Osy

Osy sa veľmi významne podieľajú na udržiavaní prírodnej rovnováhy. Kŕmia svoje larvy mäsom, a to prevažne mäsom iného hmyzu. Kto pozoroval na svojej povale sršnie hniezdo, alebo hniezdo osy saskej, určite si všimol, že robotnice ustavične vláčia do hniezda rôzny hmyz, ktorý až na povrchu hniezda často zbavujú krídel, nôh a iných menej svalnatých častí. Niekedy je pod takýmto hniezdom celá kopa odpadkov z takejto činnosti.

OSY patria do čeľade (Vespidae) tvoria skupinu príbuzných druhov hmyzu (Vespula -osa, Polistes- osík, Vespa- sršeň) s hladkými rovnými žihadlami, ktoré im umožňujú opakované bodnutie bez toho, že by to hmyzu uškodilo. Ojedinelo sa stáva, že aj osa ponechá žihadlo v rane, takže nález zabodnutého žihadla nemusí jednoznačne svedčiť pre bodnutie včelou. Poznáme vyše 10000 rôznych druhov ôs, ktoré majú rozličné spôsoby života. Najznámejšou je osa obyčajná, Dorastá do veľkosti až 15 mm. Je rozšírená v značnej miere. Hniezda si robí v zemi. Hniezdo stavia samička tak, že v dutinke v zemi začne stavať hniezdo niekedy do priemeru 30 cm. Živí sa hmyzom.

Žije v kolóniách, osie kolónie začínajú každý rok znovu. Na jeseň sa v bunkách narodia osy robotníčky, z ktorých sa neskôr vyvinú kráľovné alebo samce. Opúšťajú kolóniu a po spárení si nájdu miesto kde prezimujú. Robotnice a niektoré samce cez zimu zahynú. Kráľovné však budúci rok vylezú, aby založili novú kolóniu.

Na udržiavaní prírodnej rovnováhy majú podiel hlavne hojné druhy: osa obyčajná (Vespula vulgaris), osa nemecká (V. germanica), osík galský (Polistes gallicus), osík žltoškvrnný (P. bimaculatus), P. nimpha, osa saská (Dolichovespula saxonica), osa nórska (D. norvegica), osa lesná (D. silvestris), osa červená (Vespula rufa), zriedkavejšia, ale v posledných rokoch gradujúca osa prostredná (D. media).

Medzi osami existujú skutočne vzácne druhy ako je Polistes foederatus, či osíci kukučky Sulcopolistes atrimandibularis a S. sulcifer, parazitické osy Dolichovespula omissa a D. adulterina, ktoré podobne, ako oveľa hojnejšia Vespula austriaca, si svoje hniezda nestavajú, robotnice nemajú, ale svoje vajíčka kladú do cudzích hniezd. Tento jav je ostatne bežný v mnohých ďalších skupinách blanokrídlovcov - napríklad hrabalky rodu Ceropales, kutavky rodu Nysson a pod.

Všetky naše druhy ôs môžeme z hľadiska vzácnosti rozdeliť do troch kategórií:

1. Pomerne hojné druhy: Vespa crabro, Dolichovespula media, D. silvestris, D. saxonica, D. norvegica, Vespula rufa, V. germanica, V. vulgaris, Polistes gallicus, P. nimpha a P. bimaculatus. Sem možno priradiť aj najhojnejšiu osu - kukučku Vespula austriaca, aj keď táto je najmenej o jeden rád menej častá, ako jej hostiteľský druh V. rufa.
2. Vzácne druhy: Polistes foederatus - južný, teplomilný prvok, Sulcopolistes sulcifer - teplomilný, má hostiteľa P. gallicus, S. atrimandibularis - hostiteľ P. bimaculatus, Dolichovespula omissa - parazit u D. silvestris a D. adulterina - parazit u D. saxonica.
3. Druhy, ktoré sa u nás pravdepodobne vzácne vyskytujú, ale ich výskyt nie je doložený - Polistes omissus. Taxonomická poznámka: Osy (čeľaď Vespidae) delíme podľa tvaru prednej časti bruška a podľa zložitosti hniezda neparazitických druhov na dve podčeľade:
   a) Polistinae majú bruško na oboch koncoch zúžené (vretenovité) a hniezda pozostávajú z jedného plástu bez obalu.
   b) Vespinae majú bruško vpredu uťaté, hniezda sú viacplástové, obalené, často ukryté v dutinách.
   Je rôzny názor na rozdelenie rodov Dolichovespula a Vespula, ktoré niektorí autori spájajú do jedného rodu Vespula, iní nie.

Mnohé druhy ôs slúžia ako potrava rôznym vtákom. Najbizarnejší z nich je včelojed Pernis apivorus, ktorý dostal slovenské meno neprávom. Včely neje, ale vykopáva larvy ôs a čmeľov. Preto si zaslúži skôr ruské meno osojed. Je to dravec veľkosti myšiaka a je komické vidieť tohto veľkého vtáka ako usilovne rozhrabáva zem stvrdnutú od augustového slnka, aby sa dostal k lyžičke - dvom osích lariev, ktoré skonzumuje, alebo odnesie aj s hniezdom svojim mláďatám. Rozzúrené osy ho vôbec nezaujímajú, nechá ich tak.

Masové nálety do domov na lekvár, ovocie a iné sladkosti má na svedomí prevažne Vespula vulgaris, ktorá je aj najhojnejšia a ktorá spolu s V. germanica má aj najdlhšie pretrvávajúce hniezda (do mrazov). Ostatné druhy končia hniezdnu aktivitu už v lete. Všetky naše druhy prezimujú len ako oplodnené matky. Zvyšok hniezda zahynie. Samčeky sa dajú ľahko rozpoznať (a chytiť) podľa dlhých tykadiel. Dajú sa brať do ruky - nemajú totiž žihadlo. Venujú sa len kvetom (nektár) samičkám.

Uštipnutie osou

Viete, čo v takomto prípade robiť? Ak miesto vpichu slabo opuchne, sčervenie a svrbí, prvá pomoc je jednoduchá: v prvom rade vytiahnite žihadlo.

Na miesto priložte studený alebo octanový obklad, pomáha aj koliesko cibule. Keď je opuch veľký ako dlaň a dlhodobo svrbí, ide už o alergickú reakciu a treba vyhľadať lekára, ktorý vám predpíše lieky. Smrteľné následky môže mať uštipnutie pre ťažkých alergikov. V týchto prípadoch opuchne celé telo, sťažka sa dýcha, dostavia sa bolesti žalúdka, triaška. Hovorí sa, že sedem sršních žihadiel zabije koňa a tri stačia na človeka. Čo je na tom pravdy? Úplný nezmysel – hovoria znalci. Sršen obyčajný je v skutočnosti mierumilovný, inteligentný a prakticky neškodný. Na rozdiel od včiel ich nedráždi pach parfumu, potu a dusné ovzdušie pred búrkou a neútočia na zmrzlinu alebo slivkové koláče, ktoré máme v ruke. Podľa výsledkov a výskumov má včielka Maja a jej družky až 55 krát viac jedu ako ich veľkí príbuzní – sršne – a navyše sú útočné látky včiel až 15 krát účinnejšie. Znamená to, že včelie bodnutie môžu byť výrazne nebezpečnejšie ako sršnie. Smrteľnú dávku pre človeka predstavujú nie tri ale niekoľko tisíc sršních. žihadiel. Vážne problémy alebo dokonca smrť môžu nastať iba u precitlivených osôb, trpiacich alergiou. Kto netrpí alergiou, nemusí mať z útoku sršňov žiadny strach.

Sršeň obyčajný (Vespa crabro)

Sršeň obecný je najväčšia európska sociálne žijúca osa. Jeho potravou sú predovšetkým muchy a sladké ovocné šťavy. Dospelý jedinec nespotrebuje všetku potravu s tým, že čo sám neskonzumuje vráti do hniezda a kŕmi larvy, mladé jedince a kráľovnú.
Kráľovná je zakladateľkou sršní kolónie. Na jar začne budovať základ hniezda tak, že hryzadlami nastrúha kúsky dreva a zmieša ich so slinami. Z tejto papierovej hmoty bude okrem ochranného obalu hniezda aj jeho vnútorné bunky, do ktorých kladie vajíčka, z ktorých sa liahnu larvy.

Pretože je hniezdo zavesené a stavané odhora dole tak že otvory buniek smerujú dole a larvy sú prilepené lepkavou hmotou aby nevypadli. Prvá robotnice preberajú všetku prácu, ktoré doteraz vykonávala kráľovná (stavba hniezda, starostlivosť o larvy apod.)a ona potom už iba kladie vajíčka. V dobe keď sú vidiecke teploty vysoké, prinášajú robotnice do hniezda vodu a zvlhčujú ho. Na viac vírením krídel napomáhajú lepšiemu víreniu vzduchu v hniezde. V priemernom hniezde 5-7 plástov (môže ich byt až 15)s asi 1500 bunkami. Hniezdo máva elipsovití tvar(šírka 30,dížka 60 cm.). Kráľovná po prezimovaní lieta od polovice marca do polovice júna, robotnice lietajú od júla do septembra a pohlavní jedinci (tí, ktorí zaistia ďalšiu populáciu) lietajú v októbri. V tejto dobe tiež dochádza k oplodňovaniu. U oplodnenej samičky sa samčie pohlavné bunky ukladajú do zvláštnej schránky a uvoľňujú sa až na jar pri kladení vajíčok. Koncom októbra dochádza k zániku sršnej kolónie, pretože sršni

nedokážu pripraviť zásoby ako včely. Prežívajú iba oplodnené samičky, ktoré sa ukrývajú a prezimujú, aby na jar založili nové kolónie. Vzhľadom na zloženie potravy a neútočnosť je zjavné, že sršeň má pre človeka pozitívny význam.
Pretože sa jedná o veľký druh a ľudia kolujú správy o veľkej účinnosti ich jedu, pretrváva u ľudí neopodstatnený strach zo sršňov. Pokiaľ však letiaceho sršňa nebudeme dráždiť rýchlymi pohybmi a dáme mu možnosť v kľude odletieť, nemusíme sa ho báť. V sršňom hniezde je len niekoľko sto robotníc.

Pri ohrození vylieta maximálne 50 až 80 jedincov až každý piaty skutočne bodne. Mnohonásobné bodnutie môže samozrejme spôsobiť opuchy, prípadne iné problémy a nebezpečné je tiež bodnutie do úst alebo líca. Sršne ale dokážu jed vystrekovať až na vzdialenosť 40 cm a môžu pri tom trafiť oči útočníka. Zásah síce nemusí zaviniť oslepnutie, ale pôsobí ako účinný slzný plyn. Niekedy ho sprevádzajú pocity zimnice a triašky. Príznaky ale spravidla odznejú behom polhodiny. Sršne nemajú radi prudké otrasy okolo hniezda, manipuláciu okolo vylietavajúceho otvoru, zablokovanie príletovej dráhy. Podráždene tiež reagujú na zvuk motorovej kosačky, malého traktora a podobných mechanizmov. Podobne ako osy môžu bodnúť opakovane. Ich žihadlá neslúžia v prvom rade k obrane, ale k lovu.