Materská rastlina: Gentiana lutea L. – Horec žltý

Nemecky: Gelber Enzian
Latinsky: Gentiana lutea
Anglicky: Yellow Gentian
Taliansky: Genzianace maggiore
Maďarsky: Sárga tárnics
Francúzsky: Gentiane jaune
Španielsky: Gencianace


Botanický popis: Trváca bylina so 60- 100 cm vysokou stonkou, s protistojnými, jednoduchými, široko elipsovitými a celistvookrajovými listami, z ktorých spodné majú krátku stopku a vrchné sedia. Kvety sú pravidelné, na dlhých stopkách a v pazušných zväzočkoch. V púčiku sú skrútené. Majú lievikovito zvonkovitú, 5-6 početnú sírovožltú korunu z končistých kopijovitých lupienkov a neskôr s hviezdicovito rozostretými lupeňmi. Tyčinky alternujú s korunnými lupienkami, vrchný semenník má jednoduchú čnelku. Tobolky sú jednopúzdrové.

Rozšírenie: Pôvodne rastie horec v pohoriach južnej a strednej Európy a v Malej Ázii. Rastie najbližšie na pôvodnom stanovišti v ukrajinských Poloninách. Pokiaľ sa s týmto druhom stretnete v našej prírode, ide o výskyt druhotný. U nás žije len v kultúrach. Droga sa k nám dováža alebo sa horec pestuje. Patrí medzi prastaré liečivé drogy.

Využite v minulosti: Ľudia ho využívali už v staroveku. Verili, že žuvaním koreňa každý deň ráno pred jedlom im zaručí dlhovekosť. Horúci odvar v zime ich chránil pred zmrznutím. Horcové víno malo vplyv na čistenie pečene a ľadvín a odstraňovalo kŕče. Odvar sa používal na omývanie hnisavých rán. Ak patríte k nadmerným konzumentom piva, skúste prášok z koreňa dať do pohára s nápojom. Pokiaľ to vypijete, zlozvyk vás určite prejde. Už v praveku ho poznali a liečebne využívali osadníci alpských oblastí, rovnako aj balkánski pastieri. V ľudovom liečiteľstve sa zaužívalo posypať rany prachom z koreňa. Takto sa ošetrovalo aj uhryznutie besným zvieraťom. Prachom z koreňa liečili vtedy aj koliku dobytka.

Droga: Drogu tvorí tvrdý, málo rozkonárený valcovitý koreň, zvonka žltohnedý až červenkastý , na lome žltkastý. Najväčší koreň má Gentiana lutea L., ktorý môže byť dlhý až 40 cm. Pach drogy je slabý, osobitý, chuť je spočiatku sladkastá, neskôr trvale horká. V koreňovej droge sa treba vyvarovať najmä nežiaducich prímesí iných, jedovatých koreňov. Prax ukazuje že sa tu stretávame dosť často s tmavými, skoro čiernymi podzemkami s mnohými koreňmi kýchavice bielej, ktorá nemá listy krížmo protistojné, ale skrutkovito stáčane po stonke, ďalej to bývajú korene ľuľkovca zlomocného, ktoré sú svetlej farby a obsahujú veľa škrobu. Podstatne ich však charakterizuje vláknitý, drevnatý lom. Pokiaľ ide o drogu domáceho pôvodu, tá pochádza len z rastlín pestovaných. Zámeny preto neprichádzajú do úvahy.

Zber a sušenie: v horských oblastiach Balkánu, Španielska a Francúzska sú predmetom zberu staršie korene a podzemky divo rastúcich rastlín, ktoré už odkvitli. U nás sa na tieto účely pestuje. Zberajú sa staršie podzemky s koreňmi, nie staršie ako 7-ročné. Vykopávajú sa spravidla od augusta do jesene, ihneď sa očistia, umývajú a rýchlo sa sušia pri teplote 45 – 60 C. Inak nastane fermentácia koreňa, ktorá by zmenila farbu drogy a znížila jej horkastú chuť. Preto liekopisy a normy fermentáciu koreňov výslovne zakazujú. Na potravinárske a likérnické účely sa zasa korene sušia pomaly na voľnom vzduchu. Fermentáciou droga dostane červenohnedú farbu a vytvoria sa v nej aromatické látky. Okrem koreňovej drogy horca žltého dovoľujú liekopisy použiť aj podzemné časti horca bodkovaného, horca panónskeho a horca purpurového - všetky tieto druhy sú u nás prísne chránené a niektoré už celkom vyhubené. Strata na váhe pri sušení je 70 – 80 %.

Obsahové látky: liečebné použitie koreňov podmieňuje najmä obsah glykozidicky viazaných horčín. Podstatu horkastej chuti tvorí prítomný amarogencín, genciopikrín, ester swerozidu s fenolkarbónovou kyselinou, glykozidický monoterpén, označovaný ako aj genciopikrozid. Droga obsahuje aj prakticky netoxické alkaloidy ( napr. gencianín ), farbivá ( napr. žltý xantónový derivát gentizín ), cukry ( napr. trisacharid gencianóza ) amid kyseliny nikotínovej, sliz , pektín, no je skoro absolútne bez škrobu ( obsahuje rezervný fruktózan inulín ), ale gentianózu, gentiobiózu a sacharózu.

Použitie: V liečivých dávkach sa droga odporúča pri nechutenstve spojenej s nedostatočnou tvorbou slín a žalúdočnej šťavy spojenej s poruchou trávenia. Zlepšuje tvorbu žlče a zvyšuje jej prietok v žlčových cestách. Vyššie dávky dráždia sliznice tráviaceho systému a vyvolávajú nevoľnosť, vracanie a bolesti hlavy. Droga povzbudzuje aj činnosť pečene a žlčníka, a preto býva častou zložkou čajovín. Má aj široké priemyselné uplatnenie. Droga sa úspešne ordinuje aj vo veterinárnej medicíne.

Príprava: Odvar 5 minút variť: 1kávová lyžička na 2 dl vody.
Dávkovanie: Užívať po lyžiciach pol hodiny pred jedlom, maximálne 2 dl odvaru denne.
Toxickosť (škodlivosť): V uvedených dávkach je droga neškodná.
Kontraindikácie: Žalúdočné a dvanástorníkové vredy.
Upozornenie: Pre obsah horkých látok v droge sa môžu ojedinele u citlivých ľudí objaviť bolesti hlavy. Vyššie dávky môžu spôsobiť nevoľnosť a dávenie.
Ďalší význam: Koreň horca je nepostrádateľnou prísadou pri výrobe likérov. Používa sa na rozdiel od farmácie väčšinou koreň fermentovaný, ktorý síce obsahuje menej horčiny, teda hlavných účinných látok, ale extrakt je aromatickejší. Nefermentovaný koreň má ostrejšiu chuť, ktorú poznáme napr. z fernetu.
Prípravky: horkastá čajovina a horkasté tinktúry. Sú zložkou priemyselne vyrábaných dražé Boldochol I a Boldochol II ( užívajú sa ako choleretiká