„Život nie je žart, nie je sen, život je veľká realita, veľká vec..." S. H. Vajanský

Začiatkom roku 2001, keď sa Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) pokúsilo presadiť v rámci novely Ústavy SR zmenu článku 15 takým spôsobom, ktorý by viedol k zavedeniu reštriktívnej zákonnej úpravy umelého ukončenia tehotenstva, začali vznikať búrlivé reakcie „pre a proti“ týmto zmenám, ktoré odporujú občianskemu princípu fungovania demokratickej spoločnosti a ohrozujú ľudské práva žien.

Platné znenie Ústavy SR v článku 15 odsek 1 hovorí: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Prípadná zmena v zmysle, že ľudský život treba ochraňovať už od počatia, by však viedla k zmene viacerých platných úprav a k obmedzeniu, resp. zrušeniu práva na legálnu a bezpečnú interrupciu.

Namiesto toho, aby sme sa venovali skutočnej ochrane života a jeho kvality v súlade s ľudskými právami a slobodami, dochádza k zneužívaniu žien a detí v prospech politicko-straníckych záujmov. Narodené i nenarodené deti sa stávajú rukojemníkmi zápasu o stranícke preferencie.

Interrupcie včera

V staroveku sa interrupcie nepokladali za trestné. Postoj cirkvi „proti“ sa vyhranil až v roku 1588, keď pápež Sixtus V. odsúdil umelé prerušenie v každej fáze tehotenstva.

Rakúsky trestný zákon z roku 1852 hovoril o trestnoprávnom postihu ženy, ktorá sa interrupcii podrobila. To znamená, že žena, ktorá sa podrobila interrupčnému zákroku, bola trestne stíhaná spolu s osobou, ktorá jej interrupciu vykonala.

Po vzniku československého štátu v roku 1918 ostal v platnosti tento rakúsky právny poriadok. Právna úprava postihujúca interrupciu na Slovensku bola obsiahnutá v uhorskom trestnom zákonníku z roku 1878, v ktorom sa uvádzalo, že „Tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí, alebo dá vykonať niekým iným, buď bude potrestaná, ide-li o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov...“

V roku 1941 bolo toto ustanovenie zmenené tak, že bola zvýšená trestná sadzba pri prerušení tehotenstva pre ženu i pre toho, kto interrupciu so zvolením ženy vykonal.

Už vtedy sa požadovalo, aby bolo dovolené vyhnať plod, ak by pôrod ohrozoval ženu na živote alebo zdraví, ak by bolo dieťa pravdepodobne duševne alebo telesne zaťažené, keď oplodnenie nastalo následkom trestného činu, alebo ak sociálne pomery, v ktorých žena žije, sú také, že nemožno očakávať zdatné potomstvo. Tieto požiadavky boli potlačené za účelom zvýšenia populácie slovenského ľudu a ozdravenie slovenskej rodiny v kresťanskom duchu. Zákon bol rozšírený o nové trestné činy ako: „...rozširovanie a prechovávanie prostriedkov, ktoré slúžia výlučne proti počatiu...“. Obludnosť ustanovení tohto zákona sa prejavila hlavne vo vzťahu k postaveniu ženy, od ktorej sa vyžadovala hrdinskosť a ak je treba, i obeť života.

Z toho vyplýva jednoznačne nielen ignorovanie rovnoprávnosti ženy, ale ešte horšie- ignorovanie jej práva na život.

Po roku 1945 prestali tieto nové ustanovenia platiť a v platnosti ostali len výšky trestov. Veľkým pokrokom v roku 1950 oproti predchádzajúcej právnej úprave bolo povolenie interrupcie za podmienok, že by donosenie plodu, alebo pôrod vážne ohrozili život ženy, alebo že niektorý z rodičov trpí vážnou dedičnou chorobou.

Prvým prelomovým rokom pre postoj štátu a spoločnosti k interrupciám bolo prijatie zákona č.68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Pri predkladaní tohto zákona sa bralo do úvahy, že trestný zákon nie je správny a vhodný pre rast populácie, ale že naopak pôsobí celkom opačne a vháňa tehotné ženy do neodborných rúk, čím spôsobuje ťažké škody na zdraví žien. Zákon upravil umelé prerušenie tehotenstva a stanovil podmienky: Tehotnosť možno umele prerušiť len so súhlasom tehotnej ženy..., len v lôžkovom zdravotníckom zariadení..., s povolením komisie buď zo zdravotných alebo iných dôvodov,... Medzi rozhodujúce indikácie patril aj vek ženy, dĺžka tehotenstva, počet detí v rodine atď.

Od roku 1962 sa zriaďovali interrupčné komisie, ktoré na základe stanovených podmienok ako sú: zdravotné dôvody, pokročilý vek ženy, najmenej tri žijúce deti, strata manžela, rozvrat rodiny, otehotnenie znásilnením, tehotenstvo nevydatej ženy atď., rozhodovali o povolení umelého prerušenia tehotnosti na žiadosť tehotnej ženy. V nasledujúcich rokoch vykonávacie predpisy zákona z roku 1957 boli postupne dopĺňané o spresňujúce podmienky výkonu interrupcie.

Druhým prelomovým rokom bol rok 1986, keď SNR prijala zákon č.73 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, čím bolo naplnené ustanovenie Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý bol podpísaný Československom v Kodani v roku 1980. Zákon upravuje umelé prerušenie tehotenstva so zreteľom na ochranu života a zdravia ženy a v záujme plánovaného a zodpovedného rodičovstva ustanovuje podmienky na jeho vykonanie (do 12 týždňov tehotenstva, zdravie ženy a plodu...).

V histórii prvý krát zákon ponecháva žene na posúdenie, či sú splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie a sleduje, aby sa chránilo čo najviac jej zdravie.

Interrupcie dnes

Na Slovensku sú zatiaľ garantované aspoň základné reprodukčné práva ľudí, vrátane práva na prístup k legálnemu, bezpečne vykonanému umelému prerušeniu tehotenstva (UPT).

Prijatím reštrikčnej novely interrupčného zákona, ktorého znenie sa dá v Európe porovnať len so znením interrupčného zákona v katolíckej Írskej republike a Poľsku, by sa Slovensko vrátilo do päťdesiatich rokov. Najviditeľnejšie útoky, ktoré sú vedené zo strany niektorých predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi, zo strany niektorých fundamentálnych predstaviteľov KDH a katolíckych lekárov, nezameriavajú sa len na zrušenie práva na prístup k službám zabezpečujúcim legálne a bezpečné vykonanie UPT, lenže je ohrozená celá oblasť sexuálneho vzdelávania, služieb plánovaného rodičovstva, prenatálna genetická diagnostika, liečba sterility metódami asistovanej reprodukcie. Ohrozené sú práva žien slobodne sa rozhodnúť pre ukončenie tehotenstva s potvrdeným vývojovo poškodeným plodom, ohrozené sú práva žien vôbec.

Argumentom pre zmenu doteraz liberálneho zákona je úvaha o tom, že za morálny rozvrat spoločnosti je zodpovedné akceptovanie existencie zákona umožňujúceho „legálne vraždy nenarodených detí“ a štatistické údaje o poklese pôrodnosti.

Prečo vlastne výzvy proti interrupciám tak vehementne podporujú najmä muži? Tieto výzvy sú jednoznačne adresované ženám. Chcú ich presvedčiť, že sú všetky potencionálne vražedkyne? Aj dnes existujú politické nástroje, ako prinútiť ženy, aby poslušne rodili deti a starali sa o ne. Ide tu skutočne o deti, alebo zasa len o prerozdelenie moci, tej konkrétnej, aj tej symbolickej? Ako teda k problému interrupcií pristúpiť? Dá sa to urobiť reštrikčnou zmenou zákona a potom znášať dôsledky, alebo zmenou vedomia. Zmenu vedomia však nemožno nastoliť zákonom.

Ochrana práva na život pred narodením

Nevyhnutná ochrana ľudského života pred narodením sa neveľmi uvážene, ale o to častejšie zužuje na ochranu pred interrupciou. Hnutie pro life (pre život) vychádza z myšlienky nedotknuteľnosti ľudského života.

Kedy vlastne vzniká život? Katolícke duchovenstvo tvrdí, že ľudský život vzniká v momente oplodnenia. Požiadavka chrániť ľudský život od okamihu počatia je zavádzajúca a prehliada množstvo komplikácií, ktoré súvisia s každým takto jednostranne formulovaným stanoviskom.

Predstava, že ľudský život vzniká v okamihu počatia, nie je z hľadiska vedy absolútne presná. Ľudský život v pohlavných bunkách existuje už pred počatím. Počatie znamená splynutie mužských a ženských pohlavných buniek, ale v súčasnosti sú už známe aj iné postupy, pri ktorých môže vzniknúť ľudská bytosť.

A tak odpoveď na to, čo je život, nie je ľahká. To vedie aj k sporom, kedy vlastne vzniká život a či a odkedy je ľudský plod osobou.

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd článok 2 konštatuje, že právo každého na život je chránené zákonom, a slovo „každý“ sa používa na označenie osôb, ktoré sa už narodili, nemôže sa teda vzťahovať na plod.

Hnutie pro choice (pre voľbu) zdôrazňuje, že iba žena má právo slobodne rozhodnúť o svojom tehotenstve a život začína až mozgovou činnosťou.