2002

Od 7. júla až do 12. júla sa v Barcelone/Španielsko konala 14. Svetová konferencia o AIDS s okolo 15 000 účastníkmi. Diskutovalo sa najmä o politických problémoch, o.i. napr. o miere infekcie v rozvinutých krajinách a o možnostiach jej zníženia. Kongres preto žiadal o zvýšenie výdavkov na boj proti AIDS zo súčasných ca. 3 mild. amerických dolárov ročne na minimálne 10 mld. Okrem toho bol predstavený nový prípravok proti AIDS, ktorý má vírus zničiť už pred jeho vniknutím do buniek zabezpečujúcich človeku obranyschopnosť organizmu, namiesto doterajších prostriedkov, ktoré sú účinné až vo vnútri obranných buniek. Liek bol a je vyvíjaný farmaceutickou firmou Roche a Trimeres. Návrh na povolenie, najprv v USA, je naplánovaný ešte na rok 2002.

Pôvodca ochorenia

Pôvodca ochorenia je jednopovrazcovitý RNA vírus, ktorý nesie názov Humano Immuno Deficiency Virus (HIV) a patrí ku skupine retrovírusov. Retrovírusy sú zase „členmi“ rodu lentevírusov.

Pre tieto vírusy je charakteristické, že sa ich po následnej infekcii doposiaľ ešte nikdy nepodarilo úplne z tela eliminovať, a že časový úsek medzi nakazením a prepuknutím choroby (obdobie latencie) je relatívne dlhý. Existujú hlavne dva druhy vírusov HIV: HIV-1 vyskytujúci sa na celom svete, HIV-2 vyskytujúci sa naproti tomu najmä v západnej Afrike.

Obidva typy vírusov sa odlišujú vo svojej sekvencii RNA a vo svojej virulencii. Tak je vírus HIV-2 geneticky viac podobný SIV („opičiemu vírusu AIDS“) mačiakov zelených, HIV-1 je viac podobnýí SIV šimpanzov, je viac podobný, než sú oba typy vírusov HIV medzi sebou.
Pomocou vysoko špecializovaných molekulárnych biologických, štatistických a matematických postupov sa mohol posúdiť prestup typov vírusov SIV na človeka v prvej polovici 20. storočia, pravdepodobne okolo r. 1930. Tým sa vyvrátili všetky iracionálne postupy vysvetlení (vírus HIV vyvinutý v tajnom laboratóriu CIA alebo KGB a pod.).

Aby vírus HIV mohol napadnúť a zničiť ľudskú bunku, potrebuje na bunkách isté povrchové štruktúry (receptory). Na tieto receptory sa môžu naviazať proteíny vírusu HIV (gp 160, pozri obrázok) na základe princípu „kľúč – zámok“. Určité bunky imunitného systému takéto receptory vlastnia; sú to takzvané T-lymfocyty, Langerhansove bunky kože a makrofágy, ale aj určité mozgové bunky; tieto sú hostiteľskými bunkami vírusu HIV. Pod makrofágmi rozumieme „požieracie bunky“ organizmu, ktoré sú o.i. zodpovedné za ničenie baktérií. T-lymfocyty majú význam pre koordináciu a efektivitu imunitného systému; ak sú vo svojom počte značne zredukované, imunitný systém už nemôže plniť svoje úlohy.

Retrovírusy majú genóm (nositeľ genetickej informácie), ktorý pozostáva z RNA. Vlastnia reverznú transkriptázu, t.zn. enzým, ktorý môže RNA vírusu prepísať do DNA. Tento krok je potrebný, aby mohli byť dedičné informácie vírusu HIV vbudované do genómu ľudskej bunky.

Definície

Dôležité je rozlišovanie HIV od AIDS. HIV sa označuje vírus, ktorý po variabilnej dobe latencie (pozri vyššie) môže viesť k chorobnému syndrómu AIDS. To znamená, že človek infikovaný vírusom HIV môže byť úplne zdravý, a to práve tak dlho, až kým po prvýkrát neochorie na „AIDS-definovanú chorobu“. Tieto „AIDS-definované choroby“ sú uvedené v samostatnom odseku (pozri dole). Ak je choroba úspešne vyliečená, nenastáva nijaké „preradenie do nižšej kategórie“. Treba dbať na to, že tieto definície sú tvorené ľuďmi. Kategorizácie sú dôležité vtedy, keď majú zabezpečiť jednoznačnosť, nie však, keď môžu ľuďom škodiť. V našej spoločnosti je pojem „AIDS“ občas ešte stále negatívne stíhaný. Aby sa vyhlo diskriminácii, hovoria dnes ošetrovatelia celkom všeobecne o pacientoch infikovaných vírusom HIV, nezávisle od štádia ich infekcie vírusom HIV.