Čelná karpatská predhlbeň

Rozprestiera sa medzi Ždánickým lesom, Chřibmi a brnenským masívom. Geograficky tvorí Hornomoravský, Dyjskosvratecký úval a Moravskú bránu. Je to zložitá depresia orientovaná súhlasne s generálnym smerom Západných Karpát. Jej predneogénne podložie tvoria pokryvné útvary poklesnutého okraja Českého masívu. Skutočná šírka čelnej predhlbne bola podstatne väčšia než jej dnešný obraz, pretože jej vnútornejšie časti sú prekryté násunom flyšových príkrovov. Výplň panvy dosahuje až 2000 m. Ide najmä o zlepence, pieskovce, ílovité a slienité sedimenty (šlír), piesky, štrky.

Flyšové pásmo

Po vyvrásnení Centrálnych Západných Karpát sa už počas kriedového obdobia, ale najmä v paleogéne vytvorila v ich predpolí predhlbeň geosynklinálneho charakteru. Podmorskými chrbtami a valmi bola rozčlenená na niekoľko sedimentačných priestorov a jedným mohutným pozdĺžnym prahom na dve základné sedimentárno-tektonické jednotky: vonkajšiu (krosnenskú) a vnútornú (magurskú).

Celá oblasť mala poklesávajúci charakter a bola ovplyvňovaná zemetrasnými otrasmi, ktoré spôsobovali zvírenie nespevneného klastického materiálu, hromadiaceho sa na jej dne. Tento sa v podobe kalových prúdov dostával do centrálnych častí panvy, kde sa ukladal a spevňoval. Sedimentáciu ovplyvňovali časté podmorské zosuny. Tak sa usadzoval mohutný vrstevný komplex (5-7 km), v ktorom sa mnohonásobne striedali najmä ílové bridlice, pieskovce a zlepence vo vrstvách a polohách rôznej hrúbky (od niekoľkých cm do niekoľko desiatok metrov). Uvedený vývoj sa označuje ako flyšový (nem.. fliessen = tiecť).

V moravskom a slovenskom úseku sú jednotkami flyšového pásma tvorené pohoria: Ždánický les, Chřiby, Biele Karpaty, Javorníky, Hostínsko-vsetínska hornatina, Vizovická vrchovina, Západné Beskydy, Oravská Magura, Čergov, Nízke Beskydy (Ondavská a Laborecká vrchovina), Bukovské vrchy. Žiadna z tektonických jednotiek flyšu sa dnes nenachádza vo svojom pôvodnom sedimentačnom priestore. Všetky boli prevrásnené a pri vzniku príkrovov presúvané na sever po paleogéne a v neogéne. V obidvoch základných flyšových jednotkách vystupujú ílovce, pieskovce, sliene, íly, zlepence, slieňovce, slienité vápence.

Bradlové a pribradlové pásmo

Toto pásmo, nazývané aj pieninské, dnes tvorí úzka zóna lemujúca vonkajší okraj Centrálnych Západných Karpát. Tiahne sa v dĺžke viac ako 600 km od východného okraja Viedenskej panvy, stredným Považím na Oravu, ďalej cez poľské Pieniny na východné Slovensko a Ukrajinu až do Rumunska. Najväčšiu šírku dosahuje medzi Púchovom a Považskou Bystricou (asi 20 km).

Predstavuje celý rad denudáciou obnažených ostrovov - bradiel jurských a kriedových vápencov (organogénne, slienité, hľuznaté, radiolaritové), ktoré sú “obalené” horninami vrchnej kriedy a paleogénu. Väčšinou ide o vertikálne postavené šošovky odtrhnuté od svojho podkladu, okolo ktorých je bradlový obal, tvorený mäkšími a plastickejšími horninami. Tieto ľahšie podliehajú zvetrávaniu a odnosu, v dôsledku čoho bradlá morfologicky v teréne vyčnievajú. Nielen exogénne procesy, ale aj tektonické pohyby majú veľkú zásluhu na vypreparovaní tvrdých hornín.

Mimoriadna zložitosť stavby bradlového pásma je podmienená tým, že bolo dvakrát zvrásnené. Opakované vrásnenia spôsobili, že pôvodne široká sedimentačná oblasť vnútorného bradlového pásma bola tangenciálnymi tlakmi značne redukovaná, stlačená a má formu zložitej príkrovovej stavby. Počas kriedového vrásnenia tu vzniklo niekoľko tektonických jednotiek príkrovového charakteru, ktoré sa nasúvali od juhu na sever asi na vzdialenosť 8 km. Najdôležitejšie sú čorštýnska, kysucko-pieninská, klapská a manínska. Po ich presunutí sa usadila vrchná krieda a paleogén. Druhý raz bolo bradlové pásmo zvrásnené súčasne s flyšovým pásmom. Smer vrásnenia bol však opačný (od severu na juh) a to zapríčinilo vznik veľmi zložitej stavby. Na porovnanie možno uviesť, že pôvodná šírka sedimentačného priestoru bradlového pásma bola 80 - 100 km. Jednotky sa od seba líšia stratigrafickým vývojom, podmieneným hĺbkou a členitosťou sedimentačného priestoru. Čorštýnska jednotka je prevažne plytkovodná a okrem typických červených hľuznatých vápencov sú v nej zastúpené aj krinoidové vápence s množstvom skamenelín, najmä amonitov. Prítomnosť radiolaritov a hlbokovodných vápencov s amonitmi svedčí o hlbokomorskom vývoji kysucko-pieninskej jednotky. Klapská a manínska jednotka majú prechodný vývin
Po kriedovom vrásnení sa usadili sedimenty vrchnej kriedy a paleogénu - bradlový obal, ktorý tvoria sliene, slieňovce, vápnité pieskovce, zlepence.