Jaštery sú najúspešnejšou skupinou spomedzi plazov. Nie je jednoduché ich súhrnne charakterizovať, aj keď typické jaštery majú výrazne odlíšenú hlavu od tela, dobre vyvinuté končatiny a dlhý chvost, existujú však aj výnimky. Jaštery sa prispôsobili všetkým prostrediam na Zemi (okrem Antarktídy).
Telesné znaky jašterov
Jaštery majú dobre odlíšenú hlavu, štyri nohy a chvost a tiež vonkajšie ušné otvory a viečka, ktoré môžu otvárať a zatvárať. Väčšina má krátke nohy, niektoré ich nemajú vôbec. Existujú aj druhy bez očí a uší, iné majú namiesto pohyblivého viečka oči prekryté priehľadnou membránou. Jazyk môže byť krátky alebo dlhý, na špičke väčšinou zubatý, niektoré druhy majú na konci jazyk vidlicovitý. Šupiny jašterov majú veľa variácii, môžu byť veľké, hladké, prečnievajúce alebo malé, drsné podobné gombíkom, usporiadané vo všetkých možných kombináciach. Môžu mať nepravidelný tvar alebo je niekoľko väčších šupín roztrúsených medzi malými, ale žiaden jašter nemá jednoduchý rad širokých brušných šupín typický pre hady. Väčšina jašterov má ostré zuby na hrane čeľustí.
Jaštery mávajú spravidla na každej končatine päť prstov. Veľa druhov, hlavne šplhavých, má ostré pazúry. Niektoré chameleóny majú prsty usporiadané do dvoch protistojných skupín, takže môžu uchopiť konáriky, inak väčšina jašterov nedokáže dať prsty do protistojnej polohy. Niektoré jaštery stratili počas evolúcie končatiny. Tým sa prispôsobili pohybu v podzemných dierach, piesku a opadanom lístí.
Podzemné druhy bývajú slepé, tie ktoré žijú nad zemou majú dobrý zrak, ale len niektoré sú schopné rozlišovať farby. Jaštery s vonkajšími ušnými bubienkami počujú zvuk šírený vzduchom.
Regenerácia jašterov
Niektoré jaštery majú schopnosť autotómie, čiže uvoľňovanie časti chvosta. Tento obranný mechanizmus im pomáha uniknúť, keď ich predátor chytí za chvost. Aby táto ochrana bola efektívnejšia, ich chvost býva pestro sfarbený, čím odpútava pozornosť útočníka od hlavy. Odhodená časť sa môže po odtrhnutí ešte niekoľko minút hýbať. Chvost sa zlomí na jednom zo slabých miest, takže netreba ťahať, aby sa odtrhol. Väčšine jašterov odtrhnutý chvost dorastie, ale už nemá rovnaké šupinky a pôvodné sfarbenie. Jaštery môžu svoj chvost uvoľniť aj niekoľkokrát za život.
Pohyb jašterov
Jaštery sa pohybujú chôdzou, šplhaním alebo sa prevrtávajú pod zemou. Pri chôdzi obyčajne používajú všetky štyri končatiny, niektoré pri rýchlom behu zdvíhajú predné končatiny nad zem. Bazilišky môžu prebehnúť krátku vzdialenosť aj po vodnej hladine, vďaka širokým chodidlám, ktoré rozkladajú ich váhu. Keď jašter kráča, hmotnosť jeho tela sa prenáša zo strany na stranu, čo sa prejavuje charakteristickým kľukatým pohybom. Chvost pritom švihá zo strany na stranu a udržiava tak rovnováhu. Niektoré jaštery vedia rýchlo šplhať. Pridržiavajú sa dlhými ostrými pazúrmi alebo chvostom. Medzi najlepších šplhačov patria gekóny, ktoré sa dokážu pohybovať aj po previsnutých povrchoch. Umožňujú im to priľnavé vankúšiky na koncoch prstov. Podzemné jaštery majú buď silné predné končatiny uspôsobené na hrabanie alebo ich nemajú vôbec. Niektoré druhy majú medzi predĺženými rebrami kožný záhyb, ktorý slúži na kĺzavý let zo stromu na strom.
Obrana jašterov
Jaštery používajú okrem úteku rôzne aktívne aj pasívne stratégie, aby sa nestali korisťou iných živočíchov. Medzi pasívne spôsoby obrany patrí maskovanie a mimikry – napodobňovanie predmetov sfarbením alebo tvarom tela. Niektoré druhy môžu meniť svoje sfarbenie, iné sa pritlačia ku zvislej ploche, takže nevrhajú tieň. Aktívnu obranu zahŕňajú uvoľnenie chvosta, zastrašovanie, varovné sfarbenie alebo zväčšenie tela. Veľké druhy sa bránia tým, že hryzú, škriabu a mlátia chvostom. Dva druhy jašterov, kôrnatec gila a kôrnatec jedovatý, sú jedovaté.
Rozmnožovanie jašterov
Väčšina druhov sa rozmnožuje kladením vajec, niektoré rodia živé mláďatá. Len niektoré jaštery sa aktívne starajú o svoje mláďatá.
