Je chránený krajinný celok v Fatransko-tatranskej oblasti, vyhlásený v roku 1988. Na sever ho ohraničuje Považské podolie, na severovýchod Strážovské vrchy, na východ, juh a západ Podunajská pahorkatina. Zaberá plochu asi 600 km2. Pohorie vrcholí v severnej časti Inovcom 1402 m n. m.
Na geologickej stavbe Považského Inovca sa zúčastňujú hlave svory a ruly, ktoré tvoria severnú a strednú časť pohoria. Popri týchto horninách sa vyskytujú ešte migmatity, fylonity a amfibolity. V južnej časti pohoria reprezentujú kryštalinikum granodiority, ktoré vystupujú na niekoľkých miestach spod mezozoického obalu. Koncom paleozoika sa na kryštalické jadro a suchozemské sedimenty, zachované v severozápadnej časti pohoria. V druhohorách sa tu opäť rozkladal morský bazén, v ktorom sa ukladali súvrstvia spodnotriasových kremencov a bridlíc, vystriedané rôznymi druhmi vápencov, dolomitov, bridlíc s vložkami slieňov. V kriedovom období bolo územie vyzdvihnuté a došlo k vyvrásneniu morských sedimentov, v neogéne sa pohorie niekoľkokrát zarovnalo a etapovite vyzdvihlo pozdĺž zlomových porúch, tak že predstavuje zložitú hrasťovú štruktúru. Kryštalikum sa prejavuje hladkým vyrovnaným reliéfom. Na odolné kremence, vápence a dolomity sa viažu výrazné ostré formy v podobe tvrdošov, príkrovových skalných stien, stupňov a bralnatých strání. Pekné príklady možno vidieť v oblasti Krahulčích vrchov, Marhátu, Podhradia a pri Beckove. V strednej časti pohoria je Bezovec (743 m n. m.), v južnejších častiach túto výšku presahuje iba Marhát o 15 m. Táto časť sa vyznačuje ako Vysoký Inovec, západne a južne od neho je Nízky Inovec, tretiu časť vysunutú nad Nitrianskou pahorkatinou tvoria Krahulčie vrchy a znížený výbežok pahorkatinného reliéfu smerom k Hlohovcu Inovecké predhorie. V pohorí prevláda mierne až stredne rezaný reliéf s relatívnymi výškami 101 – 310 m. Na menej odolných horninách vznikli eróziu depresie a kotliny. Vo vnútri pohoria ležia kotliny Starej a Novej Lehoty, na okrajoch depresie s obcami Selec a Podhradie. Na kryhách mezozoitských vápencov sú slabo vyvinuté krasové formy. Z jaskýň je známa Čertova pec s archeologickými nálezmi.
Klíma patrí Považskému Inovcu s výnimkou vrcholových častí do miernej teplej oblasti s priemernou januárovou teplotou vzduchu -4 až -6°C, júlovou 14 – 17°C a s priemerným ročným úhrnom zrážok 700 – 900 mm. Snehová pokrývka trvá 60 – 80 dní, čo je dôležité pre zimné športy; letných dní býva 50 – 100.
V pohorí pramenia iba stráňové toky, ktoré ústia do Váhu a Nitry. Maximálne prietoky sú v súvislosti s roztápaním snehovej pokrývky a príchodom väčších dažďov v marci, minimálne koncom leta a začiatkom jesene. V oblasti kryštalinika zo značným povrchovým odtokom sa vyskytujú pramene s malou výdatnosťou. Priaznivejšie pomery sú v oblastiach vápencovito-dolomitických komplexov na západnej strane pohoria. Považský Inovec je pomerne bohatý na minerálne vody miestneho významu. Z rozložením vápencovito-dolomitických súvrství na západných úbočiach, s priečnymi a okrajovými zlomami pohoria súvisí aj výskyt svetoznámych piešťanských termálnych prameňov.
Na úpätných pahorkatinách sa vyskytujú hnedozeme, smerom k pohoriu prechádzajú do slabo illimerizovaných pôd. Porast tvoria teplomilný dubiny, z väčšej oblasti odlesnené. Vo vlastnom pohorí pod dubohrabinami sú najrozšírenejšie hnedé pôdy, ktoré na plochých chrbtoch nad 900 – 1000 m n. m. prechádzajú do hnedých pôd podzolovnatých s porastom bučín. Na chrbtoch a stráňach s karbonatickým podložím sa vyskytujú typické rendziny, vo vyšších polohách miestami vylúhované.
Považský Inovec je z vegetačného hľadiska veľmi zaujímavým územím, na ktorom na stretávajú teplomilné a horské druhy rastlín. Na úpätných pahorkatinách sú miestami zachované teplomilné dubiny s dubom letným, cerom a dubom zimným. V podraste sú zastúpené najmä rumenica Visianiho, hadí mor rakúsky, bodliak kopcový, lipnica bádenská a i. Vyšší stupeň tvoria dubo-hrabiny, ktoré zaberajú najväčšiu časť pohoria. V tomto stupni na výhrevných suchých vápencovito-dolomitických chrbtoch a tvrdošoch sa vyskytujú sucholesy s našou najteplejšou drevinou dubom plstnatým. Početne je zastúpená teplomilná vegetácia. Bučiny zaberajú najvyššie časti pohoria a súvisle vystupujú severne do Bezovca. V lesoch žije jeleň obyčajný, srnec hôrny a muflón obyčajný, zo šeliem jazvec, mačka divá, rys a líška. V oblasti pahorkatín a kult. stepí sa vyskytujú lesostepné druhy žijúce v Podunajskej nížine. Považský Inovec je slabo osídlený, obyvatelia sa venujú poľnohospodárstvu a chovu dobytka. Pohorie poskytovalo stavebný materiál, ťažili sa najmä vápence a dolomity, pálilo sa vápno a uhlie. Papiernictvo a sklárstvo sa sústreďovalo v Hradnej doline Chotiny. Po 1. svetovej vojne sa začalo s intenzívnou ťažbou dreva. Predhorie je husto osídlené a má poľnohospodársky ráz.
Malé Karpaty
Sú horský krajinný celok vo Fatransko-tatranskej oblasti. Na severe ho ohraničuje Myjavská pahorkatina, na západe Záhorská nížina, na juhu a východe Podunajská nížina a na severovýchodné Považské podolie. Malé Karpaty tvoria klenbohrasť, obmedzenú voči nížinám systémom zlomov severovýchodného až juhozápadného smeru. Medzi Jablonicou a Trstínom sú rozdelené neogénnou depresiou na dve časti: juhozápad buduje najmä kryštalické jadro, lemované zo západu a severu úzkym pruhom obalového mezozoika, na ktorom leží na severe krížňanský a chočský príkrov a na okraji celku paleogén. Severovýchodnú časť buduje mezozoikum chočského a strážovského príkrovu, vrchná krieda v gosavskom vývoji a neogénne sedimenty, ktoré vypĺňajú zníženiny. Metamorfové horniny Malých Karpát majú v predmetamorfnom štádiu jednotný vývoj a usadzovali sa striedavo súvrstvia viac alebo menej ílovitých a piesčitých sedimentov. Za varínskeho vrásnenia došlo čiastočne i tepelným účinkom granodioritov k premene týchto hornín na biotitické fylity, svorové ruly z rôznym podielom biotitu granátu a staurolitu. Zo sopečných hornín diabasového a gabrového charakteru vznikli metamorfózou amfibolity. V období mladších prvohôr v karbóne a perme, bolo územie dnešných Malých Karpát zväčša suchou zemou a podľahlo silnej denudácii. V spodnom triase začalo územie zaplavovať more, časť kryštalického masívu zostala i počas triasu súšou. V ďalších obdobiach bol už vývoj pohoria zhodný s ostatnými časťami Vnútorných Karpát. Podstatnú časť kryštalického jadra Malých Karpát zaberajú granitoidy. Nachádzajú sa tu aj Kryštalické bridlice. Miestami bolo malokarpatské kryštalinikum počas alpínskeho vrásnenia silne postihnuté drvením a spätnými minerálnymi premenami. Z kryštalických bridlíc vznikli fylitom podobné horniny – fylonity, z granitoidných hornín mylonity.
