Lišajníky, trieda húb, sú najpodivnejšou skupinou rastlinnej ríše, pretože ich telo-sielka vzniká vždy spojením najmenej dvoch samostatných zložiek: jednou z nich je huba, druhou buď zelená riasa alebo sinica.

Je to prísne zákonitý komplex určitých druhov húb, rias a siníc, ktoré tvoria jediný spoločný zložený organizmus. Vo väčšine prípadov ide o spolužitie 2 druhov. Známe sú však aj prípady trisymbiózy (huba, riasa a sinica), vzácne i tetrasimbiózy.

Spolužitie 2 rôznych druhov húb s riasou nazývame parasymbióza.

Vlastná symbióza zúčastnených zložiek v stielke lišajníka spočíva v tom, že huba privádza z pôdy hýfami vodné roztoky anorganických živín a odvádza ich bunkám rias; tieto ich ako autotrofné organizmy premenia cestou fotosyntetickej asimilácie na organické látky, ktoré potom obom slúžia ako výživa.

Najväčšiu časť tela lišajníkov tvorí huba, ktorá zväčša určuje aj tvar stielky. Na základe morfológie a konzistencie poznáme pri lišajníkoch štyri základné typy stielok: kríčkovitú, lupeňovitú, kôrovitú a slizovitú. Medzi nimi je však aj mnoho rozličných prechodov. Lišajníky rastú na celom zemskom povrchu, a to v najrôznejších podmienkach: na zemi, skalách, múroch, plotoch, strechách, na borke stromov i na hnilom dreve, ba i na skle okien.

Sú citlivé na dymové plyny, popolčeky a iné priemyslové exhaláty, preto sa vyhýbajú mestám a priemyslovým centrám. Svoje optimum nachádzajú v čistej atmosfére horských oblastí, kde je pre ne i dostatok vzdušnej vlhkosti. V strednej Európe je známych vyše 1000 a na celej zemeguli asi 25000 rozličných druhov lišajníkov.
Podľa systematickej príslušnosti hubovej zložky ich delíme na 2 skupiny:

1.vreckolišajníky a 2. bazídiolišajníky, z nich prvá skupina zahŕňa veľkú väčšinu všetkých známych druhov. Ako výsledok symbiózy vznikajú v lišajníkoch mnohé látky, ktoré majú význam jednak pre ich život v prírode, jednak pre človeka. Zásluhou tzv. lichenínových kyselín sú mnohé skalné druhy schopné rásť aj na takých miestach, kde by sa iné rastliny neuchytili. Rozrušujú skalný substrát a stávajú sa tak dôležitým pôdotvorným činiteľom.

Pozoruhodná je aj ich výživná hodnota. Týka sa to najmä polárnych oblastí, kde mnohé z nich tvoria až 90% potravy sobov. Podobne suché stielky lišajníkov sú často jedinou potravou oviec na vyprahnutých púšťach sev. Afriky. V čase núdze aj ľudia používajú ich stielky ako požívatinu. Napr. sú známe prípady, že Eskimáci a Laponci si ich melú a miešajú do múky. V Japonsku je zas obľúbená stielka rodu Umbilicaria známa pod menom "Iwatake“. V stielkach niektorých druhov vznikajú cenné antibiotické látky účinné proti rozličným infekčným chorobám. Liečivá sila lišajníkov sa už od stredoveku využívala v ľudovom lekárstve proti chorobám pľúc, pečene a pri cukrovke. V starom Egypte ich používali ako obalový materiál na múmie. Na južnej Sahare ich dodnes používajú ako zmes do fajok. Z negatívnych vlastností lišajníkov spomenieme to, že u kanadských drevorubačov sa zistili alergické reakcie z kyseliny usneovej, v tele Eskymákov a Laponcov sa zasa nebezpečne zvýšila rádioaktivita v dôsledku vysokého obsahu aktívneho stroncia a cézia v konzumovaných lišajníkoch. Postupujúce znečisťovanie ovzdušia znemožňuje výskyt mnohých druhov lišajníkov v okolí veľkých miest a priemyselných závodov, a preto sa čoraz naliehavejšie ukazuje potreba ich zberu a výskumu v takýchto ohrozených oblastiach.

Lišajníky sú podvojné organizmy, pretože ich telo sa skladá z pletiva húb a z buniek alebo vlákien zelených rias alebo siníc. Obidve zložky utvárajú jednotný celok.
Podľa vonkajšieho tvaru stielky lišajníkov rozoznávame kôrovité, lupeňovité a kríčkovité. Príkladom kôrovitého lišajníka je diskovka skalná, lupeňovitého štítnatec psí a kríčkovitého dutohlávka lesná. Prechod medzi lupeňovitými a kríčkovitými tvoria napr. rozličné druhy rodu pľuzgierka. Najznámejším druhom je pľuzgierka islandská.

NIEKTORÉ DRUHY LIŠAJNÍKOV SÚ:

Pľuzgierka islandská, Pľuzgierka sivá, Dutohlávka sobia, Dutohlávka pohárikovitá, Dutohlávka riasnatá, Dutohlávka červcová, Diskovník múrový, Diskovka bublinatá, Diskovka ryhovaná, Diskovka kučeravá, Jasenovka brvitá, Konárik slivkový, Pakonárnik otrubový, Bradatec srstnatý, Stužkovec poprášený, Stužkovec pomúčený, Jamkatec pľúcny, Štítnatec psí, Štítnatec vodorovný, Štítnatec mnoholaločný a Zemepisník mapový.