Odborníci definujú pojem imunita ako odolnosť organizmu voči rôznym ochoreniam. Imunita je základnou obrannou líniou nielen proti väčšine choroboplodných mikroorganizmov, ale napríklad i proti nádorovému bujneniu.

Prirodzená imunita

Prvú obrannú líniu tvorí prirodzená imunita, ktorá je daná geneticky. Umožňuje človeku brániť sa proti škodlivinám vonkajšieho prostredia a rôznym choroboplodným zárodkom už od narodenia. Základnými bariérami s vrodenou obrannou schopnosťou sú koža a sliznice. Prirodzenej imunite pomáhajú i niektoré bunky v krvi - keď telu cudzí mikroorganizmus prenikne uvedenými bariérami, dokážu rýchlo zasiahnuť.

Získaná imunita

Druhú obrannú líniu predstavuje získaná imunita. Formuje sa v priebehu života na základe kontaktu s cudzorodými látkami (napr. baktériami), ktoré nezlikvidovala prvá (prirodzená) obranná línia. Fungovanie získanej imunity zabezpečuje zložitá sústava buniek a rôznych látok. "Výkonnými orgánmi" tohto systému sú špecializované bunky a bielkoviny-protilátky. Po prvom stretnutí s novým mikróbom špecializované bunky (tzv. B-lymfocyty) sprostredkujú tvorbu protilátok a spúšťajú celý rad mechanizmov, ktorých výsledkom je pohltenie a likvidácia telu cudzích buniek. Tento proces sa nazýva fagocytóza. Zabezpečujú ju dôležité bunky imunitného systému, tzv. makrofágy. B-lymfocyty majú "pamäť" a pri ďalšom kontakte s nepriateľom sú schopné reagovať rýchlejšie. Zložka imunity založená na tvorbe protilátok sa nazýva látková imunita. Druhú zložku, bunkovú imunitu, zabezpečujú dva typy buniek: tzv. T-lymfocyty alebo pomocné bunky ("helpers"), ktoré rozpoznajú votrelcov a zabíjačské NK-bunky ("natural killers"), ktoré ich zlikvidujú. NK-bunky sú významné najmä v obrane proti vírusom a nádorom.

Ako funguje imunita

Imunitný systém tvorí súbor buniek a orgánov, ktoré spolupracujú na obrane organizmu proti cudzorodým zárodkom – mikróbom (drobné, infekčné organizmy ako baktérie a vírusy), parazitom a hubám. Úlohou imunity je i kontrola a odstraňovanie nádorových buniek. Ak imunita zlyhá alebo je oslabená, vznikajú rôzne ochorenia - časté prechladnutie, chrípka, alergia, zápal kĺbov (artritída), ale aj rakovina. Imunita sa dá prirovnať k zložitej a dynamickej komunikačnej sieti. Pri kontakte s nepriateľom začnú imunitné bunky produkovať chemické látky, ktoré umožňujú bunkám regulovať svoj vlastný rast a správanie, zmobilizovať ďalšie bunky a nasmerovať ich na problematické, postihnuté miesta. Orgány imunity sú rozmiestnené po celom tele a spolu s nervovým, srdcovým, pohybovým a tráviacim systémom zaisťujú harmonickú činnosť organizmu ako celku. Základom imunitného systému je teda schopnosť organizmu rozlíšiť telu vlastné a telu cudzie bunky a primerane na ne reagovať. Ak funguje imunitný systém normálne, imunitné obranné bunky sa aktivujú len v prípade, že objavia telu cudzie látky. Čokoľvek, čo môže spustiť obrannú reakciu imunitných buniek sa nazýva antigén. Antigénom môže byť baktéria, vírus alebo len jeho časť.

Zloženie krvi

Všetky krvné bunky majú spoločný základ - akúsi materskú bunku, ktorá sídli v kostnej dreni (v „továrni“ na krvné bunky). Asi 55 % krvi tvorí krvná tekutina – plazma. Zvyšok predstavujú hlavne červené krvinky. Len zlomok percenta tvoria biele krvinky a krvné doštičky. Krv prináša bunkám kyslík a potrebnú výživu - vodu, minerálne látky, bielkoviny, cukry, tuky, vitamíny, ale aj hormóny a enzýmy. Bunky (zas) naopak do krvi odvádzajú odpadové látky, ktoré spolu s krvou putujú do obličiek a do pľúc, kde sa vylučujú.

Krvná plazma

Plazma je prostredie, v ktorom žijú krvinky a krvné doštičky. Spolu s ňou tvoria náplň krvného riečiska - krvného obehu. Plazma obsahuje všetky látky potrebné pre život:

•anorganické: vápnik, fosfor, železo, draslík, sodík, jód, horčík a iné
•organické: bielkoviny, tuky, cukry, hormóny, vitamíny a iné

Plazma je dôležitá na transport krviniek a životne dôležitých látok do tkanív a orgánov. Zároveň slúži na spätné odstraňovanie nepotrebných produktov látkovej výmeny. Niektoré fakty o plazme:

•farba: žltá
•pH: 7,4
•voda: 91%
•organické látky: 7% plazmatické bielkoviny (albumíny, globulíny, fibrinogén), 1% glukóza, enzýmy, vitamíny, hormóny, tuky, cholesterol, močovina a pod.
•anorganické látky: tvoria cca 1% .

Červené krvinky – erytrocyty

Červené krvinky – erytrocyty, majú okrúhly diskovitý tvar s priemerom 7,5 tisícin milimetra, uprostred sú preliačené. Erytrocyty sa vyznačujú jednou zvláštnosťou - sú zvláštne tým, že - neobsahujú genetický materiál (DNA-kyselinu deoxyribonukleovú). Vďaka tomu nemusia celý svoj život robiť nič iné, iba transportovať krvné plyny pomocou krvného farbiva hemoglobínu. Úlohou hemoglobínu je viazať kyslík v pľúcach a dodávať ho všetkým bunkám v tele. Je to možné len vďaka tvaru erytrocytov – podľa potreby sa dokážu výrazne deformovať (napr. pri prechode najtenšími kapilárami).

Erytrocyty nie sú, prirodzene, večné. Dĺžka ich života je 120 dní. Po tomto termíne už nie sú natoľko tvarovo prispôsobivé a nepodarí sa im „precestovať“ cez slezinu - zachytia sa tam a sú „rozmontované“. Niektoré časti (napr. železo) sa pritom recyklujú a využívajú na tvorbu nových erytrocytov. K tvorbe erytrocytov v kostnej dreni (erytropoéza) sú okrem železa potrebné aj iné stavebné látky (vitamíny – B12, kyselina listová a pod.). Erytrocyty zanikajú v pečeni a slezine, po zániku z nich zostáva žlčové farbivo – bilirubín.

Niektoré fakty o erytrocytoch:

•1 červená krvinka obsahuje 270 – 300 miliónov hemoglobínových molekúl
•1 molekula Hb (hemoglobínu) = 4 bielkovinové reťazce globínu (96 % objemu) a 4 % hemu (obsahujúceho železo), pričom každý atóm železa viaže 1 molekulu kyslíka.

Biele krvinky – leukocyty

Biele krvinky – leukocyty, chránia organizmus pred infekciami a cudzorodými látkami. Človek ich má 7 až 8 tisíc/mm3, čo je asi 40 miliárd. Na jednu bielu krvinku pripadá asi 800 červených. Biele krvinky majú narozdiel od červených jadro a je ich niekoľko druhov (delia sa podľa funkcie či tvaru). Sú veľmi dôležité pri imunitných reakciách organizmu. Pôvodcov infekcie ničia priamo, alebo proti nim vytvárajú protilátky. Životnosť bielych krviniek je niekoľko dní až rokov. Biele krvinky sa delia do dvoch základných skupín, a to podľa prítomnosti drobných granuliek v (telesnej tekutine) – cytoplazme:

A. Granulocyty (70 % všetkých leukocytov) - v cytoplazme majú drobné zrniečka. Delia sa na:

•neutrofilné – 60 % leukocytov, fagocytujú (pohlcujú) zvyšky buniek,
•bazofilné (zásadité) – 0,5 % leukocytov, produkujú napr. heparín (protizrážanlivá látka), histamín (rozširuje priemer ciev),
•eozinofilné (kyslé) – uplatňujú sa pri alergických reakciách.

B. Agranulocyty - v cytoplazme nemajú drobné zrniečka. Podľa vzhľadu a funkcie sa delia na:

•lymfocyty
- typu B : množením vznikajú dva druhy - plazmatická bunka (zúčastňuje sa boja), pamäťová bunka (zostáva na uchovanie informácie o cudzorodej látke),
- typu T: podieľajú sa na tzv. bunkovej imunite: Tc- lymfocyty (cytotoxické, aktívne ničia napadnuté bunky alebo baktérie), Th- lymfocyty (pomocné, pri stretnutí s cudzorodou látkou stimulujú Tc a B lymfocyty). Zároveň rozlišujú zmenené, nádorové a transplantované bunky a bojujú proti nim.
•monocyty - 5 % (ničia čo?fagocytózou – pohlcovaním)

Krvné doštičky – trombocyty

Krvné doštičky - trombocyty - hrajú dôležitú úlohu pri zastavení krvácania, pri zrážanlivosti krvi. Majú nepravidelný tvar a podobne ako červené krvinky, sú bez jadra. Vznikajú „odštiepením“ z tzv. megakaryocytov, ktoré sa nachádzajú v kostnej dreni. V jednom mm3 ich je 200 - 300 tisíc, životnosť sa pohybuje v rozpätí 5 -12 dní. Ak dôjde k zraneniu, krvné doštičky sa zhluknú v mieste poranenia a uvoľňujú látky, ktoré spolupôsobia pri zrážaní krvi. Zrážanie krvi je veľmi zložitý proces, v ktorom majú krvné doštičky nezastupiteľnú funkciu. Vďaka nim je organizmus chránený pred vykrvácaním.

IMUNITNÝ SYSTÉM

Pod imunitným systémom (lat. immunis=voľný, nedotknutý, neporušený) sú zahrnuté orgány, bunky a bielkovinové látky, ktorých funkcia spočíva v udržiavní individuálnych štruktúr pomocou obrany proti telu cudzím látkam a pôvodcom ochorení ako sú baktérie, vírusy, parazity alebo plesne.

Predpokladom toho je, že imunitný systém dokáže rozoznávať telu vlastné a telu cudzie látky, takže v normálnom prípade nenastane imunitná reakcia proti vlastnému zdravému telu („imunologická tolerancia“).

Úlohou imunitného systému je prirodzene aj rozoznávanie a napádanie chorobných telu vlastných buniek ako sú nádorové bunky.

Obrana tela vyvinutá počas evolúcie, sa delí na dva hlavné systémy: na nešpecifickú obranu proti pôvodcom ochorení a cudzím látkam všeobecne a na špecifickú obranu vždy len proti určitým pôvodcom ochorení. Špecifické a nešpecifické obranné mechanizmy sú spolu úzko prepojené.

Všeobecne o imunitnom systéme

Imunitný systém slúži organizmu predovšetkým na obranu proti pôvodcom ochorení a cudzím látkam, ktoré doň vnikli zvonku. Z toho vyplýva jeho schopnosť rozoznať a odstrániť chorobne zmenené, telu vlastné bunky. K tomu je organizmu k dispozícii špecifická a nešpecifická obrana, ktorej slúžia rôzne funkčné spôsoby a ktoré sa pri imunitnej reakcii navzájom dopĺňajú. V dôsledku imunitných reakcií vznikajú zápaly, ktoré vedú k odstráneniu škodlivých alergénov.

Prehnané imunitné reakcie sa môžu vyskytnúť vo forme alergií. Pri takzvaných autoimunitných ochoreniach sa imunitný systém obráti proti vlastným telesným štruktúram a poškodzuje ich.

Ak je toto rozoznávanie chorobne zmenených telu vlastných buniek narušené, môže dôjsť k vývoju zhubných nádorov. Takzvané syndrómy nedostatočnej imunity, pri ktorých je imunitný systém vyvinutý len nedostatočne, vedú u postihnutých pacientov k zvýšenej náchylnosti na infekcie.

Poruchy imunitného systému, ktoré majú pri kontakte s pôvodcami ochorení alebo s cudzími látkami za následok nedostatočnú alebo chýbajúcu imunitnú reakciu organizmu, vedú u postihnutých k zvýšenej náchylnosti na infekcie. Takéto poruchy sa môžu vyskytnúť vo forme takzvaných syndrómov nedostatočnej imunity a môžu byť tak vrodené, ako aj získané počas života v súvislosti s ochoreniami (napr. leukémia, AIDS).

Z toho vyplýva, že reakčná schopnosť imunitného systému je ovplyvňovaná faktormi ako sú výživa, črevná flóra, príp. fyzický a psychický stav indivídua. Ak napríklad vo výžive dlhodobo chýbajú určité látky ako železo, zinok alebo vitamíny, je obranyschopnosť tela znížená. Početné výskumy mohli dokázať značný vplyv stresových faktorov na imunitnú obranu.

Opatrenia ako rozumné otužovanie sa a pravidelný pohyb vo forme prechádzok alebo ľahkého športu posilňujú obranný systém. Aj rôzne spôsoby prírodného liečenia ako hydroterapia (sauna, kúpele, striedavé sprchovanie teplou a studenou vodou) alebo fytoterapia (aplikácia rastlinných extraktov, napr. rudbekia alebo arnikový koreň) vykazujú pozitívne pôsobenie.

Ako funguje imunitný systém

Všeobecné informácie

Na imunologickej obrane proti pôvodcom ochorení sa vo všeobecnosti podieľajú nielen špecifické ale aj nešpecifické faktory. Imunokompetentné bunky, uspôsobené na imunitnú reakciiu, rozoznajú cudziu látku, napr. baktériu, podľa jej cudzej štruktúry povrchu. Táto sa o.i. skladá z cudzorodých bielkovín, takzvaných antigénov. B-lymfocyty môžu tvoriť proti antigénom špeciálne protilátky, ktoré sa vždy hodia ako kľúč do svojho špecifického zámku. Protilátky pozostávajú z bielkovín.

Predpokladá sa, že organizmus je schopný vyrábať špecifické protilátky na asi 10 až 100 rozličných antigénov. Protilátky sa podľa typu rozdeľujú do piatich tried, ktoré majú pri imunitnej odpovedi rozdielny význam:

- lgG-protilátky sú najčastejšie imunoglobulíny a vyskytujú sa prevažne v krvnej plazme. Viažu mikroorganizmy a napr. baktériami tvorené, v plazme sa vyskytujúce jedovaté látky (=toxíny), takže môžu byť vzápätí lepšie zachytené fagocytmi nešpecifickej obrany.

- lgM-protilátky sú tvorené hlavne na začiatku obrannej reakcie. Aktivujú komplement nešpecifickej obrany obzvlášť účinným spôsobom.

- lgA-protilátky sa vyskytujú predovšetkým v slinách, v slznej tekutine, v pote, v nosovom hliene a v pľúcnych sekrétoch a sekrétoch žalúdočno-črevného traktu. Chránia hlavne sliznice orgánov pred bakteriálnymi infekciami.

- lgE-protilátky hrajú osobitnú rolu pri obrane pred parazitmi a pri alergických reakciách. Ak sa dostanú do kontaktu s alergénmi, napoja takzvané mastocyty, ktoré vedú k zápalovým alergickým reakciám.

O úlohe lgD-protilátok je doposiaľ málo známe.

Ak sa do organizmu dostanú cudzie látky alebo pôvodcovia ochorení, sú rozoznané a zachytené makrofágami a transportované do lymfatického tkaniva. Tu sú prezentované ich antigény T-lymfocytom, príp. B-lymfocytom, čím sa vyvolajú špecifické imunitné reakcie. B-lymfocyty tvoria protilátky, ktoré tvoria s náležitým antigénom v tele zotrvávajúcich cudzích látok alebo pôvodcov ochorení komplex „antigén-protilátka“. Pri tomto spojení s protilátkou stráca už veľa antigénov svoj škodlivý účinok, sú „neutralizované“.

Fagocyty nešpecifického systému zachytia vzápätí komplexy antigénu s protilátkou a vylúčia ich tak z krvi. Mimo tvorenia protilátok B-lymfocytmi dochádza k aktivácii T-lymfocytov, ktoré môžu pôvodcov ochorenia priamo zničiť. Súčasne sú aktivované aj určité bunky nešpecifického systému, ktoré majú pre bunky ničiaci účinok, takzvané cytotoxické bunky, a priamo ničia cudzie látky.

Uvoľnením látok, ktoré vedú k rozšíreniu krvných ciev príp. k zvýšenej priepustnosti stien ciev (napr. histamíny, faktory komplementu), je vyvolaný zápal v infikovanom tkanive s typickými znakmi zápalu- sčervenanie, opuchnutie, oteplenie, bolesť a obmedzená funkcia tkaniva. Sprievodná aktivácia a rozmnoženie lymfocytov a zvýšené prekrvenie vedú často k zväčšeniu lymfatických uzlín, príp. sleziny.

Tvorením B- príp. T-pamäťových buniek si je imunitný systém schopný uchovať v pamäti cudziu povrchovú štruktúru, takže pri opätovnom kontakte s rovnakým pôvodcom ochorenia môže reagovať rýchlejšie a so silnejšou produkciou protilátok než po prvý raz. Tento femomén je označovaný ako imunologická pamäť. Obranná schopnosť organizmu sa tým môže tak zmeniť, že pri opakovanej infekcii tým istým pôvodcom ochorenia nenastanú vôbec žiadne chorobné symptómy. V tomto prípade je telo voči danému pôvodcovi ochorenia imúnne. Z tohto dôvodu sa vyskytujú niektoré infekčné ochorenia prevažne v detskom veku (takzvané „detské choroby“ ako osýpky, ružienky, mumps). Pri neskoršej opakovanej infekcii je organizmus voči ochoreniu imúnny.

Princíp tvorenia imunity telom je využitý pri ochranných očkovaniach proti pôvodcom ochorení. Pri takzvanej aktívnej imunizácii sa do organizmu zavedie neškodné množstvo určitého antigénu alebo producenta antigénu vo forme očkovacej látky (živý, oslabený alebo mŕtvy pôvodca ochorenia). Imunitný systém reaguje slabou prvotnou odpoveďou. Pri opätovnom kontakte s pôvodcom ochorenia infekciou sú už k dispozícii špecifické pamäťové bunky, čím môže nasledovať rýchla silnejšia imunitná obrana. Takto očkovaním získaná imunita tela vydrží niekoľko rokov.

Pri pasívnej imunizácii sa pacientovi zavádzajú proti danému antigénu hotové protilátky. Imunita vydrží v tomto prípade väčšinou iba niekoľko mesiacov.
Rôzne výskumy dokazujú silný vplyv psychických faktorov na imunitný systém. Podľa toho sú imunitný, nervový a hormonálny systém prepojené do jedného koordinovaného reagujúceho spojenia, takzvanej „imuno-neuro-endokrinnej siete“. Tak zabraňuje napr. adrenalín, ktorý je uvoľňovaný pri zvýšenej aktivite (stresový hormón), produkcii protilátok B-lymfocytmi.