GENETIKA

Genetika skúma dve základné vlastnosti živej hmoty, a to dedičnosť a premenlivosť. Vieme, že deti v jednej rodine sa podobajú jednému alebo obom rodičom. Takisto vieme, z obiliek raže vyrastie zasa len raž a nie pšenica, mačka má vždy len mačatá a pod. Dedičnosť je schopnosť všetkých živých organizmov odovzdávať vlohy svojich znakov a vlastnosti potomkom, alebo ináč možno povedať, dedičnosť je schopnosť organizmov reagovať na podobné životné podmienky rovnakým spôsobom.

Ľudia sa už dávno usilujú poznať a porozumieť zákonom, ktoré riadia dedičnosť a premenlivosť. Tuto otázkou sa zaoberali už starí myslitelia ako bol Pythagoras, Hyppokrates, Aristoteles či Galenos. Väčšina z nich hľadala nositeľa dedičnosti v krvi, ktorá podľa týchto mysliteľov mala hlavnú úlohu aj pri vzniku pohlavných buniek. Zaujímavé je, že na toto učnie zostala živá spomienka do súčasnosti.

Stredovek nepriniesol do tejto problematiky nič nové. Až v 17. storočí sa objavujú prvé kroky. Jakub Bobart urobil prvé pokusy s rastlinami, pri ktorých dokázal pohlavnosť ich rozmnožovania a správne rozpoznal, že peľ je vlastne samčou pohlavnou bunkou. Tento poznatok zaznamenal veľký kvalitatívny skok: od špekulácie k pokusu! V 18. storočí boli urobené prvé pokusy kríženia. Veľkým, aj keď nedoceneným prínosom bolo tvrdenie P. L. Marpetuisa, ktorý prehlasoval, že dedičné zmeny organizmov v prírode sú náhle a že druhy vznikajú rozmnožením a udržaním týchto zmien. Týmto tvrdením predbehol svoju dobu o 150 rokov!

Takto sa čiastkové poznatky hromadili až do 19. storočia. V tomto storočí sa stretávame s menom, ktoré sa stalo symbolom modernej genetiky. Johann Gregor Mendel a jeho práce boli vzorom originality, metódy a presnosti upadli však do zabudnutia a až o35 rokov, v roku 1900 im priznal prvenstvo iný vynikajúci genetik Hugo de Vries. Toto však už je genetika, ktorá znamená vedu nad všetky iné vedy, exaktnú, ktorej ovocie prináša nielen po teoretickej ale najmä po praktickej stránke. Ohromný rozmach však genetika zaznamenala v spojení s cytológiou. Nálezy v bunkovom jadre však vytvorili predpoklady o hmotných nositeľoch dedičnosti, o jej hmotnej podstate a vyústili do chromozómovej teórie dedičnosti. Objavili sa pohlavné chromozómy, ktoré majú dôležitú úlohu pri určovaní pohlavia. Začína sa spolupráca genetiky s chémiou. Objasnila sa dôležitosť a stavba nukleových kyselín, poznávajú sa princípy podľa ktorých uskutočňuje bunka syntézu týchto kyselín ako aj syntézu týchto bielkovín, rozlúštil sa aj genetický kód. Tak sa bádatelia dostali k prahu podstaty dedičnosti.


ROZDELENIE GENETIKY

Genetiku rozdeľujeme podľa rozličných hľadísk. Najčastejšie sa rozdeľuje na:

-klasickú alebo formálnu genetiku, ktorá vychádza z rozborov potomstva vznikajúceho zo zámerného a kontrolovaného kríženia jedincov, ktoré sa od seba odlišujú niektorými znakmi
-molekulárnu genetiku, ktorá sa zaoberá hmotnou podstatou genetickej informácie na molekulárnej úrovni.
-cytogenetiku, ktorá skúma mechanizmy prenosu dedičnosti na úrovni bunky
-mikrobiálnu genetiku,
-biochemickú genetiku,
-kvantitatívnu genetiku,
-populačnú genetiku, ktorá študuje zákony dedičnosti vo veľkých skupinách (populáciách), príslušníkov toho istého druhu,
-genetiku človeka a pod.


METODY ŠTÚDIA DEDIČNOSTI

Okrem všeobecne platných a používaných metód biologickej práce má genetika ako samostatný vedný odbor aj svoje vlastné metódy. Medzi základné genetické metódy patria: