Čo spôsobuje hepatitídu C

Asi pred 30 rokmi sa zistilo, že okrem hepatitídy A a B existuje pravdepodobne ďalšie vírusové ochorenie pečene. V tom čase ho označovali ako non-A, non-B. V roku 1989 bol identifikovaný ďalší pôvodca hepatitídy - vírus hepatitídy C (HCV).


Vírus hepatitídy C - HCV

Vírus hepatitídy C je mikroorganizmus, ktorý sa množí predovšetkým v pečeňových bunkách. Ide o extrémne malý vírus o priemere asi 50 nm, ktorý patrí do čeľade vírusov Flaviviridae. Len pre porovnanie, je tak malý, že je menší ako vlnová dĺžka viditeľného svetla.

Vírus hepatitídy C obsahuje jedno vlákno ribonukleovej kyseliny RNA, ktoré tvorí jeho podstatnú zložku a dáva mu značnú schopnosť mutovať. Novovzniknuté vírusy sa od svojej predlohy často líšia. Odchýlky sú spôsobené chybami pri replikácií, tzv. mutáciami. Vzniká tak rad vírusov, ktoré sa navzájom odlišujú v povrchových štruktúrach (antigénoch). Medzičasom vytvorené protilátky mieria na „staré“ vírusy a nové si nevšimnú. To spôsobuje, že choroba má možnosť neustále unikať prirodzeným obranným mechanizmom organizmu. Mutované vírusy majú tiež vplyv na to, akým spôsobom bude ochorenie prebiehať a ako bude reagovať na liečbu. Z uvedených dôvodov vyše 75 % infekcií HCV prechádza do chronicity.

Vírus môže spôsobiť dlhodobú (chronickú) infekciu a po dlhšom čase (10-30 rokov) môže spôsobiť cirhózu alebo rakovinu pečene a viesť až k zlyhaniu pečene.

Vírus hepatitídy C sa vyznačuje značnou heterogenitou a na základe rozdielnej štruktúry genómu sa delí na 6 základných genotypov a 50 subtypov. V Európe sa najčastejšie vyskytujú genotypy 1 a 3. Podľa genotypu vírusu sa stanovuje predpokladaná dĺžka liečby.


Epidemiológia

Hepatitída C predstavuje závažný celospoločenský a medicínsky problém nielen v SR, ale aj vo svete. Odhaduje sa, že vo svete sú vírusom hepatitídy C chronicky infikované asi 3% populácie , čo predstavuje asi 180 miliónov ľudí.

Výsledky epidemiologických prieskumov zo Slovenska svedčia asi pre 0,5 – 1% výskyt u obyvateľstva. Toto zdanlivo malé číslo však znamená približne 20 až 50 tisíc infikovaných ľudí! V skutočnosti diagnostikovaných a liečených je iba zlomok z nich, pre ostatných znamená táto infekcia skrytú hrozbu bez varovných príznakov. Sú to ľudia, ktorí o ochorení nevedia a pritom ju šíria ďalej.

V niektorých rizikových skupinách obyvateľstva ako sú napr. intravenózni narkomani, dialyzovaní pacienti, hemofilici a iní transfúziami liečení pacienti je výskyt hepatitídy C mnohonásobne vyšší, často viac ako 60-70 %.


Spôsoby nákazy

Vírus hepatitídy C sa prenáša prevažne priamym kontaktom s krvou, to znamená, že infikovaná krv sa dostane do krvi postihnutého človeka. Menej častými, ale možnými spôsobmi prenosu sú pohlavný styk, či prenos z infikovanej matky na dieťa počas tehotenstva alebo pôrodu. Infikovaný človek, ktorý sám nemá žiadne ťažkosti, je infekčný!


Transfúzia a krvné deriváty podané pred rokom 1992

Pred rokom 1992, pokiaľ nebolo zavedené rutinné testovanie darcov krvi, sa väčšina osôb infikovala pri transfúzii krvi alebo krvných derivátov. Najrizikovejšou skupinou boli hemofilici (pacienti s poruchou zrážanlivosti krvi ), pacienti v dialyzačnom programe (umelých obličkách) a pacienti, ktorým bol transplantovaný nejaký orgán. Odkedy zaviedli testovanie, prestal byť tento
spôsob prenosu vo vyspelých štátoch hrozbou. Odhaduje sa, že riziko prenosu predstavuje 1 infikovanú osobu na milión pacientov, ktorým podali transfúziu.