Osy sa veľmi významne podieľajú na udržiavaní prírodnej rovnováhy. Kŕmia svoje larvy mäsom, a to prevažne mäsom iného hmyzu. Kto pozoroval na svojej povale sršnie hniezdo, alebo hniezdo osy saskej, určite si všimol, že robotnice ustavične vláčia do hniezda rôzny hmyz, ktorý až na povrchu hniezda často zbavujú krídel, nôh a iných menej svalnatých častí. Niekedy je pod takýmto hniezdom celá kopa odpadkov z takejto činnosti.
OSY patria do čeľade (Vespidae) tvoria skupinu príbuzných druhov hmyzu (Vespula -osa, Polistes- osík, Vespa- sršeň) s hladkými rovnými žihadlami, ktoré im umožňujú opakované bodnutie bez toho, že by to hmyzu uškodilo. Ojedinelo sa stáva, že aj osa ponechá žihadlo v rane, takže nález zabodnutého žihadla nemusí jednoznačne svedčiť pre bodnutie včelou. Poznáme vyše 10000 rôznych druhov ôs, ktoré majú rozličné spôsoby života. Najznámejšou je osa obyčajná, Dorastá do veľkosti až 15 mm. Je rozšírená v značnej miere. Hniezda si robí v zemi. Hniezdo stavia samička tak, že v dutinke v zemi začne stavať hniezdo niekedy do priemeru 30 cm. Živí sa hmyzom.
Žije v kolóniách, osie kolónie začínajú každý rok znovu. Na jeseň sa v bunkách narodia osy robotníčky, z ktorých sa neskôr vyvinú kráľovné alebo samce. Opúšťajú kolóniu a po spárení si nájdu miesto kde prezimujú. Robotnice a niektoré samce cez zimu zahynú. Kráľovné však budúci rok vylezú, aby založili novú kolóniu.
Na udržiavaní prírodnej rovnováhy majú podiel hlavne hojné druhy: osa obyčajná (Vespula vulgaris), osa nemecká (V. germanica), osík galský (Polistes gallicus), osík žltoškvrnný (P. bimaculatus), P. nimpha, osa saská (Dolichovespula saxonica), osa nórska (D. norvegica), osa lesná (D. silvestris), osa červená (Vespula rufa), zriedkavejšia, ale v posledných rokoch gradujúca osa prostredná (D. media).
Medzi osami existujú skutočne vzácne druhy ako je Polistes foederatus, či osíci kukučky Sulcopolistes atrimandibularis a S. sulcifer, parazitické osy Dolichovespula omissa a D. adulterina, ktoré podobne, ako oveľa hojnejšia Vespula austriaca, si svoje hniezda nestavajú, robotnice nemajú, ale svoje vajíčka kladú do cudzích hniezd. Tento jav je ostatne bežný v mnohých ďalších skupinách blanokrídlovcov - napríklad hrabalky rodu Ceropales, kutavky rodu Nysson a pod.
Všetky naše druhy ôs môžeme z hľadiska vzácnosti rozdeliť do troch kategórií:
- Pomerne hojné druhy: Vespa crabro, Dolichovespula media, D. silvestris, D. saxonica, D. norvegica, Vespula rufa, V. germanica, V. vulgaris, Polistes gallicus, P. nimpha a P. bimaculatus. Sem možno priradiť aj najhojnejšiu osu - kukučku Vespula austriaca, aj keď táto je najmenej o jeden rád menej častá, ako jej hostiteľský druh V. rufa.
- Vzácne druhy: Polistes foederatus - južný, teplomilný prvok, Sulcopolistes sulcifer - teplomilný, má hostiteľa P. gallicus, S. atrimandibularis - hostiteľ P. bimaculatus, Dolichovespula omissa - parazit u D. silvestris a D. adulterina - parazit u D. saxonica.
- Druhy, ktoré sa u nás pravdepodobne vzácne vyskytujú, ale ich výskyt nie je doložený - Polistes omissus. Taxonomická poznámka: Osy (čeľaď Vespidae) delíme podľa tvaru prednej časti bruška a podľa zložitosti hniezda neparazitických druhov na dve podčeľade:
a) Polistinae majú bruško na oboch koncoch zúžené (vretenovité) a hniezda pozostávajú z jedného plástu bez obalu.
b) Vespinae majú bruško vpredu uťaté, hniezda sú viacplástové, obalené, často ukryté v dutinách.
Je rôzny názor na rozdelenie rodov Dolichovespula a Vespula, ktoré niektorí autori spájajú do jedného rodu Vespula, iní nie.
Mnohé druhy ôs slúžia ako potrava rôznym vtákom. Najbizarnejší z nich je včelojed Pernis apivorus, ktorý dostal slovenské meno neprávom. Včely neje, ale vykopáva larvy ôs a čmeľov. Preto si zaslúži skôr ruské meno osojed. Je to dravec veľkosti myšiaka a je komické vidieť tohto veľkého vtáka ako usilovne rozhrabáva zem stvrdnutú od augustového slnka, aby sa dostal k lyžičke - dvom osích lariev, ktoré skonzumuje, alebo odnesie aj s hniezdom svojim mláďatám. Rozzúrené osy ho vôbec nezaujímajú, nechá ich tak.
