Oporná sústava

Oporná sústava

Kostra

Ľudia patria k stavovcom, a sú teda bytosťami s chrbticou. Potrebujú pevnú vnútornú konštrukciu, kostru, ktorej stred tvorí práve chrbtica a ktorej stavebnými kameňmi sú jednotlivé kosti. Keď sa kosť zlomí, zahojí sa sama bez toho, že by vznikli jazvy. Táto vlastnosť ju odlišuje od všetkých ostatných tkanív v tele. Ľudská kostra je ľahká, ale pri tom silná, so zdanlivo jednoduchou, ale sučasne dômyselnou štruktúrou.

Ľudská kostra obklopuje a chráni vnútorne orgány, tvorí oporu tela a spolu so svalmi dodáva našim pohybom ladnosť. Kosti sú dynamické tkanivo, ktoré sa formuje podľa toho, akú ulohu má spĺnať.

Pružná konštrukcia

Bez kostry by sa ľudia nemohli pohybovať. Tvorí základňu, na ktorú sa upínajú svaly a je aj oporným bodom, ktorý umožnuje ich prácu. Kostra chráni životne dôležité orgány tela a produkuje životodarné látky - krvinky z červenej kostnej drene a minerálne látky z kostnej zásobárne. Je to stále sa meniaca štruktúra, citlivo reagujúca na potreby užívateľa. Kostra v detstve rastie rýchlo a prispôsobuje sa nášmu životnému štýlu, pričom sa spevňujú oblasti, ktoré športom, záľubami alebo zamestnaním viac zaťažujeme.

Najdôležitejšia funkcia kostry je jej podporná úloha. Kosti pomocou svalov držia telo vzpriamené tak ako nosníky budovu. Ale ľudský organizmus nie je nehybný ako dom. V miestach, kde sa kosť stretáva s inou kosťou, sú kĺby, ktoré dodávajú kostre ohybnosť a umožňujú jej pohyb.

Anatómovia delia kostru na dve základné kategórie - axiálnu čiže osovú a apendikulárnu čiže prívesnú. Osová časť obsahuje kosti centrálneho jadra tela: lebku a chrbticu, ktoré chránia mozog a miechu, a tiež hrudný kôš, ktorý poskytuje úkryt srdcu a pľúcam. Prívesna časť obsahuje všetky kosti horných a dolných končatín, ako aj kosti ramenného a panvového pletenca, ktoré pripájajú končatiny k osovej kostre.

Jednotlivé časti kostry sa dajú rozoznať v embryu, keď má päť týždňov. Aj keď je embryo veľké iba ako hrášok, výrazna chrbtica v ňom tvorí majestátny oblúk. Pri narodení majú deti okolo 350 kostí. Kostra dospelého človeka má v priemere 206 kostí. Niektorí ľudia sa narodia s jedným párom rebier navyše, iný majú o jeden pár rebier menej. Aj počet stavcov v chrbtici sa môže líšiť. Môže sa stať aj taký prípad, že kosti, ktoré sa zvyčajne spájajú v priebehu života, ostanú oddelené.

Ľudská chrbtica

Je dvojito prehnutá ako natiahnuté písmeno S, plní svoju funkciu udržiavať unikátnu vzpriamenú polohu človeka.

Jej 35 stavcov zabezpečuje potrebnú pevnosť a ohybnosť.Medzistavcové platničky umožňuju veľký rozsah pohybov a chránia chrbticu pred každodennými otrasmi a nárazmi.
Chrbtica zložená z mnohých plôšok
Chrbtica dospelého človeka sa skladá zo striedajúcich sa konvexných a konkávnych oblúkov, ktoré napomáhajú oporu tela a tlmia otrasy. Chrbtica ja postavená z 35 malých kostičiek - stavcov (vertebrae), (viď obrázok). Sedem krčných stavcov má najmenšie rozmery a umožňuje najväčší pohyb chrbtice do strán. Dvanásť ťažných stavcov leží pod nimi a formuje hornú časť chrbta. Súčasne tieto stavce držia dvanásť párov rebier.Špeciálne kĺbové plôšky v tvare misky, nazývané facety, pomáhajú pripevniť rebrá na každej strane stavca. Dolnú časť chrbta tvorí päť bederných stavcov. Sú najväčšími stavcami chrbtice a nesú takmer celú telesnú váhu. Pod nimi je päť malých stavcov, pri narodení oddelených, ktoré sa spájajú asi vo veku 25 rokov a vytvárajú krížovú kosť(os sacrum) v tvare klinu, ktorá zapadne medzi dve panvové kosti a vytvorí zadnú stenu panvy. Pod krížovou kosťou je kostrč, malá špicatá kosť zložená zo štyroch spojených stavcov. Kostrč je bezfunkčná a pravdepodobne je pozostatkom chvosta.

Prvý stavec chrbtice, atlas alebo nosič, nesie lebku(viď obrázok). Nemá stavcové telo typické pre iné stavce. Skladá sa z prstenca dvoch kostenných oblúkov, ktoré splývajú do objemných bočných častí s veľkým otvorom uprostred. Kĺbové hlavice záhlavnej kosti lebky, tj. kosti, ktorá tvorí väčšiu časť zbrázdnenej spodiny lebečnej, zapadajú do dvoch vajcovitých kĺboých jamiek na vrchole atlasu.Lebka je k chrbtici pripojené pevným väzivom. Druhý krčný stavec čapovec alebo axis zasahuje kostným výbežkom nazývaným zub čapovca do bázy prvého krčného stavca. Kĺbovito je spojený s predným oblúkom nosiča a takto vytvorený kĺb umožňuje otáčať hlavou.

Medzi susediacimi stavcami je chrupavkovitá medzistavovcová platnička. Platničky tvoria asi štvrtinu dĺžky chrbtice u dospelých, tlmia otrasy a zabraňujú tomu, aby sa kosti navzájom treli. Dodávajú chrbtici ohybnosť a silu, spevňujú ju a umožnujú pohyb medzi stavcami.

Platničky hrajú dôležitú úlohu aj pri tvarovaní chrbtice, ktorá spočíva vo vertikálnej gravitačnej osi tela. Chrbtica túto os križuje na niekoľkých miestach a práve tieto zakrivenia poskytujú oveľa väčšiu stabilitu a pevnosť, než akú by mohla zabezpečiť rovná chrbtica. K zakriveniu dochádza vďaka tomu, že medzistavcové platničky majú nepravidelný tvar, pričom sa vždy na jednej strane zoslabujú tak, že stavce na seba nasadajú v miernom uhle. Celkovým efektom sú ladné krivky celej chrbtice.

Hrudný kôš

Rebrá sa pripajajú priamo k hrudným stavcom. Dvanásť párov pružných rebier vychádza z bokov týchto stavcov, ich konce sú uložené v diskovitých plytkých priehlbinkách na bokoch stavcov.

Horných sedem párov tzv. pravých rebier sa klenie okolo celého obvodu hrudníka a pripája sa k hrudnej kosti (sternum) rebrovými chrupkami.

Zvyšných päť párov rebier nazývame „nepravými“, pretože sa pripájajú k hrudnej kosti nepriamo. Rebrová chrupka spája horné tri nepravé rebrá, ktoré sú až potom opäť chrupkou napojené na najnižší pár pravých rebier. Hovoríme, že dolné dva páry nepravých rebier (rebrá voľné) „plávajú“, pretože nedosahujú boky tela. S hrudnou kosťou sa nespájajú vôbec, ale končia sa chrupkou napojenou na svalstvo brušnej steny.

Rebrá tvoria základ ochranného a zároveň pružného rámu kostry. Hrudník alebo kostná klietka z nich vytvorené obklopuje dýchacie orgány, ktoré sú v ňom uložené. No pľúca, aby mohli vykonávať svoju úlohu, musia sa rozťahovať. Preto sa rebrá zdvíhajú a pohybujú smerom von, aby sa prispôsobili objemu vdychovaného vzduchu. Hrudná kosť napomáha tomuto procesu vďaka tomu, že medzi jej dvoma z troch hlavných častí je zachovaná pružnosť. Táto kostená plocha v tvare ostria meča poskytuje dokonalú ochranu srdcu a pľúcam.

Ochranná funkcia lebky

Okrem hrudnej kosti ešte veľa ďalších kostí v tele pomáha chrániť životne dôležité orgány. Dvadsaťdva z nich, ktoré sú navzájom spojené a tvoria lebku, ochraňuje mozog a hlavné zmyslové orgány. Lebka dieťaťa, ktorá je v porovnaní s ostatnými časťami tela pri narodení veľká, sa dá stlačiť. Medzi veľkými kosťami, ktoré ešte nezrástli, nachádzajú sa mäkké miesta, ktoré dovoľujú pri prechode pôrodnými cestami lebku mierne stlačiť a trochu predĺžiť. Počas niekoľkých nasledujúcich dní hlava znovu nadobudne svoj pôvodný tvar. Mäkké lupienky (fontanely) sú väzivové blany, ktoré časom spevnejú a zrastú, až sa kosti nakoniec dotknú a zasunú do seba, podobne ako zuby zipsu. Najväčšia zo šiestich hlavných fontanel má tvar kosoštvorca a je umiestnená na temene hlavy blízko jej stredu. Zatvára sa posledná, v procese, ktorý sa dokončuje, keď má dieťa osemnásť mesiacov.

Lebka je zostavená z ôsmich kostí, ktoré sú navzájom nepohyblivo spojené pomocou švov. Čelová kosť (os frontale) vytvára okolo lebky oblúk čela a hornú stenu oboch očníc čiže kostných jamiek, v ktorých sú oči. Spánková kosť (os temporale) je párová kosť, ktorá uzatvára lebečnú dutinu zospodu a kanálikov, ktoré vedú do stredného a vnútorného ucha.

V strednom uchu, hneď za ušným bubienkom, ležia menšie kostičky nášho tela. Každé ucho má tri kostičky: kladivko, nákovku a strmienok.

Kladivko zachytáva zvukové vibrácie z ušného bubienka, na ktorý je pripevnené, a šíri ich ďalej na nákovku a strmienok. Táto štafetová metóda zintenzívňuje vibrácie; kým prídu k strmienku, ich intenzita sa zvýši dvadsaťkrát.

Štrnásť kostí tvorí tvárovú časť. Hlavná kosť, horná čeľusť (maxilla), je párová kosť, ktorá tvorí základ pre tvárovú časť. Horné čeľuste sa spájajú zo všetkými tvárovými kosťami okrem dolnej čeľuste. Tvoria celú hornú čeľusť, časť očníc, nosovú dutinu a časť ústnej dutiny, ktorá obsahuje hlboké jamky pre horné zuby. Na každej strane tváre sa konce horných čeľusti zdvíhajú smerom dopredu a spájajú sa s malými lícnymi kosťami.

Najväčšia tvárová kosť a jediná v lebke s pohyblivým kĺbom je dolná sánka (mandibula). Skladá sa z mohutného podkovovitého tela, ktoré má ložiskovitý výbežok pre dolné zuby. Z bokov smerujú nahor ramená, ktorými sa dolná sánka pomocou kladkového kĺbu spája so spánkovými kosťami. Pod dolnou sánkou je skrytá jazylka v tvare písmena U, jediná kosť v tele, ktorá sa nespája priamo s inou kosťou. Upevnňuje svaly, hlavne svaly jazyka a je zavesená na výbežku spánkovej kosti.

Dolné a horné končatiny

Panvový pletenec je kostná konštrukcia, ktorá spája dolné končatiny s osovou časťou kostry. Panvový pletenec, ktorý nesie takmer celú váhu tela, pomáha držať telo vzpriamené a umožňuje mu pohyb dopredu. Pozostáva z dvoch ťažkých, veľkých panvových kostí spojených vzadu s krížnou kosťou a kostrčou a vytvárajú spolu kostený prstenec- panvu.

Kosti dolných končatín sú oporou tela a sú oveľa silnejšie ako kosti hornných končatín, ale nie sú schopné takého veľkého pohybu. Najväčšia kosť tela je stehenná kosť- femur. Je dlhá a elegantne súmerná, ale aj najpevnejšia a najtažšia zo všetkých kostí organizmu. Na hornom konci jej tela je guľovitá hlava, ktorá zapadá do kĺbovej jamky panvovej kosti.

Hlavná kosť spodnej časti dolnej končatiny, píšťala čiže tíbia, sa nachádza na prednej strane. Druhá kosť spodnej časti je ihlica (fibula), ktorá pripomína zatvárací špendlík a spája sa s píšťalou na svojom hornom a dolnom konci. Táto štíhla tenká kosť upína sval nohy. Dva hrboly členkov sú v skutočnosti konce obidvoch kostí dolnej časti končatiny. Zhrubnutý dolný koniec píšťaly tvorí vnútorný členok, ihlica zase vonkajší členok.

Ramenná kosť (humerus) je dlhá, samostatná kosť v hornej časti hornej končatiny. Tak ako stehenná kosť, má hladko zaoblenú hlavicu, ktorá zapadá do kĺbovej jamky na lopatke. Táto jamka (scapula) je plytká a oveľa menšia ako hlavica ramennej kosti.

Toto zloženie umožnuje pohyb paži v rôznych uhloch, na druhej strane znižuje stabilitu kĺbu, a preto je tento kĺb veľmi málo odolný voči vykĺbeniu.
Na dolnom konci ramennej kosti sú dve kĺbové plochy pre spojenie s obidvoma kosťami predlaktia, s lakťovou kosťou (ulna) a vretenovou kosťou (radius) a spolu tvoria lakťový kĺb. Hlavná kosť v lakti je horná časť lakťovej kosti. Hlavička vretenovej kosti vyzerá ako gombík, na okrajoch okrúhly a na hornej strane prehĺbený. Tento valček sa kĺže po povrchu ramennej kosti a zaokrúhlené kraje sa otáčajú okolo lakťovej kosti. Tým sa zväčšuje rozsah pohyblivosti paží.

Kĺby

V kostre sa nachádza niekoľko druhov pohyblivých kĺbov. Klzké chruoavkovité tkanivo udržuje ich povrch hladký a znižuje trenie. Väčšie kĺby sú premazávané aj synoviálnou kvapalinou čiže kĺbovým mazom. Kosti sú v správnej polohe udržované pomocou väzov, ktoré obmedzujú pohyblivosť kĺbu v hraniciach určovaých jeho konštrukciou a aktivizujúcou schopnosťou svalov.

Jednotlivé kosti kostry sú navzájom pospájané. Existuje niekoľko typov spojenia. Fixné spojenia (švy) držia kosti pevne pri sebe a neumožňujú nijaký pohyb, napr. na lebke. Čiastočne pohyblivé spojenia (chrupkou) umožňujú určitú ohybnosť, napr. spojenie stavcov chrbtice. Voľne pohyblivé spojenia (synoviálne) umožňujú veľkú ohybnosť v mnohých rovinách pohybu, napr. v ramene. Guľovitý kĺb
Spojenie vytvorené hlavicou, ktorá zapadá do jamky, ako je to napr. v bedrovom a ramennom kĺbe, umožňuje maximálny rozsah pohybov. V bedrovom kĺbe je hlavica stehnovej kosti takmer guľatá a zapadá do polkruhovej jamky v panvovej kosti. Guľovitý kĺb umožňuje pohyblivosť vo všetkých smeroch. Sedlovitý kĺb
Sedlovité kĺby umožňujú pohyby tak z boka na bok, ako aj spredu dozadu. Takéto kĺbové spojenie je napr. medzi záprstnou kosťou palca a jednou zo zápästných kostí, čo nám umožňuje chytiť malé aj veľké predmety, bez možnosti takéhoto pohybu palcom by bola ruka iba nemotorným klepetom. Kladkovitý kĺb
Kladkovitý kĺb, ktorý sa nachádza v prstoch rúk, nôh, v lakti a v kolene, umožňuje pohyblivosť len jedným smerom. Dve kosti, ktoré sa dotýkajú v kĺbovom spojení, držia pospolu tuhé väzy a ich konce obaľuje viskózna tekutina. Kladkový kĺb kolena, najväčší kĺb v tele, je netypický tým, že sa môže otáčať pozdĺž svojej osi a dovoľuje chodidlu točiť sa zo strany na stranu. Takže koleno pri chodení je v neustálom pohybe. Povrchdvoch klinovitých doštičiek z väzivovej chrupky polmesiacového tvaru, nazývaných menisky, umožňuje kĺbovým plochám hladké kĺzanie. Menisky tiež tlmia otrasy a údery, ktorými tento kĺb trpí pri každodennej činnosti. Sú to najzraniteľnejšie články kolena.

Operácia natrhnutého menisku predstavuje až 90 percent operácií kolena.

Kĺzavé spojenie
Kĺzavé spojenie vytvárajú kosti zápästia, ktoré sa po sebe môžu kĺzať podobne ako v sedlovitom kĺbe zboka nabok a spredu dozadu, ale ich pohyb je viac obmedzený. Starnutím sa stáva pohyb v tomto spojení komplikovanejší.
Kompaktná kosť
Kosť je jedno z najtvrdších tkanív v ľudskom tele. Nie je úplne celistvá, ale je popretkávaná kanálikmi a dutinami, čím pripomína plást medu. Pevnosť kosti je štyrikrát väčšia než pevnosť betónu. Odolnosť kosti voči zátaži sa rovná odolnosti hliníka.

Ešte pozoruhodnejšie je však to, aká ľahká je kosť pri tejto pevnosti a odolnosti. Kostra predstavuje iba štrnásť percent z celkovej telesnej hmotnosti, čo predstavuje asi desať kilogramov. Oceľové tyče porovnateľnej veľkosti by vážili štyri alebo päťkrát viac. Kosť je v skutočnosti pevnejšia ako oceľ a železobetón.
Na rozdiel od oceľovej tyče, ktorá je nepoužiteľná, keď sa zlomí, kosť, ako živé tkanivo, je i vtedy schopná regenerácie. Kosť získava pevnosť spojením bielkovín a minerálov, ktoré spoločne tvoria jej pružné tkanivo. Takmer dve tretiny kosti tvoria rôzne soli, hlavne zložité zlúčeniny vápnika a fosforu. Tieto soli tvoria kryštály v tvare tyčiniek, ktoré prepožičiavajú kostiam tvrdosť a pevnosť. Zvyšok kostného tkaniva je zložený z kolagénu – elastickej bielkoviny, ktorý sa varením premieňa na glej. Kolagénové vlákna sú posiate kryštálikmi minerálov a vinú sa okolo seba ako vlákna v lane. Keby sme odstránili tieto minerály, kosť by sa stala takou ohybnou, že by sa z nej dal uviazať uzol ako na záhradnej hadici. Bez kolagénu by bola zase krehká ako sklo. Zväzky stĺpcovitých Haversových systémov prechádzajú po celej dĺžke kosti tak ako letokruhy v kmeni stromov. Každý z týchto kruhov získava svoju pevnosť a tvrdosť vďaka minerálnym kryštálikom uloženým v mikroskopických prameňoch kolagénových vláken. Dutiny nazývané lakúny obsahujú osteocyty, ktoré produkujú kostné bunky a centrálne Haversove kanáliky sú sídlom krvných ciev, ktoré dopravujú základné živiny. Vonkajší povrch kostí je obalený pevnou „kožou“, okosticou.

Okostica čiže periost je tenká väzivová blana, ktorá obaľuje povrch kompaktných kostí ako koža telo. Je bohato prekrvená a práve predovšetkým z nej sa vyživuje kosť. Ak sú tepny prebiehajúce cez Haversove kanáliky zablokované, cievy z okostice môžu stále zásobovať lokálne kostné bunky. Tenké vlákna vystupujúce z okostice prenikajú do kosti a spájajú tieto dve tkanivá. Iné vlákna prerastajú do šliach a bezpečne upevňujú svaly ku kostiam.

I keď je stehenná kosť v strednej časti dutá, nestráca svoju mechanickú pevnosť. Výsledné ušetrenie hmotnosti je značné.

Ak by bola stehenná kosť plná, vážila by o 25 percent viac. Príroda navyše účinne využila tieto kostné dutiny a vyplnila ich dreňou. Vnútri rebier, stavcov, panových a lebečných kostí nájdeme červenú dreň, jedno z biologicky najaktívnejších tkanív tela. Každú minútu dodáva do krvného riečiska milióny červených, bielych krviniek a krvných doštičiek.

Dlhé kosti, ako napríklad stehenná kosť, sú vyplnené žltou dreňou, pozostávajúcou hlavne z tukových buniek. Žltá dreň je strategickou zásobarňou energetickej rezervy pre situácie, keď sa telesný tuk začína spotrebúvať. Pri anémii čiže nedostatku červených krviniek sa žltá dreň rýchlo premieňa na červenú dreň a vytvára červené krvinky.

Rast a obnova kosti

Kosť rastie pomalým pribúdaním jednotlivých vrstiev až do dospelosti. Tak ako ostatné časti tela, stále sa mení a rastie. Kosti sa vyvíjajú a tvrdnú v procese nazvanom osifikácia, ktorý začína asi v piatom týždni vnútromaternicového vývoja. Väčšinu vyvíjajúcich sa kostí v ľudskom plode môžeme prvýkrát vidieť v ohybnej chrupkovitej kostre, ktorá má farbu mliečneho skla. U mnohých ľudí osifikácia pokračuje až do 25. roku, keď kosť nahrádza chrupku a ďalší rast tela končí.
Rast kostry regulujú látky vylučované z hypofýzy, štítnej žlazy, nadobličiek a pohlavných žliaz. Správna výživa spevňuje kosti, obzvlášť vtedy, keď obsahuje adekvátne množstvo vitamínov A, C a D. Tlak na koniec kostí, či už je spôsobený chrupkou, rozvojom svalstva alebo zranením, môže tiež vplývať na rast.

Najčastejším mechanickým zlyhaním kostí a následnej kostry je artritída – choroba, ktorá postihuje ľudstvo už od pradávna. Artritída sa definuje ako chronický zápal kĺbov s ich následnou degeneráciou. Poznáme viac ako sto druhov artritídy, ktoré však môžeme roztriediť do troch kategórií: dna, zápal kostí a kĺbov – osteoartritída a reumatický zápal kĺbov čiže artritída.

Regenerácia kosti

Keď sa hojí rana alebo popálenina, pôvodná ochlpená pokožka sa nahrádza nepoddajným jazvovým a holým tkanivom. Nová koža, ktorá neobsahuje nijaký pigment ani nervové zakončenia, je necitlivá a pôsobí ako mŕtva. Ale keď konce zlomenej kosti opäť zrastú, regenerované tkanivo ostáva živé. Uvedená schopnosť je rozhodujúca pre hojenie kostí a uzdravenie po zranení a považuje sa za základ na prežite ľudskej rasy. Kľúčom k regenerácií kostí je látka známa ako kostný morfogénny proteín (BMP). Spôsobuje, že fibroplasty – kostné bunky tvoriace v scelujúcej sa zlomenine tkanivo podobné jazve – fungujú znovu ako chondroblasty produkujúce chrupku.

Chirurgovia v klinických pokusoch využívajú BMP na urýchlenie hojenie zlomenín a na „zalepenie“ transplantovanej kosti do správnej polohy. Chrirurgovia sú presvedčení, že môže mať zvláštny význam najmä pri regenerácii kostí pacienta, ktorý má úrazom alebo vrodenou vadou znetvorenú tvár.

Kostné banky

Obnova kĺbov, inplantovanie umelých kĺbov a spojenie sánky človeku, ktorý utrpel úraz, to sú niektoré zázraky, ktoré dnes uskutočňujú ortopedickí chirurgovia. Aby ich mohli robiť, potrebujú kostné štepy alebo transplantáty. Ideálne je, keď je môžné použiť kúsky vlastnej kosti – autotransplantáty, odobraté z iného miesta pacientovho tela. Ale aj autotransplantáty majú obmedzené použitie a nie sú možné u detí, ktoré nemôžu „stratiť“ nijakú časť zo svojich rastúcich kostí.
Inou možnosťou je alotransplantát, teda kosť prenesená od iného darcu. Aby sa zabránilo problémom s rejekciou alebo reabsorbciou, štep sa upraví tak, aby telo príjemcu nezistilo, že je „cudzí“. Kúsky darcovej kosti odobraté zomrelým sa buď zmrazením vysušia a uskladnia pri izbovej teplote, alebo sa hlboko zmrazia a uskladnia v kostnej banke. Treťou možnosťou je využitie umelých kĺbov.

Príznaky poškodenia

K najčastejším poraneniam kostry u ľudí každého veku patria zlomeniny kostí a porušenie kĺbových plôch medzi kosťami následkom úrazu alebo opotrebovania. Infekcie a nádory kostí sa vyskytujú len veľmi zriedkavo. K príznakom poškodenia kostry patrí bolesť, opuch a zápal (začervenanie a teplota) v okolí postihnutej oblasti. Osteoartritída, zápalové ochorenie zapríčinené opotrebovaním kĺbov, postihuje zvyčajne krk, ruky, bedrá a kolená. Reumatoidná artritída postihuje spojivové tkanivá okolo kĺbov a zapríčiňuje ich stuhnutie a vybočenie. Bolesti chrbta

Chrbtica človeka sa začína pri báze lebky a končí sa kostrčou. Skladá sa z viac ako 30 oddelených kostí, uložených nad sebou, ktoré sa nazývajú stavce. Medzi nimi je pružná platnička. Stavce a platničky sú spojené väzmi (ligamentami). V centre chrbtice je kanál vyplnený miechou. Z nej vybiehajú pomedzi stavce do všetkých častí tela nervy. Mnoho ľudí pociťuje občas v chrbtici bolesti, ktorých presná príčina sa zväčša nezistí. Takáto bolesť je zvyčajne príznakom poškodenia kĺbových spojení, väzív alebo platničiek nadmerným zaťažením či nesprávnym držaním tela. Silné bolesti vznikajú však tlakom nesprávne postavených stavcov chrbtice na nervy. Takýto stav by mal vyšetriť lekár.