Dejiny tuberkulózy, ktorá sa označuje aj ako suchoty, výstražným spôsobom odzrkadľuje hlavne diskusia a vývoj medicíny pri prechode od starých tradícií k prírodovedne orientovanej modernej medicíne. Tuberkulóza, nazývaná aj suchotami, je chronicky prebiehajúcou infekčnou chorobou, ktorá je rozšírená na celom svete, a ktorej význam v súčasnosti opäť rastie aj v priemyselných štátoch kvôli vírusu HIV a imigrácii.

Na celom svete zomierajú ročne na následky tuberkulózy 3 milióny ľudí. Zlá situácia týkajúca sa výživy, nízke sociálne pomery a oslabený imunitný systém podmieňujú infekciu a ochorenie. Spúšťačmi ochorenia sú baktérie tuberkulózy (Mykobakterium tuberkulosis), ktoré sa prenášajú kvapôčkovou infekciou.

Krátko po infekcii vzniká primárna tuberkulóza, ktorá je charakteristická izolovaným zápalovým ložiskom, väčšinou v pľúcach, ktoré sa následne opúzdri. Pôvodcovia ochorenia sa však môžu v tele aj nepozorovane rozširovať a po mnohých rokoch vzniká potom v dôsledku reaktivácie postprimárna tuberkulóza s progresívnym zápalom v pľúcach, obličkách, kostiach alebo iných orgánoch.

Tuberkulóza sa stáva nákazlivou, keď zápalové ložisko praskne a pôvodcovia sa dostanú von. Vtedy sa hovorí o otvorenej tuberkulóze, ktorá sa musí nahlásiť zdravotnému úradu a ktorá si vyžaduje izoláciu postihnutého. Diagnóza sa stanovuje pomocou röntgenovania pľúc a pomocou často obtiažneho dôkazu pôvodcov ochorenia. Liečba pozostáva z kombinácie viacerých liekov, ktoré zabraňujú rastu baktérií, tzv. tuberkulostatiká, a musí sa prevádzať konzekventne viac ako deväť mesiacov. Možnosť ochranného očkovania sa vtedy odporúča len rizikovým skupinám.

Tuberkulóza je najvážnejšie infekčné ochorenie na svete a v súčasnosti odhady Svetovej zdravotníckej organizácie na roky 2000-2020 udávajú, že sa ňou nakazí ďalšia miliarda ľudí, 200 miliónov ochorie a 35 miliónov zomrie, ak sa nepodarí zlepšiť zdravotnícku starostlivosť. Stále je toto závažné ochorenie najzávažnejšou sociálnou chorobou vo svete. Jej nárast v poslednom desaťročí celosvetovo je dávaný do súvislosti s oslabením pozorností a obmedzením programov kontroly vo vyspelých krajinách, so svetovou pandémiou AIDS, narkomániou, neadekvátnou terapiou, ale najmä zlou sociálno-ekonomickou situáciou v rozvojových krajinách. V Európe až 85% bakteriologicky overenej tbc je v strednej a východnej Európe. Slovensko spolu s Českom a Slovinskom sú tri krajiny z tejto oblasti, ktoré sú radené medzi krajiny s nízkym výskytom tbc.

Klinický obraz a diagnostika:

Tuberkulóza je celkové infekčné oochorenie, ktorého manifestné prejavy sa delia na primárne a postprimárne.

* Primoinfekčná tuberkulóza je charakterizovaná vznikom primárneho komplexu, ktorý je tvorený špecifickým zápalovým ložiskom v mieste vstupu agensu do organizmu, peribronchiálnou a perivaskulárnou lymfangoitídou a špecifickou lymfadenitídou príslušnej regionálnej miazgovej uzliny. Prevažná väčšina primárnych komplexov je dôsledkom aerogénnej infekcie a lokalizuje sa teda v pľúcach. Mimopľúcne primárne komplexy sú najčastejšie následkom deglutičnej infekcie alebo poranenia kože a vyskytujú sa vzácne. Primoinfekčná tuberkulóza spravidla prebieha pod nešpecifickými príznakmi a obvykle sa spontánne vyhojí. Zbytkové ložiská sa obvykle opúzdria a kalcifikujú, avšak mykobaktérie v nich môžu persistovať i niekoľko desaťročí a staľ se príčinou tzv. endogénnej reaktivácie tbc u chorých infikovaných v detskom veku. Primoinfekcie navodia celulárne imunitnú odozvu, ktorej prejavem je kožná precitlivelosť na tuberkulín.

* Pod pojmom postprimárna tbc se rozumejú všetky formy infekcie, ktoré vznikajú u primárne infikovaných jedincov, tj. chorých, ktorí mali v predchorobí pozitívnu tuberkulínovú reakciu. K propagácii mykobaktérií v organizme dochádza najčastejšie šírením dýchacími cestami formou aspiračných metastáz, vykašliavaným spútom do vzdialenejších oblastí (napr. implantáciou do laryngu alebo do čreva), alebo lymfohematogénnym a hematogénnym rozsevom do vzdialených orgánov, napr. do urogenitálneho systému, kostí a kĺbov, do mozgu a mozgomiešnych plien a pod.

Diagnostika: V anamnéze chorého sa zameriava pozornostťna odkrytie zdroja infekcie ako v rodine, tak na pracovisku a u detí v škole alebo na učilišti (viz Zdroj). Pri vzniku manifestného ochorenia sa často anamnesticky odkrývajú rizikové faktory medicínskej povahy, ako diabetes, imunodeficientné stavy po vírových infekciách a pri HIV pozitivite, pri liečbe imunosupresívnymi liekmi a kortikoidmi a pod. Rizikové zaťaženie socioekonomickej povahy udávajú najmä chorí-imigranti a utečenci z oblastí vysokej prevalencie tuberkulózy, bezdomovci, drogovo závislí, alkoholici a pod.

Symptomatológia tbc je neobyčajne pestrá, čo do typu príznakov, tak i ich výskytu, pričom až tretina chorých neudáva príznaky žiadne.

Diagnostika tbc dýchacieho ústrojenstva je podporovaná prítomnosťou nasledujúcich symptómov:

* Kašeľ alebo chrapot trvajúci dlhšie než 3 týždne s vykašliavaním hlienového, hlienohnisavého alebo hnisavého spúta ráno i v priebehu dňa. Výrazná hemoptoe sa vyskytuje vzácne, avšak malá prímes krvi alebo zaružovelé spútum býva častým nálezom.
* Zvýšená teplota trvajúca dlhše než 3 týždne a zvyšujúca sa najmä po telesnej i duševnej námahe po návrate zo zamestnania a večer.
* Potenie v spánku a i v priebehu dňa po zaspaní z únavy cez deň.
* Ohraničená bolesť v hrudníku pleuritického charakteru v oblasti postihnutého pľúca.
* Z ďalších príznakov udávajú chorí najmä stavy neobyčajnej únavy, žníženú pracovnú výkonnosť pri fyzickej i duševnej práci, dýchavicu, ubúdanie na váhe, neurotické obtiaže, poruchy spánku a pod. U chorých s mimopľúcnou tuberkulózou zodpovedá symptomatológia charakteru a lokalizácii príslušnej formy ochorenia.

Rentgenové vyšetrenie je metódou voľby ako u tbc dýchacieho ústrojenstva, tak i v prevažnej väčšine mimopľúcnych foriem, lebo informuje o lokalizácii a rozsahu lézií. K vyšetreniu hrudníka se používa skiagrafia v zadoprednej a bočnej projekcii, k stanoveniu topografických vzťahov, prítomnosti dutín, uzlinových a iných procesov sa používa rentgenová i počítačová tomografia.

Test kožnej tuberkulínovej precitlivelosti sa robí intrakutálnou injekciou 2 TU (jednotiek) čisteného tuberkulínu PPD a výsledok sa odčíta po 24-48 hodinách. Negativny výsledok svedčí o tom, že chorý sa nestretol s tbc infekciou, pozitivna reakcia sa prejaví prominujúcim infiltrátom a erytémom v mieste vpichu PPD. U vakcinovaných jedincov je priemer infiltrátu obvykle nižší než 10 mm, o postinfekčnej reakcii svedčí väčší infiltrát i erytém.

Z ďalších vyšetrovacích postupov sa v diagnostike tbc uplatňujú bronchologické techniky (bronchoskopia, fibrobronchoskopia, perbronchiálna punkcia), invazivne chirurgické výkony (torakoskopia a mediastinoskopia) a bioptické vyšetrenie tkanív získaných pri probatórnych excisiách alebo endoskopických vyšetreniach.
Z laboratórnych techník sa využíva sedimentácia erytrocytov (zrýchlenie svedčí o aktivite tbc procesu), dôkazu špecifických sérových protilátok a príp. ďalších vyšetrení, napr. likvorologických pri podozrení na bazilárnu meningitídu.
 
Dôkaz pôvodcu, tj. M. tuberculosis, M. bovis a príp. M. bovis BCG je rozhodujúci v etiologickej diagnostike tuberkulózy a jej odlíšení od netuberkulóznych mykobakterióz.

Najčastejšie vyšetrovaným materiálom je spútum, ktoré chorý vykašle pod dohľadom sestry do sterilnej nádobky nalačno a to tri po sebe nasledujúceí dni. U nevykašliavajúcich chorých postačia k vyšetreniu sliny v množstve 5-10 ml, alebo sa expektorácia indukuje inhaláciou hypertonického (10 %) teplého roztoku kuchynskej soli. Výnimočne prichádza do úvahy odber tzv. laryngeálnych výterov, ktoré majú nízky výťažok a ich odber nezodpoedá bezpečnostným zásadám práce v infekčnom prostredí.

Moč sa rovnako odeberá tri nasledujúce dni do sterilných nádobiek v množstve asi 20 ml z prvej rannej mikcie.

Do sterilných nádobiek sa ďalej odoberajú vzorky punktátov, hnisu, excidovanej častice tkaniva, vzorky získané pri bronchoskopickom vyšetrení, mozgomiešny mok a pod. Materiály sa ihneď po odbere odosielajú na vyšetrenie zabezpečené proti porušeniu obalov, prípadne sa pred odoslaním ukladajú do chladničky. Vzorky nesmú byť ponechávané v izbovej teplote a nesmú sa vystavovať slnečnému žiareniu, ktoré rýchlo znižuje životnosť mykobaktérií.

Vlastný dôkaz mykobaktérií sa opiera o priame mikroskopické vyšetrenie a súčasne o kultiváciu na umelých pôdach, príp. o izoláciu pomocou molekulárno-genetických techník. Pri priamej mikroskopii sa bakteriologickou kľučkou odoberú zo spúta hlienohnisavé častice a nanesú na sklíčko, ktoré sa po uschnutí fixuje plameňom alebo metylalkoholom, ofarbí buď karbolfuchsinom (pre svetelnú mikroskopiu pri zväčšení asi 900x) alebo auraminom-rodaminom (pre fluorescenčnú mikroskopiu pri zväčšení 200-400x).

Priama mikroskopia je pomerne málo citlivou metódou, ale pri pozitívnom náleze mykobaktérií signalizuje rozsiahle, klinicky i epidemiologicky najzávažnejšie ochorenia. Metóda je tiež veľmi pohotová, lebo poskytuje výsledky behom jedného dňa od dodania materiálu a nevyžaduje náročnejšie laboratórne vybavenie.

Kultivačný dôkaz zvyšuje citlivosť vyšetrenia aspoň na dvojnásobok a dovoľuje následné vyšetrenie vlastností kmeňa, tj. predovšetkým druhovú príslušnosť a liekovú citlivosť. Spútum a iné materiály (okrem asepticky odobraných punktátov, mozgomiešneho moku a tkanív) musia byť zbavené sprievodnej mikrobiálnej flóry dekontamináciou napr. lúhom sodným alebo detergentmi, potom je vzorka koncentrovaná centrifugáciou a získaný sediment je očkovaný na špeciálne pôdy. Kultivácia vyžaduje následnú inkubáciu pri 37 0C po dobu 3-9 týždňov. Izolovaný kmeň sa podrobuje identifikačným testom a vyšetreniu liekovej citivosti.

Molekulárno-genetické techniky založené na amplifikácii špecifických sekvencií DNA genómu mykobaktérií poskytujú výsledky najviac do 24 hodín od dodania vzorky a podstatne teda urýchľujú diagnostiku tuberkulózy.