Pásmo jadrových pohorí

zaberá najväčšiu časť povrchu Slovenska. Od západu na východ sem patria Malé Karpaty, Považský Inovec, Tríbeč, Žiar, Strážovské vrchy, Malá a Veľká Fatra, Vysoké Tatry, časť Nízkych Tatier, Branisko. Jadrové pohoria predstavujú veľké antiklinály (megaantiklinály), v osovej časti ktorých je eróziou obnažené jadro kryštalinika a mezozoické súbory vystupujú na krídlach. Okrajové zlomy dodávajú väčšine z nich charakter megaantiklinálnych hrastí. Niektoré jadrové pohoria sú asymetrické, druhohorný pokryv na ich vnútornej strane chýba, bol uťatý zlomom. Jadrové pohoria sú tvorené superponovanými príkrovovými jednotkami tatrika, krížňanským, chočským a strážovským príkrovom.

Tatrikum reprezentuje hercýnske kryštalinikum (jadro) so svojím prevažne normálne ležiacim autochtónnym mezozoickým “obalom”, prípadne pod ním aj s mladopaleozoickým pokryvom. Tatrikum je najhlbšou obnaženou tektonickou jednotkou centrálnych Karpát. Jednotky tatrického kryštalinika budujú prevažne vyššie metamorfované horniny (ruly, migmatity) a granitoidy, v podradnej miere fylity a telesá amfibolitov.

Subtatranské príkrovy sa skladajú takmer výlučne z mezozoických súvrství. Plochu odlepenia najčastejšie predstavovali ílovité bridlice spodného triasu. Príkrovy boli sunuté na vzdialenosť viac než 50 km od juhu na sever, teda z vnútra k vonkajšiemu okraju pohoria. Pôvodne predstavovali rozsiahle doskovité telesá, kĺzajúce sa po takmer rovnom alebo slabo naklonenom podklade. Delíme ich na skupinu spodných, stredných a vrchných subtatranských príkrovov.

Skupinu spodných príkrovov reprezentujúcu fatrikum tvorí predovšetkým krížňanský príkrov. Je v podstatnej časti vrásovým príkrovom. Tvoria ho usadeniny triasu (zlepence, kremence, pieskovce, bridlice, vápence a dolomity), jury (vápence) a spodnej kriedy (slienité vápence). Koreňová zóna tohto príkrovu bola situovaná najpravdepodobnejšie v mieste dnešného styku tatrika a veporika, ktorý sa na povrchu premieta ako čertovická línia.

Skupinu stredných subtatranských príkrovov zastupujúcu hronikum vo väčšine pohorí tvorí chočský príkrov s viacerými vývojmi. Tvorí ho hlavne komplex triasových súvrství (gutensteinské a weternsteinské vápence, dolomity), v niektorých je bohato zastúpené mladšie paleozoikum (melafýrová séria - sedimenty a vulkanity), ojedinele sa pred eróziou zachovali aj jursko-kriedové sedimenty (krinoidové a hľuznaté vápence a radiolarity). Má charakter strižného príkrovu. Koreňová zóna chočského príkrovu bola situovaná na styku veporika a gemerika. V súčasnosti túto jazvu reprezentuje lubenícko-margecianska línia.

Do skupiny vrchných subtatranských príkrovov nazývaných silicikum zaraďujeme takmer výlučne trosky príkrovov zložené z triasových súvrství napr., strážovský príkrov v Strážovských vrchoch (tvoria ho hlavne wettersteinské vápence) a jeho ekvivalenty ako veterlínsky a nedzovský príkrov v Malých Karpatoch.

Veporské pásmo

zaberá Veporské vrchy, východnú časť Nízkych Tatier, južnú časť Braniska a Čiernu horu (niektorí autori sem radia aj zemplínsku hrásť). V staršom členení sa rozlišovali podzóny ľubietovská, krakľovská, kráľovohoľská a kohútska. Novšie sa rozlišujú krakľovský príkrov (hronský komplex) tvorený svormi a fylonitmi, na ktorý je nasunutý kráľovohoľský príkrov, tvorený najmä migmatitmi a granitoidmi a na vnútornom okraji ešte málo metamorfovaný komplex Hladomornej doliny.
Dominujúcou jednotkou veporského pásma je veporikum, v ktorom je zastúpené hlavne kryštalinikum, menej mladopaleozoické a mezozoické komplexy.

Kryštalinikum predstavujú komplexy proterozoických (?) rúl a migmatitov, najmä však staropaleozoických svorov i fylitov a rozsiahle telesá prevažne karbónskych granitoidných hornín. Charakteristickým znakom je výrazná prepracovanosť alpínskymi procesmi. Mezozoický “obal” veporika bezprostredne ležiaci na starších súboroch je postihnutý alpínskou metamorfózou. Reprezentuje ho jednotka Foederata (struženícka jednotka) ležiaca na vnútornom okraji veporského pásma a séria Veľkého Boku, ktorá spočíva na fundamente severného veporika. Vo veporskom pásme nachádzame ešte trosky chočského príkrovu a rozsiahlu kryhu muránskeho príkrovu patriacu siliciku.

Gemerské pásmo

zaberá Spišsko-gemerské rudohorie a priľahlé pohoria. Jeho najväčšiu časť tvorí rozsiahle antiklinórium gemerika, jadro ktorého tvoria staropaleozoické slabo metamorfované súbory, lemované mladopaleozoickými súvrstviami. Silicikum (besnícky alebo stratenský príkrov) buduje podstatnú časť severogemeridného synklinória (Stratenská hornatina, Galmus).

V staršom členení sa rozlišovali jednotky staršia gelnická (kambrium až silúr) a mladšia rakovecká (devón). Novšie sa rozlišujú dve samostatné jednotky - severné a južné gemerikum. Severné gemerikum obsahuje vulkanicko-sedimentárne predkarbónske vysoko a nízko metamorfované komplexy výrazne oceánskeho vývoja. Južné gemerikum je zložené z väčšej časti zo staropaleozoického vulkanogénneho flyšu, neskorovarísky zvrásneného a nízko metamorfovaného.

Silický príkrov, silicikum, buduje takmer celý Slovenský kras. Vyznačuje sa hrubým juhoalpským typom spodného triasu a stredno až vrchnotriasovými karbonátovými komplexami. Pozoruhodné sú jurské členy usadené po prerušení sedimentácie v spodnom liase. Jeho diskordantné uloženie nad meliatskou jednotkou je pravdepodobne výsledkom spodnokriedového presunu od Z na V a vrchnokriedového z J na S. Jeho koreňovú zónu niektorí autori predpokladajú na rozhraní Centrálnych a Vnútorných Západných Karpát (ako u chočského príkrovu) iní predpokladajú nasunutie silického príkrovu zo severu z oblasti lubeníckej jazvy, kde by mali byť mezozoické súbory vytlačené v podobe vejára, chočský a strážovský príkrov s vergenciou pohybu na sever a silický na juh.