Cieľom tejto práce je ozrejmiť význam a druhy ťažobného priemyslu v Prešovskom kraji. Najprv sa pozrieme trochu do histórie ťažobného priemyslu toho ktorého druhu a prejdeme až po súčasnosť.

Dejiny ťažby soli na východnom Slovensku sú oddávna známe. Jej význam spočíva v tom, že je to nenahraditeľná potravina a ako sa neskôr ukázalo aj prepotrebná druhotná surovina. Po objavení povrchových príznakov prítomnosti soli v slaných kalužiach nariadil správca kráľovskej koruny spišský gróf Salm okolo roku 1570 vyhĺbiť šachtu s názvom „Leopold“, kde sa overili
a potvrdili solinosné ložiská kamennej soli. Šachta bola postupne vyhĺbená do hĺbky 155 m pod povrchom. Banská ťažba kamennej soli nepretržite rástla. Za dnes nepredstaviteľne ťažkých podmienok vynášali baníci vyťaženú kamennú soľ po kaskádovitých rebríkoch na chrbte v drevených vedrách na povrch. Tento spôsob ťažby sa zachoval až do roku 1752, keď v noci z 21.-22. februára sa z opustenej štôlne prevalilo veľké množstvo vody do šachty Leopold. Všetky vtedy známe prostriedky nemohli zabrániť ďalším veľkým prívalom vody.

Pod vedením administratívneho riaditeľa Jána De Ferenciho bola definitívne zastavená ťažba kamennej soli zo šachty Leopold.
V priebehu ďalšieho roka však bol postavený „Gápeľ“, čo predstavovalo miestnosť, v ktorej na tú dobu dômyselným systémom  bola ťažená soľanka zo šachty Leopold v byvolích kožiach kruhovým ťažným zariadením poháňaným koňmi. Takto vyťažená soľanka sa dreveným potrubím čerpala do nádrží zvaných „četerne“ a samospádom pritekala na panvy vykurované drevom za účelom odparenia vody a získania soli jej vysušením.

Tento spôsob dobývania soli bol však nedostatočný, s malou kapacitou, preto sa postavil v roku 1800 „Solivar František“ s dvomi panvami o ploche 2-krát  80 m2 a po skúsenostiach v roku 1805 ďalší objekt „Solivar Ferdinand“ s jednou panvou o kapacite       
90 m2. To prinieslo ďalšie zvyšovanie výroby soli, na ktorú nepostačovala ťažba soľanky starým spôsobom. Preto v roku 1894 sa ťažba soľanky nahradila ťažným strojom poháňaným elektrickým motorom. Tieto dva Solivary pracovali do roku 1924. Solivar Ferdinand bol zbúraný už s perspektívou vybudovania moderného Solivaru v Prešove. Solivar František bol v prevádzke ďalej až do roku 1970. Po márnych pokusoch o modernizáciu výroby (nahradenie dreva uhlím, odstreďovanie soľnej kaše a iné pokusy nezvýšili ani kapacitu výroby cca 6 000 ton soli ročne ani neznížili stratovosť výroby,) výroba v Závode Solivar Prešov bola zastavená.

Prejdem však už k modernej ťažbe soli po výstavbe nového Solivaru v rokoch 1921-1925, ktorý bol 7. marca 1925 spustený do prevádzky. Technologické zariadenie dodala fy BREITFELT Daněk. Pozostávalo z troch vákuových odpariek, sušiaceho valcového bubna vyhrievaného technologickou parou a baliarňou na 50 kg vrecia a balíčkovanie soli do 1 kg sáčkov. Kapacita výroby bola stanovená pri nepretržitej 24 hodinovej prevádzke na 12 000 ton jedlej soli za rok.

Obdobie od roku 1925 do 1945 je charakterizované udržiavaním projektovanej kapacity 12 000 ton soli vákuovej v Solivare Prešov a výrobou v závode na Soľnej Bani (Solivar František) s kapacitou cca 4 000 ton soli panvovej, t. j. spolu 16 000 ton
soli, čo nepokrývalo celú potrebu jedlej soli na Slovensku. Zbytok potreby soli, hlavne priemyselnej a jedlej, sa dovážal z Marmorošskej Solotviny. Za účelom spracovania kamennej soli bol v roku 1947 vybudovaný závod na spracovanie kamennej soli „Solné mlýny Olomouc“, ktorý pracoval a súčasne pracuje výlučne na báze dovezenej kamennej soli.

V rokoch 1942-1944 sa začali vrty soľného ložiska pri Prešove. Boli navŕtané štyri vrty, avšak bez pozitívnych výsledkov v ťažbe soľanky.

Prvé kladné pokusy lúhovania vrtov z povrchu boli vykonané v prešovskej oblasti v roku 1946. Možno jednoznačne uviesť, že ťažba kvalitnej soľanky bola a je limitujúcim faktorom pre rozvoj výroby soli.

Po rekonštrukcii technologickej a tepelno-energentickej prevádzky v r. 1954-1957 bola nákladom 15,2 mil. Kčs zvýšená jeho výrobná a ťažobná kapacita na 24 000 ton ročne. Intenzifikačnými  úpravami zariadenia v rokoch 1960-1971 vzrástla kapacita závodu postupne na 40 000 ton soli ročne, pričom ročná hodnota výroby vzrástla oproti r. 1960 o 65 %. V období extenzifikácie  hlavných výrobných kapacít závodu došlo k zníženiu počtu pracovníkov závodu z 345 na 304 osôb a rastu produktivity práce cca 87 %. Drobnými, ale účelnými technologickými úpravami menšieho rozsahu stúpla výroba  soli v roku 1990 až na 70 000 ton ročne.

Celkový rozvoj závodu Solivary zaznamenal zásadné zmeny aj v sortimente výroby. Ak v roku 1925 až do roku 1945 sa vyrábala len 50 kg soľ vrecovaná, v roku 1955 sa začala vyrábať 1kg soľ. V roku 1980 sa začalo s výrobou špeciálnej čistej soli s minimálnym obsahom 99,6 % NaCl. Okrem toho bola produkovaná aj priemyselná soľ. Niektorí odberatelia začali odoberať aj upravenú soľanku v cisternách na regeneráciu katexových filtrov v moderných kotolniach.

V nasledujúcej tabuľke je
zaznamenaný rast výroby, ktorý od roku 1925 zaznamenal nasledovné hodnoty:

Aby história Solivaru bola úplná, v krátkosti sa zmienime o starom ložisku opálov na Dubníku (v blízkosti obce Zlatá Baňa), kde sa už v IX.-XII. storočí  začalo s ťažbou opálov. Plný rozkvet ťažby sa viaže na roky 1845- 1880. Od tých čias banská ťažba opálov rapídne klesala, až 22. 11. 1922 bola úplne zastavená. Príčinou zániku ťažby bola konkurencia zahraničných opálov (Austrália, Mexiko) kde boli pri ťažbe priaznivejšie ekonomické ukazovatele. Celkovo sa na Dubníku vyťažilo vyše 1 mil. karátov drahého opálu.  V tejto oblasti sa vykonal aj prieskum výskytu rumelky ako základnej suroviny pre výrobu ortute.  V rokoch 1972- 1980 bol vykonaný intenzívny prieskum na zistenie rozsahu prípadného ložiska ortute. Boli zistené čiastočne pozitívne výsledky a v roku 1980 prešlo ložisko do užívania závodu Solivar. Závod zabezpečoval vyrazenie banskej chodby a pokračoval vo vyhľadávacom prieskume ortute, avšak na základe rozboru vyťaženej rudy sa zistil veľmi malý obsah ortute a okrem toho stále klesajúca cena tejto suroviny odsúdila banské dielo k likvidácii a ukončeniu vyhľadávacieho prieskumu.

V roku 1920 sa otvoril brekovský vápencový kameňolom. Kameň sa využíval na výstavbu štátnych ciest a kamenári ho ručne roztĺkali a triedili na rôzne veľké kamienky. Brekov sa stal široko ďaleko známym výrobou vápna. Tunajší vápenec obsahuje 90% vápna, v medzinárodnej geologickej nomenklatúre známy a vedený ako „Brekovský vápenec“. V roku 1925 dal podnikateľ Erenberger postaviť modernú vápenku s dvoma do výšky sa týčiacimi komínmi, ktorá bola jedinou vápenkou svojho druhu na východnom Slovensku. Brekovská vápenka fungovala počas dlhého obdobia. Bola zbúraná z dôvodu nerentabilnosti. Ťažba kameňa pokračuje však doteraz. Drtička kamenia s dopravníkmi pracuje už dlhé roky pri drtení kameňa a výrobe pieskov a kamennej drte.

Na východnom Slovensku sa nachádza ložisko prírodných zeolitov v Nižnom Hrabovci, ktoré patrí Zeocemu, a.s., Bystré. Zeolity
v tomto ložisku sú veľmi kvalitné a obsahujú vyše 80 % účinného minerálu klinoptilolitu. Sú nositeľmi aj biogénnych prvkov, ako je horčík, draslík, vápnik, železo, titan a ďalšie.

Veľké lomy na andezit  záp. od obce Vechec pri Vranove sú našou najlepšou lokalitou tridymitu. Trojčatné tabuľkovité kryštály sa
vyskytujú najčastejšie spolu s čiernym psedobrookitom a vystielajú steny dutín. Vyskytujú sa aj kryštály bieleho aragonitu, kalcitu a sideritu. Vynikajúcou lokalitou je Maglovec pri Prešove, kde sa v dutinách andezitu našli až 4 cm veľké kryštály chabazitu. Tiež sú tu časté xenolitové rohovce.  Firma IS-LOM s.r.o.,Maglovec sa zaoberá ťažbou andezitu, lomového kameňa, štrku a piesku.

Perspektívne sa uvažuje s ťažbou živcov pre keramický priemysel v oblasti Rudníka a Poproča.

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené aktívne
ložiská v Prešovskom kraji:

Vplyv ťažby nerastných surovín na životné prostredie

Pri využívaní ložísk nerastných surovín sa v nedávnej minulosti brali do úvahy najmä exploatačné a bezpečnostné aspekty, pričom ochrana životného prostredia, hospodárnosť a estetické hľadiska ostávali druhoradé.

Zo starých environmentálnych záťaží v oblasti Prešovského kraja je nutné spomenúť najmä ťažbu soli v Solivare , ťažbu opálu v Slanských vrchoch. Nepriaznivý vplyv na životné prostredie mal aj rozsiahlý vrtný a banský prieskum na polymetalické zrudnenie oblasti Zlatej Bane, čo sa prejavilo hlavne prudkým zvýšením obsahu ťažkých kovov v sedimentoch potoka Delňa. Životné prostredie Prešovského kraja v súčasnosti najviac ovplyvňuje ťažba a spracovanie stavebného kameňa i štrkopieskov.

Nachádza sa tu mnoho lomov, štrkovísk a pieskovní, ktoré  ostali opustené a nezrekultivované. Ťažba stavebného kameňa narúša pôvodný ráz krajiny a zapričíňuje zvýšenú prašnosť v širšom okolí lokalít. Kontaminácia ovzdušia a tým aj širokého okolitého prírodného prostredia sa najviac prejavuje pri cementárni Bystré. Veľký odpad cementového popolčeka tu v širokom okolí narúša pôvodný ráz krajiny. Ťažba travertínov v Dreveníku a Ružbachoch poškodila a poškodzuje významné prírodné lokality. Ťažba karbonátov ružbaškého mezozoika a bradlového pásma nepriaznivo ovplyvňuje scenériu krajiny. Ako lomový kameň sa miestnými obyvateľmi ťažia krinoidové bradlá, pričom staršie opustené lomy sú svedkami rýchleho vyťaženia malých zásob.

Ťažba štrkopieskov nepriaznivo poznačila údolnú nivu rieky Poprad, pričom ťažba v Orlove pokračuje ďalej. Ťažba štrkopieskov prebieha aj v údolí Torysy.  Menší , lokálny vplyv na životné prostredie, súvisiaci najmä so zmenou reliefu, ma ťažba a využitie tehliarských surovín.

Okrem využívania prírodných zdrojov nerastných surovín je horninové prostredie ohrozené tiež prírodnými procesmi ( zosuvy, soliflukcia ) vyvolanými ako dôsledok ľudskej činnosti. Zosuvy vplyvom porušenia prirodzenej stability územia technickými zásahmi, nepriaznivé zásahy do tokov a zamokrených území, zakladanie lomov a ťažobných priestorov nepriaznivo pôsobia nielen na celkový krajinný charakter, ale aj dôsledkami ťažby ( odvaly, výsypky, kalové polia ) na kvalitu životného prostredia.