechodmi až k bohato rozkonáreným. Kôra je červenohnedá, hladká, neskôr sa vytvára hnedá, v drsnejších polohách sivá borka rôzneho tvaru.

Púčiky sú kužeľovité, hrotité, na povrchu bez živice. Jednoročné konáriky sú žlté až červenožlté, po opadnutí ihlíc hrboľaté.
Ihlice postavené skrutkovite sú 15-30 x 1-1,5 mm veľké, na priereze kosoštvorcovité, končisté, na báze zúžené, mierne zakrivené, na zatienených konároch ploské, vodorovne odstávajúce, s nezreteľnými pásmi prieduchov. Vytrvávajú 6-9 rokov.
Jednodomá rastlina. Kvitne v apríli až máji. Kvety sú rôznopohlavné; samčie šištičky majú 20-25 mm, sú široko vajcovité až guľaté, stopkaté, zložené z množstva tyčiniek, zo začiatku červené, neskôr žlté; vyrastajú v pazuchách ihlíc a rozmiestené sú takmer po celej dĺžke koruny. Samičie šištice sú dlhé 40-55 mm, podlhovasto valcovité, purpurovočervené alebo zelené; vyrastajú na konci konárikov v hornej tretine koruny, zo začiatku sú vzpriamené, po opelení ovísajú.

Šiška je 100-160 x 30-40 mm veľká, valcovitá, nerozpadavá, pred dozretím môže byt zelená alebo červenofialová, po dozretí hnedá. Semenné šupiny majú rôzny tvar (okrúhlasté, zaokrúhlené trojuholníkovité, dvojlaločné, trojlaločné, jazykovité alebo naspäť zahnuté). Semeno má 4-5 mm, je vajcovité, tmavohnedé, matné, ľahko sa oddeľuje od lyžicovito vyhĺbeného blanitého hnedastého 12-16 x 6-7 mm veľkého krídla.

Pôvodne rastie v horských oblastiach strednej Európy - alpsko-dinárskej a hercýnsko-karpatskej, ale najväčšie rozšírenie má v severnej Európe, a to od najsevernejšej časti Nórska (približne od 69° s. z. š.) až po východný Ural, kde postupne prechádza do blízkeho druhu smreka obyčajného sibírskeho (Picea obovata). Od južného Uralu prechádza po severnej hranici černozemí do Poľska.

Polotôňomilná drevina, dobre znáša tieň, nie je náročná na minerálne zloženie pôdy, znáša i nadbytočnú vlhkosť, najlepšie rastie na čerstvých piesočnato-hlinitých pôdach. Nenáročná na klímu, znáša nízke teploty, citlivá je však na vysoké teploty a vlhkosť vzduchu, ktorá musí byt dostatočná.
Na Slovensku sa prirodzene vyskytuje v jeho najsevernejších častiach, od 500 do 2050 m n. m. V optimálnych podmienkach vytvára rozsiahle rovnorodé, ale aj zmiešané porasty s jedľou a bukom. Je jednou z hospodársky významnejších drevín. Známe sú mnohé vzrastové formy (stĺpovité, inverzné, kompaktné, poliehavé).

Pinus cembra L. (Borovica limba)

Mohutný strom, ktorý dorastá do výšky 20-25 m. Koruna je ihlanovitá až valcovitá, hlboko zakonárená, u starých jedincov často viacvrcholcová, nepravidelne rozkonárená. Konáre sú hrubé, takmer vodorovne rozložené. Kôra je sivozelená, pomerne rýchlo sa mení na červenohnedú až sivohnedú šupinovite rozpukanú borku.
Púčiky majú 7-10 x 5-6 mm, sú široko vajcovité, prihrotené, červenkasto hnedé, slabo živičnaté. Mladé výhonky sú červenkasto hnedé, hrdzavo chĺpkaté, neskôr sivočierne, lysé.

Ihlice sú 50-100 mm dlhé, trojhranné, končisté, tuhé, na hranách riedko jemne pílkaté, na vnútorných stranách majú belavé pásy prieduchov, vyrastajú vo zväzočkoch po 5 na brachyblastoch, od konára sa šikmo odkláňajú na všetky strany, na báze sú obalené hnedočervenými šupinami, ktoré v 1. roku opadajú. Vytrvávajú 3-6 rokov.
Jednodomá rastlina. Kvitne v júni až júli. Kvety sú rôznopohlavné; samčie šištičky sú 10-15 mm dlhé, široko vajcovité, sediace, živo žlté až červenkasté, vyrastajú vo väčšom počte pri báze tohoročných výhonkov. Samičie šištičky majú 10 mm, sú tupo kužeľovité, krátkostopkaté, purpurovočervené až fialovasté, vyrastajú vzpriamene jednotlivo alebo po 2-5 v praslenoch na konci tohoročných výhonkov.

Šiška je 50-80 x 30-50 mm veľká, široko vajcovitá, pred dozretím modrá až fialová, po dozretí škoricovohnedá; dozrieva v jeseni 2. roku po opelení, je polorozpadavá, opadáva v jeseni 2. alebo na jar 3. roku vcelku; semenné šupiny sa otvárajú, rozpadávajú a uvoľňujú semená až na zemi. Semeno je 8-14 x 8-10 mm veľké, obráteno vajcovité, tupo hranaté, s jednou stranou vyklenutou, bezkrídle, tmavohnedé, matné, s pevným osemením, jedlé (limbové oriešky).
V Európe má výrazne disjunktívny areál v Alpách a Karpatoch, obrovskú oblasť rozšírenia má na Sibíri; tamojší výskyt sa hodnotí ako varieta alebo samostatný druh (Pinus sibirica Mayr). Rastie na rôznych geologických podkladoch, dobre sa jej darí na hlbších hlinitých pôdach, je náročná na pôdnu a vzdušnú vlhkosť. V európskych horách sa viaže na polohy s výrazne kontinentálnou klímou.

Na Slovensku rastie v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách, od výšky 940 do 1820 m n. m., jednotlivo alebo v malých skupinkách v medzernatých smrekových porastoch spolu so smrekovcom a ako strom vystupuje najvyššie zo všetkých našich drevín až do porastov kosodreviny. Vo vysokých polohách Nízkych Tatier, Slovenského rudohoria a Veľkej Fatry sa vysádzala. Chránená drevina, má veľký pôdoochranný a vodohospodársky význam.

Pinus mugo Turra. (Borovica kosodrevina)

Poliehavý ker alebo až 25 m vysoký strom. Vytvára 3 vzrastové formy: jednokmennú vzpriamenú stromovitú (forma arborea), viackmennú vzpriamenú (f. frutescens) a viackmennú poliehavú (f. prostrata). Konáre sú v praslenoch. Kôra je hnedosivá, postupne prechádza do tmavosivej až černastej nepravidelne rozpukanej borky.
Púčiky majú 6 mm, sú podlhovasto vajcovité, krátko prihrotené, hnedé až červenkasté, veľmi živičnaté. Konáriky sú zelenkavé, neskôr hnedé až tmavosivé, lysé.

Ihlice sú 20-80 x 1,5-2 mm veľké, tmavozelené, lesklé, tupo prihrotené, mierne kosákovito prehnuté, na priereze polkruhovité, na vnútornej strane so sivastými pásmi prieduchov, vyrastajú po 2 na brachyblastoch, vytrvávajú 5-9 rokov, na konároch sú husto zoskupené.

Jednodomá, často však dvojdomá rastlina. Kvitne v júni až júli. Kvety sú rôznopohlavné; samčie šištičky sú až 15 mm dlhé, podlhovasto vajcovité, zreteľne stopkaté, zlatožlté, vyrastajú vo väčšom počte v spodnej časti tohoročného výhonku. Samičie šištičky dorastajú do 5 mm, sú guľaté až široko vajcovité, krátkostopkaté, tmavočervené až fialovasté, vyrastajú jednotlivo alebo v praslenoch po dvoch a viac na vrchole tohoročného výhonku. Po opelení v jeseni 1. roka sú takmer 10 mm dlhé, sivohnedé až fialové, vzpriamené, v jeseni 2. roka dorastajú na zrelú veľkosť a otvárajú sa až na jar 3. roka.

Šiška je 20-60 x 15-20 mm veľká, tmavohnedá, lesklá, veľmi premenlivého tvaru; podľa jej rozdielnych morfologických tvarov sa tento súborný druh delí na poddruhy, variety a formy.Semeno je 5 mm dlhé, vajcovité až podlhovasto vajcovité, s tupým žltohnedým až červenohnedým blanitým krídlom dva až tri razy dlhším ako semeno. Môže byť rôzne sfarbené - čierne, hnedé, belavé, škvrnité.

Rastie v Pyrenejach, Alpách, Hercýnskej oblasti, Karpatoch a na Balkánskom polostrove. Vo vysokých horských polohách utvára široký pás hustých nepriepustných porastov. Po lavínoviskách zostupuje do nižších polôh. Druhú oblasť rozšírenia má na rašeliniskách v nižších polohách.

Na Slovensku rastie od Západných Beskýd, cez Krivánsku Malú Fatru, Veľkú Fatru, Slovenské rudohorie a Spišskú Maguru s centrom výskytu vo Vysokých a Nízkych Tatrách, a to na rôznych geologických podkladoch, v nadmorských výškach od 670 do 2050 m. Možno ju zaradiť medzi naše najskromnejšie dreviny, je nenáročná na obsah živín v pôde, odolná voči extrémnym teplotám, náročná na zrážky, najmä však na svetlo. Má veľký pôdoochranný a vodohospodársky význam, často sa využíva pri tvorbe zelene v sídlach. Je chránená.

Larix decidua L. (Smrekovec opadavý)

Strom vysoký vyše 50 m; kmeň má priamy alebo na báze šabľovito zakrivený. Koruna je kužeľovitá, riedka. Konáre usporiadané v skrutkovici sa vodorovne odkláňajú, niekedy na konci vystupujú. Kôra je zo začiatku žltohnedá až sivastá, pomerne rýchlo prechádza do hrubej, obdĺžnikovito rozpukanej hnedočervenej až sivohnedej borky, ktorá je na lome fialovkastá.Púčiky sú 2 mm dlhé, takmer guľovité, svetlohnedé, lesklé.

Má dva typy konárov: predĺžené výhonky (makroblasty), ktoré sú svetložlté, lysé, tenké, často visiace, so zreteľne zbiehavými vankúšikmi, na ktoré prisadajú ihlice; skrátené výhonky (brachyblasty), ktoré vyrastajú na dvojročných konároch s výrazne zvráskaveným povrchom.

Ihlice sú 20-40 x 1 mm veľké, na vrchnej strane ploché, na spodnej mierne vypuklé, jemné, jasnozelené (f. viridis) alebo modrasté (f. glauca), na predĺžených výhonkoch vyrastajú jednotlivo v skrutkovici a sú dlhšie (40-50 mm), na brachyblastoch vyrastajú vo zväzočkoch po 20-60 a sú kratšie. Každoročne v jeseni žltnú a opadávajú.
Jednodomá rastlina. Kvitne v marci až apríli zároveň s rozvíjaním listov. Kvety sú rôznopohlavné, vyrastajú z brachyblastov. Samčie šištičky majú 5-10 mm, sú široko vajcovité až guľovité, žlté, na báze obalené šupinami; utvárajú sa väčšinou na spodnej strane konárov a smerujú nadol. Samičie šištičky sú takmer guľovité, belavé, žltozelené až červené, podporné šupiny sú väčšie ako semenné, semenné sa až po opelení rýchle zväčšujú a potom zakrývajú podporné. Utvárajú sa väčšinou na vrchnej strane konára.

Šiška je 12-40 x 15-25 mm veľká, široko vajcovitá, veľkosťou veľmi premenlivá, svetlohnedá. Plodné šupiny sú kožovité, na okraji nezhrubnuté. Dozrieva v prvom roku, na strome vytrváva niekoľko rokov.Semeno je 3-4 mm dlhé, trojhranne vajcovité, svetlo hnedožlté, lesklé, s prirasteným 9-11 mm dlhým krídlom.

Pôvodne rozšírený v Alpách a Karpatoch, najväčší výskyt má na severozápade európskej časti Ruska a na Sibíri. Tieto výskyty sa však často hodnotia ako samostatné druhy (Larix sukaczewii, L. sibirica).Výrazne svetlomilná drevina prispôsobená kontinentálnej klíme, znáša i veľmi nízke teploty. Darí sa jej na dostatočne hlbokých, vzdušných a čerstvo vlhkých pôdach. Zaraduje sa k priekopníckym drevinám. Je citlivá na exhaláty.

U nás sa vyskytuje v najsevernejších častiach stredného Slovenska, na miestach s členitým terénom, prevažne na karbonátoch, od 400 do 1600 (1780) m n. m. V lesných porastoch rastie jednotlivo alebo v skupinách. Z ozdobných foriem sú známe nízke husto zakonárené a poliehavé formy.