Tatry oplývajú neobyčajným bohatstvom vzácnej karpatskej fauny a flóry. Snaha o jej zachovanie viedla už v roku 1949 k založeniu prvého slovenského národného parku - TANAPu. Dnes, viac ako pol storočia od jeho vyhlásenia, sa snažíme naplniť ciele definované prísnymi medzinárodnými kritériami a rešpektovať základné poslanie národného parku, ktorým je ochrana tatranskej prírody. Lesy TANAP-u sú však postihované vetrovými kalamitami a premnožením podkôrneho hmyzu. Môžeme si dovoliť ponechať im spontánny priebeh tak, aby vývoj tatranského lesa nebol ovplyvňovaný ľudskými zásahmi?

Prírodné katastrofy, pri ktorých odumrú naraz veľké plochy stromov, sú nezlučiteľné s našou predstavou o ideálnom lese a považujeme ich za zlé. Všetci máme skúsenosť prevažne s lesmi, v ktorých sa hospodári. Preto máme sklon považovať ich za normálne a mŕtvy strom vnímame ako príznak ochorenia lesa. Ale príroda sa riadi vlastnými zákonmi. Prírodné procesy prebiehajú nezávisle od našich predstáv. Smrť v nich predstavuje nevyhnutnú súčasť života. Tam, kde niečo neustále vzniká, musí niečo iné zanikať. Smrť stromov je podmienkou kolobehu života a teda - paradoxne - jeho večného trvania.

Prečo stromy zomierajú?

Príčiny zomierania stromov sú rôzne. Mladé stromčeky sa stávajú potravou pre lesnú zver, podľahnú jarným mrazom, konkurencii okolitých stromov alebo rôznym ochoreniam. Väčší strom môže zasiahnuť blesk, vyvrátiť víchrica alebo lavína, zlomiť hrubá vrstva snehu, oslabiť dlhotrvajúce sucho a následkom oslabenia môže podľahnúť podkôrnemu hmyzu. Väčšie plochy stromov odumierajú len zriedka, ak sa vyskytnú extrémne nepriaznivé okolnosti, akými sú silné víchrice alebo dlhotrvajúce sucho. Aj keď prírodné katastrofy postihujú častejšie umelé lesy vysadené človekom ako prirodzené lesy, tiež patria k programom prírody.

Mŕtve stromy - živý les?!

Odumreté stromy sa nestávajú odpadom. Práve naopak, ich drevo je cennou surovinou, v ktorej sú dôležité živiny a energia slnka, nahromadené počas života stromu. Túto surovinu sa ponáhľajú využiť tisícky rôznych mikroorganizmov, hmyzu, húb, machov či lišajníkov.

Drobné chrobáčiky sa zavŕtavajú do dreva a začínajú tak proces jeho rozkladu. Na svojom tele nesú spóry húb, ktoré v dreve klíčia, vytvárajú dlhé vlákna (hýfy) a neskôr aj nápadné plodnice. Povrch kmeňa osídľujú machy a lišajníky. Rozmanitosť druhov je nepredstaviteľná. Každý odumretý strom obýva iné spoločenstvo, niektoré druhy uprednostňujú čerstvo odumreté, iné už spráchnivené drevo, niektoré potrebujú tieň, iné svetlo, niektoré vlhké prostredie, iné skôr suchšie,… A tak je tatranský les tvorený okrem živých stromov aj pestrou mozaikou odumretých stromov - domovov obyvateľov lesa.

Mŕtve stromy predstavujú pre vtáky bohatý zdroj potravy, aj bezpečný domov. Ďatle, ktoré sem láka veľké množstvo hmyzu, vytesávajú do odumretých stromov každý rok nové dutiny. Po ďatľoch v nich hniezdia aj ďalšie druhy: drobné sovy - kuvik vrabčí alebo pôtik kapcavý, sýkorky či brhlíky. Pod odlúpnutou kôrou si buduje hniezdo kôrovník a v koreňovom koláči vetrom vyvráteného stromu hniezdi drobný oriešok. Okraje kalamitných plôch využíva na hniezdenie vzácny tetrov hlucháň.

V zdanlivo mŕtvom lese nachádzajú útočisko aj jeho najväčší a najtajomnejší obyvatelia. Medvede prechádzajú po spadnutých kmeňoch sem a tam, rozbíjajú spráchnivené kmene a vylizujú chutný hmyz. Živiny uvoľňované z rozkladajúcich sa stromov podporujú rast bohatého rastlinstva. Ťažká priechodnosť lesa zabezpečí zvieratám pokoj od všadeprítomných ľudí.

Ten istý les, ktorý pôsobí tak smutne je v skutočnosti plný života. Dokonca v ňom žije viac organizmov ako v napohľad zdravom, zelenom lese.