Trieda: Cicavce

Cicavce (Mammalia) sa vyvinuli koncom druhohôr z plazov. Sú to vyššie teplokrvné stavovce prispôsobené životu na suchej zemi. Druhotne mohli prejsť do vody. Od plazov ich odlišujú niektoré znaky:

• stála telesná teplota cicavcov je okolo 36,5°C 
• nervová sústava je dokonalejšia, nastal rozvoj predného mozgu, ktorý sa líši veľkosťou a kapacitou, nastal rozvoj reflexnej činnosti a zdokonalenie zmyslov 
• 3 sluchové kostičky (kladivko, strmienok, nákovka) v strednom uchu 
• vývoj prebieha v maternici, typická je živorodosť a starostlivosť o potomstvo

Telo je spravidla pokryté srsťou, pričom rozoznávame spodnú jemnú vrstvu – podsrstie a vrchnú vrstvu – srstice. Má výbornú izolačnú schopnosť. Pod srsťou sa nachádza pokožka a vyúsťuje sem množstvo žliaz (napr. pachové žľazy, ktoré slúžia na značkovanie teritória).

Umiestnenie končatín je pod telom, čo umožňuje rýchlejší pohyb ako u plazov. Spojenie lebky s chrbticou je zabezpečené dvoma kostenými výbežkami. Cicavce majú spravidla stály počet stavcov (7 krčných, 12 hrudných, 4-7 driekových (5 u človeka), 5 krížových (u človeka zrastené do krížovej kosti), okolo 15 chvostových). Rebrá sa rozdeľujú na pravé, ktoré sa upínajú priamo na hrudnú kosť, nepravé, ktoré sa upínajú jedno na druhé, a voľné rebrá, ktoré voľne vybiehajú do hrudnej dutiny.

Základ svalov tvorí svalová bunka, ktorá vytvára svalové vlákno, svalové snopčeky, svalové snopce a svalové hlavy. Sval začína a končí väzivom. Svaly sú výborne prekrvené a inervované. Rozdeľujeme ich na kostrové (priečne pruhované), hladké a kombinované (myokard).

Cicavce majú rôzny počet a tvar zubov podľa potravy, ktorou sa živia. Mäsožravce majú spravidla zvýraznené očné zuby, ktoré tvoria trháky. Do tráviacej sústavy sa vylučujú enzýmy na štiepenie požitej potravy. Stavba a dĺžia tráviacej rúry je taktiež daná typom potravy (bylinožravce majú črevo dlhšie - trávenie celulózy, mäsožravce - krátke črevo - mäso sa trávi rýchlo a pri dlhšom "skladovaní" v tráviacej sústave sa z neho vylučujú škodlivé látky, všežravce - dĺžka tráviacej sústavy je niečo medzi bylinožravcami a mäsožravcami).

Pri dýchaní má podstatný význam bránica, ktorá oddeľuje hrudnú dutinu od brušnej.

Zo srdca vybieha ľavý oblúk aorty. (U vtákov je to pravý, u plazov obidva.)

Vylučovanie zabezpečujú pravé obličky uložené po obidvoch stranách chrbtice. Skladajú sa z kôrovej a dreňovej časti. Základnou vylučovacou jednotkou je nefrón tvorený Bowmanovým vačkom, glomerulom, kanálikom 1. stupňa, Henleho kľučkou a kanálikom 2. stupňa. Potom nasledujú zberné kanáliky, močový mechúr, močovody a močová rúra.

Oplodneniu predchádza obdobie párenia (ruje). U väčšiny voľne žijúcich väčších cicavcov nastáva toto obdobie raz ročne. Oplodnenie je vnútorné. Prevláda pohlavný dimorfizmus. Zárodok sa vyvíja v maternici. Po jeho vývine nastáva pôrod. U cicavcov je charakteristická starostlivosť o potomstvo.

Niektoré jedince sa snažia nepriaznivé životné podmienky (extrémne nízke alebo vysoké teploty, málo potravy) prekonať zimným spánkom – hybernáciou. V takomto stave sa ich metabolizmus znižuje na minimum, pričom ich telesná teplota môže klesnúť na teplotu okolo 4-6°C.

Niektoré cicavce, podobne ako vtáky, sa za potravou sťahujú (migrujú). Platí to hlavne pre stepné a monzúnové oblasti v období sucha.

3. podkmeň: Stavovce (Vertebrata)
7. trieda: Cicavce (Mammalia)
1. podtrieda: Vajcorodce (Prototheria)
2. podtrieda: Živorodce (Theria)
1. nadrad: Vačkovce (Metatheria)
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

Podtrieda: Vajcorodce

Vajcorodce (Prototheria) sú malou skupinou cicavcov, ktoré sú rozšírené v Austrálii a na blízkych ostrovoch. S plazmi a vtákmi majú mnoho spoločných znakov: v kostre majú vyvinutú krkavčiu kosť, zobákovité a rohovinou potiahnuté čeľuste a majú močopohlavné ústroje - kloaku. Znášajú vajcia a majú nižšiu telesnú teplotu, ktorá kolíše medzi 26-35°C.

Na druhej strane majú aj spoločné znaky s cicavcami: ich telo pokrýva srsť, majú mliečne žľazy (ich vývody nie sú však zoskupené do mliečnych bradaviek, ale vyúsťujú rozptýlene na mliečnych plôškach brucha), bránicu, bezjadrové červené krvinky a v strednom uchu majú 3 sluchové kostičky.

7. trieda: Cicavce (Mammalia)
1. podtrieda: Vajcorodce (Prototheria)
1. rad: Vtákozobce (Monotremata)
1. čeľaď: Vtákopyskovité (Ornithorhynchidae)
2. čeľaď: Ježurovité (Echidnidae)

Čeľaď: Vtákopyskovité

Vtákopysk divný (Ornithorhynchus anatinus) z čeľade vtákopyskovitých (Ornithorhynchidae) dosahuje dĺžku 60 cm. Má nápadný široký zobák podobný kačaciemu. Je to vajcorodý cicavec, ktorý podľa všetkého vajcia nielen znáša, ale ich aj vysedí. Samica vtákopyska nemá na bruchu vrecko ako vreckaté cicavce, preto znáša vajcia do pelecha, ktorý má na brehu vodného toku a tu zohrieva a kŕmi svoje mláďatá.

Čeľaď: Ježurovité

Ježura austrálska (Tachyglossus aculeatus) z čeľade ježurovitých (Echidnidae) dosahuje dĺžku len 6 cm. Ježury sú ťarbavé vajcorodé cicavce, ktoré majú pichliačmi porastené telo a úzky, rúrkovitý "zobák". Znášajú vajcia, ale mláďatá živia produktom mliečnych žliaz na materskom tele, ktoré vyúsťujú do vrecka na bruchu. Ježury v ňom istý čas opatrujú vajcia, neskôr aj mláďatá, kým sa im nevyvinú pichliače. Žijú v austrálskom vnútrozemí.

Obr. Vajcorodce (27,9 kB)

Podtrieda: Živorodce
Nadrad: Vačkovce

Vačkovce (Metatheria) rodia nedokonalo vyvinuté mláďatá, ktoré ďalší vývin prekonávajú vo vaku. V ňom sú pevne prisaté k mliečnym bradavkám. Pravá placenta je slabo vyvinutá alebo chýba. Mozog je ešte veľmi málo zbrázdený. Telesná teplota mierne kolíše. Vačkovce sú rozšírené v Južnej Amerike a v Austrálii.

7. trieda: Cicavce (Mammalia)
2. podtrieda: Živorodce (Theria)
1. nadrad: Vačkovce (Metatheria)
1. čeľaď: Kengurovité (Macropodidae)
2. čeľaď: Vačicovité (Didelphidae)
3. čeľaď: Kunovcovité (Dasyuridae)

Čeľaď: Kengurovité

Kengura červená (Macropus rufus) z čeľade kengurovitých (Macropodidae) dosahuje výšku 2 m. Červenú farbu majú len samce, samice sú modrosivé. Kengury majú bedrovú časť tela nezvyčajne mocne vyvinutú, čo súvisí s mohutnými, na skákanie prispôsobenými zadnými nohami a masívnym, svalnatým chvostom, ktorý im pomáha pri skákaní. Kengury žijú v Austrálii a na Novej Guinei, na trávnatých rovinách, kde sa živia trávou a lístím. Združujú sa do čried.

Čeľaď: Vačicovité

Vačice (Didelphis) z čeľade vačicovitých (Didelphidae) obývajú Južnú, zriedka aj Severnú Ameriku. Vak na bruchu má väčšina druhov dobre vyvinutý, iba niektorým zakrpatel a ostali z neho len dva malé záhyby kože. Vačice sú nočné zvieratá veľkosti od myši po mačku. Mnohé vedia liezť po stromoch a celé hodiny vydržia nehybne visieť na lapavom chvoste. Mláďatá sa rodia malé a nedokonale vyvinuté.

Čeľaď: Kunovcovité

Z čeľade kunovcovitých (Dasyuridae) je známy vakovlk tasmánsky (Thylacinus cynocephalus). Vakovlka už považovali za vyhynutého, keď sa zistilo, že niekoľko jedincov ešte žije v odľahlých častiach Tasmánie. Vakovlk svojim výzorom a správaním pripomína vlka, patrí však medzi vačkovce. Chvostom pripomína skôr kengury. Dokáže uloviť zviera veľkosti ovce.

Obr. Vačkovce (32,9 kB)

Nadrad: Placentovce

Zárodok sa vyvíja pomocou dokonale utvorenej placenty. Mláďa môže samostatne cicať mlieko. Najprv sa vyvíja mliečny chrup, neskôr ho nahradí chrup trvalý.

2. podtrieda: Živorodce (Theria)
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
1. rad: Hmyzožravce (Insectivora)
2. rad: Netopiere (Chiroptera)
3. rad: Slabozubce (Edentata)
4. rad: Hlodavce (Rodentia)
5. rad: Dvojitozubce (Lagomorpha)
6. rad: Mäsožravce (Carnivora)
7. rad: Plutvonožce (Pinnipedia)
8. rad: Veľryby (Cetacea)
9. rad: Sirény (Sirenia)
10. rad: Chobotnatce (Proboscidae)
11. rad: Nepárnokopytníky (Perissodactyla)
12. rad: Párnokopytníky (Artiodactyla)
13. rad: Primáty (Primates)

Rad: Hmyzožravce

Hmyzožravce (Insectivora) sú malé až stredne veľké živočíchy, ktoré z vývojového hľadiska považujeme za najstaršie placentovce. Majú primitívnu stavbu lebky, chrupu a mozgu.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
1. rad: Hmyzožravce (Insectivora)
1. čeľaď: Ježovité (Erinaceidae)
2. čeľaď: Piskorovité (Soricidae)
3. čeľaď: Krtovité (Talpidae)

Čeľaď: Ježovité

Čeľaď ježovitých (Erinaceidae) zastupuje jež tmavý a jež bledý. Jež tmavý (Erinaceus europaeus) dosahuje dĺžku 220-290 mm, chvost 20-45 mm. Ostne sú po celej dĺžke rovnomerne tmavé s bielymi krúžkami. Tmavá srsť okolo očí tvorí "okuliare" smerujúce k nosu. Aktívny je za súmraku a v noci. V zime sa ukladá do hlbokého spánku. Živí sa hmyzom, obojživelníkmi, plazmi a drobnými zemnými cicavcami. Obýva suché rúbane a okraje lesov. Jež bledý (Erinaceus concolor) má ostne nepravidelne tmavé. Mláďatá majú na tmavohnedej hrudi bledú škvrnu. Vekom ich srsť bledne.

Čeľaď: Piskorovité

Piskor obyčajný (Sorex araneus) z čeľade piskorovitých (Soricidae) má dĺžku tela 60-80 mm, chvosta 35-45 mm. V zafarbení prevládajú hnedé tóny, konce zubov sú hnedo pigmentované. Obýva Euráziu až po Čínu a Mongolsko. Piskor je dravý. Žije v rozličných druhoch porastov od nížin až do vysokých polôh. Veľmi užitočný v poľnom a lesnom hospodárstve. Okrem hmyzu ničí hraboše a myši. K piskorovitým zaraďujeme aj bielozúbky (Crocidura).

Čeľaď: Krtovité

Krtovité (Talpidae) sú cicavce blízko príbuzné piskorom. Sú dokonale prispôsobené životu pod zemou a zriedka vychádzajú na povrch. Ich predné krátke, široké a silné končatiny sú premenené na účinné nástroje, uspôsobené na hrabanie pod zemou. U nás túto čeľaď zastupuje krt obyčajný (Talpa europae). Dĺžka tela 110-170 mm, chvosta 20-40 mm. Obýva lesy a lesostepy Európy. Terasovité nory hniezdnych a lovných okrskov sú vzájomne pospájané. Aktívny je aj v zime. Má málo prirodzených nepriateľov. Živí sa hlavne larvami hmyzu, dážďovkami, zriedka rastlinnou potravou. Upredňostňuje kypré pôdy.

Obr. Hmyzožravce (36,0 kB)

Rad: Netopiere

Netopiere (Chiroptera) sa vyvinuli v dávnych dobách z drobných foriem hmyzožravcov. Ako jediné cicavce ovládli ovzdušie a sú schopné aktívne a vytrvale lietať, hoci nevedia využívať vzdušné prúdy ako vtáky. Stavbou krídla pripomínajú fosílne jaštery. Aktívne sú prevažne za súmraku a orientujú sa pomocou echolokácie. Za určitých okolností môže v netopieroch prežívať vírus besnoty bez toho, že by sa prejavil na zvieratách patologickými príznakmi choroby.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
2. rad: Netopiere (Chiroptera)
1. čeľaď: Podkovárovité (Rhinolophidae)
2. čeľaď: Večernicovité (Vespertilionidae)

Čeľaď: Podkovárovité

Podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) z čeľade podkovárovitých (Rhinolophidae) dosahuje dĺžku 5,5-7 cm, chvost 3-4,5 cm. Obýva južnú Európu, severnú Afriku, strednú Áziu, Činu a Japonsko. Osídľuje iba teplejšie oblasti. Kolónie vytvára aj s inými druhmi netopierov. Žije pomerne usadlým životom, dlhšie prelety robí zriedka. Podkováre sa živia súmračným hmyzom, chrobákmi a súmračnými motýľmi. Na rovinách bez jaskýň často obýva ľudské objekty.

Čeľaď: Večernicovité

Do čeľade večernicovitých (Vespertilionidae) patrí väčšina našich netopierov. Netopier obyčajný (Myotis myotis) dosahuje dĺžku 6-8,5 cm, chvost 5-6 cm. Sivohnedý chrbát kontrastuje so spodnou svetlejšou stranou. Hlava je tiež o niečo svetlejšia od chrbta. Jednotlivé chlpy sú pri báze čiernohnedé. Obýva Európu, severnú Afriku a západné Stredomorie. Samce na jar tvoria kolónie. Netopiere osídľujú bežne krovy starých domov, veže, ale na zimu sa sťahujú do jaskýň. Živia sa hmyzom a húsenicami.

Večernica malá (Pipistrellus pipistrellus) dosahuje dĺžku 3-5 cm, chvost 2,5-3,5 cm. Je to jeden z najmenších netopierov. Spodná strana krídlovej blany je neosrstená. Prostredné veľké zúžené ušnice majú úzky, tupo zakončený výrastok v ušnici. Bežný druh, ktorý obýva väčšiu časť Eurázie a severnú Afriku. Na zimoviská prekonávajú večernice veľké vzdialenosti. Najlepšie im vyhovujú čistiny v listnatých lesoch a staré parky, bežne sa usadzuje v ľudských objektoch.

Ucháč sivý (Plecotus austriacus) dosahuje dĺžku 4-6 cm, chvost 4,5-6 cm. Obýva južnú a strednú časť Európy. Zimuje v jaskyniach a štôlňach. Na lov vyletuje za neskorej noci. Uprednostňuje teplejšie nížiny. Úkryty vyhľadáva aj v ľudských sídliskách a v dutinách stromov.

Obr. Netopiere (64,6 kB)

Rad: Slabozubce

Slabozubce (Edentata) majú redukovaný chrup, niektoré sú bezzubé. Zuby majú degenerované bez koreňov a bez skloviny. Žijú len v Južnej a Strednej Amerike.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
3. rad: Slabozubce (Edentata)
1. čeľaď: Leňochovité (Bradypodidae)
2. čeľaď: Mravčiarovité (Myrmecophagidae)
3. čeľaď: Pásavcovité (Dasypodidae)

Čeľaď: Leňochovité

Leňochovité (Bradypodidae) sú na pohľad tupé, lenivé cicavce, obývajúce tropické lesy Strednej a Južnej Ameriky. Žijú na stromoch, kde sa živia lístím. Spia tak, že visia chrbtom nadol, zachytené na konári dlhými, hákovitými pazúrmi. V dlhej srsti, a to najmä v období dažďov, im rastú zelené riasy, ktoré dávajú leňochom zelenú kryciu farbu. Leňoch dvojprstý (Choloeous didactylus) má na predných nohách dva prsty, leňoch trojprstý (Bradypus tridactylus) má tri prsty. Obidva druhy majú na prstoch dlhé mohutné pazúry, ktorými sa môžu zakvačiť o konáre a pohodlne visieť.

Čeľaď: Mravčiarovité

Mravčiarovité (Myrmecophagidae) sú ťažkopádne vyzerajúce bezzubé cicavce s dlhým lepkavým jazykom, ktorým chytajú termity a mravce. Väčšina mravčiarov žije v tropických lesoch a močaristých húštinách Strednej a Južnej Ameriky. Mravčiar veľký (Myrmecophaga tridactyla) meria skoro 2,5 m, ale asi polovicu dĺžky tvorí huňatý chvost. Na predných nohách má silné zakrivené pazúry, ktorými otváva tvrdé kopy, vybudované tropickými termitmi. Potravu vyhľadáva v noci, cez deň spí skrútený do klbka, prikrytý huňatým chvostom.

Čeľaď: Pásavcovité

Pásavcovité (Dasypodidae) majú chrbát a hlavu pokryté pancierom z kostených doštičiek, potiahnutých vrstvou rohoviny. Doštičky vznikli zo spodnej vrstvy kože, rohovitý povrch zase z pokožky. Aby sa toto brnenie mohlo dobre ohýbať, delí sa na niekoľko pásov, spojených mäkkou kožou. Pasávec deväťpásy (Dasypus novemcinctus) má 9 takýchto pohyblivých pásov. Pásavce sa pred nepriateľom bránia skrútením sa do klbka. Živia sa hmyzom a rastlinnou potravou.

Obr. Slabozubce (37,4 kB)

Rad: Hlodavce

Hlodavce (Rodentia) predstavujú najpočetnejší rad cicavcov. Názov radu je odvodený od hlodavého chrupu. Rezáky hlodavcov majú dlátovitý tvar a neobmedzený rast. Očné zuby im chýbajú. Majú spomedzi všetkých cicavcov najväčší počet mláďat.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
4. rad: Hlodavce (Rodentia)
1. čeľaď: Vevericovité (Sciuridae)
2. čeľaď: Bobrovité (Castoridae)
3. čeľaď: Plchovité (Myoxidae)
4. čeľaď: Hrabošovité (Cricetidae)
5. čeľaď: Myšovité (Muridae)

Čeľaď: Vevericovité

Vevericovité (Sciuridae) sa vyznačujú dlhým, zvyčajne huňatým chvostom a pomerne veľkými očami. Veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) dosahuje dĺžku 20-30 cm, chvost 14-24 cm. Huňatý chvost slúžiaci ako padák tvorí až 75% celkovej plochy tela. Zafarbenie je veľmi variabilné (hrdzavé alebo sivo-čierne). Na zimu si veverica robí zásoby potravy. V listnatých lesoch si stavia hniezda v dutinách stromov, v ihličnatých lesoch si ich robí z konárov. V smrečinách s obľubou vyhryzáva puky semenáčov. Kožušina nemá väčšiu kvalitu.

Svišť vrchovský (Marmota marmota) dosahuje dĺžku 40-60 cm, chvost 13-18 cm. Rozšírený je v Alpách a západných Karpatoch. Obýva pásmo holín a skalných sutín nad kosodrevinou. Buduje si niekoľko typov nor. Svišť sa výborne orientuje zrakom a na blížiace sa nebezpečenstvo upozorňuje svojich druhov ostrým hvizdom.

Syseľ obyčajný (Citellus citellus) dosahuje dĺžku 20-25 cm, chvost 4,5-8 cm. Žije v strednej a východnej Európe. Hrabe prechodné a trvalé nory. Živí sa steblami tráv, kvetmi, semenami rastlín a hmyzom. Naše sysle si zásoby nerobia. Obýva najmä stepné oblasti nížin a predhorí. Najradšej má pasienky s nízkou vegetáciou.

Obr. Vevericovité (33,4 kB)

Čeľaď: Bobrovité

Bobor európsky (Castor fiber) z čeľade bobrovitých (Castoridae) dosahuje dĺžku 60-100 cm, chvost 30-40 cm. Zafarbenie srsti je bledohnedé až čiernohnedé. Plávacia blana medzi prstami na predných nohách je plytká, na zadných dobre vyvinutá. Bobor obýva vody najrozličnejšieho typu od malých potôčikov až po jazerá. V brehoch si hrabe nory. Je aktívny v noci a za súmraku. Na vodách s vyššími výkyvmi hladiny stavia zložité priehrady, ktorými reguluje stav vody. Bobry majú cennú kožušinu.

Čeľaď: Plchovité

Plch obyčajný (Glis glis) z čeľade plchovitých (Myoxidae) dosahuje dĺžku 12-18 cm, chvost 12-15 cm. Je prispôsobený životu na kmeňoch drevín. Huňatý chvost má osrstený iba do polkruhu. Čierna maska okolo očí nie je ostro ohraničená. Žije v listnatých lesoch Európy a Malej Ázie. Hniezda stavia v dutinách stromov. Má najdlhší zimný spánok spomedzi všetkých druhov plchov. Živí sa semenami, plodmi a výhonkami drevín. Rád vyhľadáva staré ovocné sady. Aktívny je prevažne v noci.

Obr. Bobrovité a plchovité (28,5 kB)

Čeľaď: Hrabošovité

Chrček roľný (Cricetus cricetus) z čeľade hrabošovitých (Cricetidae) dosahuje dĺžku 20-35 cm, chvost 3-6 cm. Chodidlo má osrstené iba po pätu. Obýva stepi a lesostepi východnej a strednej Európy a západnej Sibíri. Živí sa zelenými časťami vegetácie a semenami, z ktorých si robí zásoby potravy. Žerie aj hmyz a drobné zemné hlodavce. Zásoby prenáša do zásobárne v objemných lícnych vakoch. Často je prenášačom rôznych chorôb.

Ondatra pižmová (Ondatra zibethica) dosahuje dĺžku 25-40 cm, chvost cca 20 cm. Mocné zadné končatiny sú holé a majú plytkú plávaciu blanu. Chvost je silne sploštený a z bokov je pokrytý drobnými šupinami. Ondatra obýva brehy vôd rozličného typu. V potrave prevládajú korene a zelené časti pobrežných rastlín. Má cennú kožušinu.

Hraboš poľný (Microtus arvalis) dosahuje dĺžku 8-13 cm, chvost 2,5-4,5 cm. Žije na lesných lúkach a stepiach väčšej časti Eurázie. Má mimoriadne vysoké rozmnožovacie schopnosti a periodicky sa premnožuje. Na poliach sa živí prevažne zelenými časťami rastlín. Je aj prenášačom chorôb zvierat a človeka.

Obr. Hrabošovité (29,1 kB)

Čeľaď: Myšovité

Potkan obyčajný (Rattus norvegicus) z čeľade myšovitých (Muridae) dosahuje dĺžku 20-25 cm, chvost 13-20 cm. Má tmavo sfarbené brucho. Je to kozmopolitný druh prenikajúci až do drsných klimatických pásiem. Je aktívny za súmraku a v noci. V ľudských objektoch sa živí odpadkami, vo voľnej prírode prevažne živočíšnou potravou. Potkan je závažný prenášač mnohých chorôb človeka i zvierat.

Myš domová (Mus musculus) dosahuje dĺžku 7,5-10 cm, chvost 7-10 cm. Pôvodný areál jej rozšírenia sa rozprestieral v stepiach mierneho pásma palearktickej oblasti. S človekom prenikla aj do drsných klimatických oblastí. Vyznačuje sa nočnou a súmračnou aktivitou; v ľudských sídliskách ju však určuje činnosť človeka. V ľudských obydliach sa živí príležitostnou potravou, vo voľnej prírode hlavne semenami rastlín.

Obr. Myšovité (17,8 kB)

Rad: Dvojitozubce

Dvojitozubce (Lagomorpha) majú v hornej čeľusti dlátovité rezáky a ešte pár kratších zubov. Hlavným poznávacím znakom tohto radu sú rezáky sú bez koreňov, ktoré stále dorastajú. Očné zuby chýbajú.
Novinka Ešte nedávno zoológovia zaraďovali zajace a králiky medzi hlodavce, nové poznatky však ukazujú, že zajace nemajú s hlodavcami bližšie príbuzenské vzťahy, ale že predstavujú samostatnú vývojovú líniu. Preto ich zaraďujeme dnes do samostatného radu, ktorý vykazuje bližšie príbuzenské vzťahy s niektorými kopytníkmi než so svojimi zdanlivými príbuznými - hlodavcami.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
5. rad: Dvojitozubce (Lagomorpha)
1. čeľaď: Zajacovité (Leporidae)

Čeľaď: Zajacovité

Do čeľade zajacovitých (Leporidae) zaraďujeme zajace a králiky. Zajac poľný (Lepus europaeus) dosahuje dĺžku 60-70 cm, chvost 7-10 cm. Konce ušníc má čierne. Zadné nohy sú podstatne dlhšie ako predné. Hodvábne podsrstie je striebristobiele alebo pigmentované len na konci. Čierny vrch chvosta kontrastuje s bielym okrajom. Pod bledohnedým okom je tmavšia škvrna v podobe polkruhu. Chodidlá sú osrstené, čo zvyšuje trenie na klzkom podloží a chráni pred poranením na ostrých steblách tráv. Brušná časť tela je osrstená hustejšie než boky a chrbát. Zajace obývajú stepi a lesostepi. V potrave prevládajú trávy a astrovité. V zime môže spôsobiť ohryzom škody na ovocných stromčekoch.

Králik divý (Oryctolagus cuniculus) dosahuje dĺžku 36-44 cm, chvost 4-8 cm. Ušnice sú bez koncovej čiernej škvrny. Oči sú tmavé. Zadné nohy sú len o niečo dlhšie ako predné. Na rozdiel od zajaca žije v kolóniách a hrabe si hlboké nory. Má vysoké rozmnožovacie schopnosti. V lete tvoria hlavnú zložku potravy trávy a byliny, v zime semená, korienky, steblá suchých tráv a mladé výhonky drevín. Spôsobuje škody na lesných a poľných kultúrach. Uprednostňuje teplé výslnné stráne a svetlé okraje lesov. Králik je cenná kožušinová zver. Domestifikáciou sa z neho vyšľachtili úžitkové a okrasné plemená.

Obr. Zajacovité (21,1 kB)

Rad: Mäsožravce

Mäsožravce (Carnivora) majú pevnú kostru, na končatinách sú ostré pazúry. Rezáky sú ostré a malé, očné zuby sú veľké a ohnuté. Posledný črenový zub v hornej čeľusti a prvá stolička v dolnej čeľusti sú najsilnejšie a nazývajú sa trháky. Mäsožravce majú dobre vyvinutý sluch a čuch. Majú pachové žľazy. Sú väčšinou celkom odkázané na mäsitú potravu. Stavbou tela a veľmi vyspelou nervovou sústavou sú dobre prispôsobené potrebe chytať živú, často veľmi opatrnú a rýchlu korisť.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
6. rad: Mäsožravce (Carnivora)
1. čeľaď: Lasicovité (Mustelidae)
2. čeľaď: Psovité (Canidae)
3. čeľaď: Mačkovité (Felidae)
4. čeľaď: Medveďovité (Ursidae)

Čeľaď: Lasicovité

Lasicovité (Mustelidae) sú malé až stredne veľké mäsožravce s predĺženým telom. Hranostaj obyčajný (Mustela erminea) dosahuje dĺžku 16-29 cm, chvost 6-12 cm. Chodidlá krátkych končatín sú v zime husto osrstené. Výrazný farebný sezónny dimorfizmus. Čierny koniec chvosta ostáva aj pri zimnom sfarbení. Výmena letnej srsti prebehne za niekoľko dní. Hranostaj žije na väčšej časti severnej pologule. Je veľmi dravý. Živí sa najmä drobnými hlodavcami, menej hmyzom a plodmi. Vie sa šplhať po stromoch a výborne pláva.

Lasica obyčajná (Mustela nivalis) dosahuje dĺžku 11-28 cm, chvost 1-4 cm. Stavbou tela pripomína hranostaja. Žije v Eurázii, severnej Afrike a Amerike. Živí sa najmä drobnými hlodavcami a hmyzom. Hniezda si robí v norách drobných zemných cicavcov. Lasica je veľmi užitočná.

Tchor obyčajný (Putorius putorius) dosahuje dĺžku 35-45 cm, chvost 10-13 cm. Má pretiahnuté, ale zavalité telo na krátkych nohách. Obrysová srsť je hrubá a lesklá, na zadnej polovici tela predĺžená. Obýva lesostepi a stepi Európy a severozápadnej Afriky. Živí sa najmä drobnými hlodavcami. Loví aj žaby a žubrienky. Robí si zásoby potravy. V čase nebezpečenstva vystrekuje ostro páchnuce výlučky. Hrabe si krátke jednoduché nory. Najlepšie mu vyhovujú lesostepi. Môže spôsobovať škody na hydinových farmách.

Kuna hôrna (Martes martes) dosahuje dĺžku 32-58 cm, chvost 17-26 cm. Žltá škvrna pod hrdlom sa končí klinovito. Pazúry sú dlhé, zahnuté. Podsrstie je svetlosivé. V zime sú pätové mozole zakryté tvrdou srsťou. Žije vo väčšej časti Európy a v Ázii. Aktívna je najmä v noci. Živí sa hrabošmi, hmyzom a lesnými plodmi. Kuna sa vyhýba ľudským sídlam. Má veľmi vzácnu kožušinu.

Jazvec obyčajný (Meles meles) dosahuje dĺžku 62-72 cm, chvost 15-19 cm. Na silných hrabavých nohách má mocné pazúry. Všežravosťou je poznačená aj stavba chrupu. Žije vo väčšej časti Európy a v palearktickej Ázii. Hrabe si hlbšie nory, v ktorých strávi väčšiu časť života. Je aktívny v noci. Živí sa plodmi, hmyzom a drobnými cicavcami. Pred zimným spánkom sa mu vytvára hrubá vrstva tuku. Obýva pásmo teplejších lesov. Je užitočný, ničí veľké množstvo škodlivého hmyzu a hlodavcov.

Vydra riečna (Lutra lutra) dosahuje dĺžku 62-83 cm, chvost 36-55 cm. Medzi prstami všetkých štyroch nôh sa rozpína plávacia blana. Telo prechádza zvoľna do masívneho chvosta. Obýva Európu, väčšiu časť Ázie a severnú Afriku. Živí sa najmä rybami, rakmi, hmyzom a drobnými stavovcami. Vydry sa ozývajú prenikavým hvizdom. Sú veľmi užitočné, lebo selektívnym lovom rýb udržiavajú ich populáciu v dobrom zdravotnom stave a v množstvách úmerných úživnosti vôd.

Skunk smradľavý (Mephitis mephitis) má ako všetky lasicovité šelmy pod chvostom pachové žľazy, ktoré vylučujú ostro páchnucu látku. Skunk si ňou značkuje teritórium a slúži mu aj ako účinná zbraň, ktorá môže nepriateľa aj trvalo oslepiť.

Obr. Lasicovité (59,6 kB)

Čeľaď: Psovité

Psovité (Canidae) sú stredne veľké mäsožravce s výraznými ušami a s prstami vybavenými silnými tupými pazúrmi. Vlk obyčajný (Canis lupus) dosahuje dĺžku 1,1-1,4 m, chvost 30-45 cm. Sfarbenie srsti podlieha silnej individuálnej a geografickej variabilite. Žije v Eurázii a v severnej Amerike vo svorkách až do založenia rodiny. Živí sa najmä kopytníkmi a zdochlinami. Má veľký lovný okrsok, na ktorom obstojí len zdravá a fyzicky zdatná zver. V populáciách kopytníkov robí selekciu lovom v ich okrajových vekových kategóriách, ktoré určujú zdravé zloženie populácie. Z vlka vypestoval človek psa. Krížence so psom dávajú plodné potomstvo.

Pes dingo (Canis dingo) dosahuje dĺžku 1 m. Predkami dinga sú psy, ktoré ľudia doviezli do Austrálie asi pred 8000 rokmi. Psy zdiveli a ustálil sa z nich druh žltohnedej farby.

Líška obyčajná (Vulpes vulpes) dosahuje dĺžku 0,6-0,8 m, chvost 30-50 cm. Sfarbenie a telesné rozmery podliehajú veľkej variabilite. Žije v Eurázii, severnej Afrike a Severnej Amerike. Živí sa najmä zdochlinami, myšami a drobnou poľovnou zverou, ale aj hmyzom a lesnými plodmi. Pri love uprednostňuje choré zvieratá. Je aktívna prevažne v noci. Často sa u nej vyskytuje besnota.

Kojot prériový (Canis latrans) je charakteristické zviera Ameriky. Pôvodne žil na západných rovinách a na skalnatých náhorných plošinách severného Mexika. Za posledných štyristo rokov sa však nesmierne rozšíril. Je to veľmi prispôsobivé zviera. Kojot žerie všetko. Chytá hlodavce, vtáky a plazy, skonzumuje aj hmyz a mrciny, zbiera aj žalude a obhrýza kaktusy. Pri love na väčšiu korisť sa spojí viac kojotov a zver si nadháňajú, takže si s ňou ľahko poradia.

Obr. Psovité (55,2 kB)

Čeľaď: Mačkovité

Mačkovité (Felidae) sú najkrajšie mäsožravce. Mačka divá (Felis silvestris) dosahuje dĺžku 50-75 cm, chvost 25-40 cm. Tupo zakončený huňatý chvost má 8-12 tmavých krúžkov. Je zavalitejšia ako domáca mačka. Žije v Európe a Malej Ázii. Je veľmi plachá a neprivyká k človeku. Nie je predkom mačky domácej, aj keď sa s ňou kríži. Aktívna je za súmraku a v noci. Obýva lesy rozličného typu.

Rys ostrovid (Lynx lynx) dosahuje dĺžku 0,8-1,3 m, chvost 10-25 cm. Po bokoch hlavy má "bokombrady", konce ušníc sú osrstené štetôčkami. Chvost je krátky. Na juhu areálu je škvrnitosť výraznejšia než pri severných populáciách. Žije v Európe, v Malej a centrálnej Ázii. Pri vyhľadávaní koristi sa viac orientuje zrakom a čuchom než ostatné mačkovité mäsožravce. Na korisť nestriehne ako väčšina mačiek, ale za ňou sliedi. Živí sa najmä zajacmi a malými kopytníkmi. Obýva prevažne hlboké lesy.

Puma americká (Puma concolor) je najväčšia severoamerická mačkovitá šelma. Dosahuje dĺžku 2 m, chvost 80 cm. Rozšírená je od severnej časti Britskej Kolumbie na východ po Quebec a na juh po Magalhaesov prieliv. V tomto areáli obýva lesy arktického a mierneho pásma, tropický dažďový les, stepi ale aj oblasti polopúští. Na veľkej časti areálu je už vyhubená. Živí sa drobnými cicavcami, kopytníkmi, vtákmi a pod. Pri love sa pružne pohybuje na skalách, v korunách stromov aj na zemi.

Gepard štíhly (Acinonyx jubatus) sa od ostatných mačkovitých šeliem odlišuje tým, že si nemôže zatiahnuť pazúry. Po celom tele je jednoducho čierno bodkovaný. Gepard je skvelý bežec, na krátke vzdialenosti dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Loví hlavne kopytníky ako antilopy a pod. Kedysi žili gepardy po celej Afrike okrem pralesov, v Ázii od Arabského polostrova po Indiu. Ázijské gepardy sú už vyhubené.

Ocelot (Leopardus pardalis) je najhojnejšou mačkou Južnej a Strednej Ameriky. Niektoré oceloty sú len o niečo väčšie ako domáce mačky. Pralesné oceloty bývajú tmavšie s veľkými škvrnami, oceloty z otvorených stepných oblastí sú svetlejšie s menšími škvrnami. Všetky oceloty dobre lezú po stromoch. Lovia všetko, čo vládzu premôcť. Kožušina z ocelota je jedna z najhľadanejších kožušín škvrnitých mačiek.

Leopard škvrnitý (Panthera pardus) a panter označuje jedno a to isté zviera. Samce majú mohutnejšiu stavbu tela a väčšiu hlavu (panter). Samice sú menšie a majú štíhlejšiu hlavu (leopard). Aj odlišnosť v zafarbení je len farebná odchýlka v rámci jedného druhu. Čierne leopardy sa vyskytujú hlavne v Ázii, škvrnité leopardy v Afrike. Leopardy sa živia hlavne kopytníkmi strednej veľkosti. Na mnohých miestach je už táto šelma vyhubená.

Jaguár americký (Panthera onca) je jedinou veľkou mačkou žijúcou na americkom kontinente. Je zavalitejší ako leopard, má kratšie končatiny a kratší chvost. Hmotnosťou sa vyrovná tigrovi. Jaguára nájdeme v hustom pralese, v riedkom buši alebo na polopúšťach južnej Argentíny či amerického juhozápadu. Dobre sa vie šplhať po stromoch. Na korisť útočí skokom zo stromu. Aj jaguáre majú svoje farebné odchýlky - čierne alebo biele so škvrnami.

Lev púšťový (Panthera leo) dostal prezývku "kráľ zvierat". Pre samce je typická veľká hriva, samice ju nemajú. Lev obýva zväčša otvorené krajiny porastené kríkmi a s roztrúsenými stromami. Je jedinou mačkovitou šelmou, ktorá žije v skupinách. Členovia skupiny spolupracujú pri love a korisť potom spoločne zožerú. Lev dokáže na krátku vzdialenosť bežať rýchlosťou až 60 km/h.

Tiger džungľový (Panthera tigris) sa stavbou tela najviac podobá levovi, hoci sa navonok od neho značne odlišuje. Tiger obľubuje lesy a džungle, hoci je rozšírený aj v sibírskej tajge. Dnes patrí tiger medzi najviac ohrozené zvieratá.

Obr. Mačkovité (124 kB)

Čeľaď: Medveďovité

Medveďovité (Ursidae) sú veľké mäsožravce, ktoré došľapujú na zem celým chodidlom. Medvede patria medzi tzv. nepravých zimných spáčov. Medveď hnedý (Ursus arctos) dosahuje dĺžku 1,7-2,5 m, chvost 6-14 cm. Výnimočne dosahuje hmotnosť až 500 kg. Obýva pásmo lesov Eurázie. Živí sa lesnými plodmi, hmyzom, larvami mravcov, hľuzami rastlín a zdochlinami. Výnimočne sa môže stať mäsožravým. Pomerne dobre sa vie prispôsobiť rušivým vplyvom civilizácie. Zimné brlohy si buduje hlavne pod vývratmi stromov. V Európe je vzácny.

Medveď baribal (Ursus americanus) je zväčša čierno sfarbený. Vyskytujú sa hlavne v Severnej Amerike. Živi sa predovšetkým rôznymi lesnými plodmi a drobnými stavovcami. Baribal je dnes jediný medveď, ktorému ľudská civilizácia priveľmi neublížila. V lesoch je pomerne hojne rozšírený a dokáže sa rýchlo prispôsobiť. Často napáda aj táboriská a snaží sa dostať aj do zatvorených áut.

Medveď biely (Thalarctos maritimus) žije na snehových a ľadových poliach v severných polárnych oblastiach. Živí sa prevažne tuleňmi a rybami. Je dobrý plavec. Aktívny je po celý rok, nespí ani v zime. Medveď biely je veľmi agresívny a útočí aj na človeka.

Obr. Medveďovité (36,9 kB)

Rad: Plutvonožce

Plutvonožce (Pinnipedia) sa druhotne prispôsobili vodnému prostrediu. Končatiny majú plutvovitý tvar, nos zakrpatel, zredukovali sa ušnice, vyvinul sa sval na zatváranie nozdier. Dýchajú pľúcami. U niektorých živočíchov sa očné zuby premenili na kly.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
7. rad: Plutvonožce (Pinnipedia)
1. čeľaď: Uškatcovité (Otariidae)
2. čeľaď: Tuleňovité (Phocidae)
3. čeľaď: Mrožovité (Odobenidae)

Čeľaď: Uškatcovité

Uškatcovité (Otaniidae) sú šelmy dokonale prispôsobené na život vo vode. Končatiny majú skrátené a na konci premenené na plutvy, ktoré sú veľmi pohyblivé a schopné vykonávať takmer kruhovité pohyby. Najznámejším zástupcom je uškatec kalifornský (Zalophus californianus). Často ho vidíme nielen v zoologických záhradách, ale aj v cirkusoch. Ľahko sa dá skrotiť a vycvičiť a skvele udržuje rovnováhu, zatiaľ čo na nose mu balansujú rôzne predmety.

Čeľaď: Tuleňovité

Tuleňovité (Phocidae) majú prúdnicovité telo, pokryté krátkou, hrubou srsťou. Ramená a nohy sú premenené na silné plutvy. Mnohé druhy žijú na pobrežiach a blízko nich vo všetkých oceánoch sveta. Tuleň obyčajný (Phoca vitulina) je asi 2 m dlhý. Vyskytuje sa okolo severomorských prístavov, v zálivoch a ústiach riek. Na breh vychádza len spať, slniť sa a odpočívať. Tuleň fúzatý (Erignathus barbatus) dosahuje dĺžku 2,5 m. Žije v moriach na okraji Arktídy. Má dlhé, citlivé fúzy, ktorými pri dne vyhľadáva mäkkýše. Živí sa rybami a krevetami. Tuleň mníšsky (Monachus monachus) patrí medzi najohrozenejšie druhy tuleňov na svete. Pôvodne bol rozšírený v Stredozemnom mori a rozmnožoval sa na plážach, ktoré sú dnes turistickými centrami. Hrozí mu vyhynutie.

Čeľaď: Mrožovité

Mrožovité (Odobenidae) sú veľké plutvonožce, vyznačujúce sa veľkými hornými očnými zubami, z ktorých sa vyvinuli až 75 cm dlhé kly. Samce sú až 3,5 m dlhé a môžu vážiť až 1,5 t. Na zvráskavenom tele majú pomerne málo srsti, ale hrubá podkožná vrstva tuku ich chráni pred chladom arktického mora. Neraz ich možno vidieť vyhrievať sa na plávajúcich ľadových kryhách, alebo na kamenitých pobrežiach arktického oceánu. Dlhými klami vyhrabávajú svoju najdôležitejšiu potravu, lastúrniky, a bránia sa nimi aj pri nepriateľských stretnutiach s ľadovými medveďmi. Podobne ako aj iné plutvonožce aj mrože sa ozývajú hlasným hlbokým bučaním.

Obr. Plutvonožce (20,2 kB)

Rad: Veľryby

Veľryby (Cetacea) sú najväčšie cicavce sveta žijúce vo všetkých oceánoch. Spomedzi cicavcov sú najlepšie prispôsobené životu vo vode. Vretenovité telo majú zakončené plutvovitým chvostom. Z končatín im zostali len predné, ktoré sa premenili na plutvy a plnia úlohu kormidiel. Ako všetky cicavce, aj veľryby dýchajú pľúcami. Zdržujú sa preto len v malých hĺbkach, aby sa mohli občas nad hladinou nadýchnuť. V súčasnosti je veľa druhov ohrozených v dôsledku intenzívneho lovu.

Veľryba grónska (Balaena mysticetus) sa vyskytuje len v najsevernejších moriach Atlantického a Tichého oceánu, v oblasti plávajúcich ľadovcov. Je najťažším žijúcim zvieraťom a dosahuje váhu až 200 ton. Pre veľké prenasledovanie človekom je už takmer vyhubená.

Narval jednorohý (Monodon monoceros) dosahuje dĺžku 4,5 m. Má len jeden zub, ktorý sa samcom vyvíja do dlhého zakrúteného kla, vyrastajúceho cez otvor v hornej pere. Samce niekedy používajú kly pri vzájomných súbojoch, ich pravý účel však nie je známy.

Vorvaň tuponosý (Physeter catodon) je s dĺžkou 18 m najväčším druhom zubatých veľrýb. Vo veľkej hranatej hlave, ako aj v trupe pozdĺž chrbtice sú dutiny naplnené žltkastou tekutou hmotou, ktorá na vzduchu zčasti tuhne na tuhý spermacet a sčasti sa oddelí ako spermacetový olej. Tieto produkty využívajú ľudia. Vorvaň žije v tropických moriach, ale občas sa zatúla i ďalej na sever alebo na juh. Početné zuby mu pomáhajú chytiť a rozžuvať kraky (veľké hlavonožce) a sépie, ktorými sa živí.

Do tohto radu zaraďujeme aj delfíny. Sú to múdre, vo vode veľmi obratné cicavce. Často plávajú v skupinách pri hladine zarovno s výletnými loďami. Dajú sa vycvičiť podobne ako uškatce. Živia sa hlavne menšími rybami.

Vráskavec ozrutný (Balanoptera musculus) je najväčší žijúci cicavec, patriaci k bezzubým veľrybám. Býva až 30 metrov dlhý a váži 115 ton. Od hrdla až po brucho sa mu tiahnu pozdĺžne vrásky. Je jednofarebne modrosivý, iba na spodnej strane má svetlejšie škvrny. Mláďa sa rodí až 7 m dlhé. Vráskavec žije vo všetkých oceánoch medzi Arktídou a Antarktídou. Keďže nemá zuby, živí sa makroplanktónom. Preciedza vodu cez kostice v papuli a prehĺta pritom drobné kôrovce, mäkkýše, hlavonožce a malé ryby do veľkosti sleďa.

Obr. Veľryby (29,8 kB)

Rad: Sirény

Sirény (Sirenia) sú prispôsobené životu vo vode. Hlava je oddelená od tela krkom, preto je pohyblivá. Predné končatiny sú premenené na plutvy. Chvost je tiež zakončený plutvou. Chrup je degenerovaný. Majú dobre vyvinutý čuch. Žalúdok je zložený.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
9. rad: Sirény (Sirenia)
1. čeľaď: Lamantínovité (Trichechidae)
2. čeľaď: Dugongovité (Dugongidae)

Čeľaď: Lamantínovité

Lamantín širokonosý (Trichechus manatus) z čeľade lamantínovitých (Trichechidae) žije vo vodách Antíl a pri pobreží Floridy po severnú Brazíliu. Dorastá do dĺžky 6 m a váži 600 kg. Často vpláva aj do riek a počas rozvodnenia sa dostáva aj do rybníkov a močiarov. Predné končatiny má premenené na prsné plutvy so štyrmi ploskými nechtami. Zadné končatiny celkom chýbajú a telo sa končí veľkou okrúhlou chvostovou plutvou. Lamantíny, nazývané aj "morské kravy", sa pohybujú lenivo a spásajú vodné rastlinstvo.

Čeľaď: Dugongovité

Dugongovité (Dugongidae) majú chvostovú plutvu vykrojenú, čím sa viac podobajú veľrybám, príbuzné sú však s lamantínmi. Dugong obyčajný (Dugong dugong) žije v Indickom oceáne a v západných oblastiach Tichého oceánu. Samce majú asi 25 cm dlhé kly.

Rad: Chobotnatce

Chobotnatce (Proboscidae) sú najväčšie suchozemské cicavce. Majú dlhý pohyblivý chobot (proboscis), ktorý je sídlom hmatu a čuchu. Rezáky hornej čeľuste sú premenené na kly. Koža dospelých jedincov je hrubá a takmer bez srsti.

Slon africký (Loxodonta africana) žije v Afrike na juh od Sahary. Je vysoký 3,5 m a váži až 4 t. Jeho chobot sa končí dvoma prstovitými výbežkami. Väčšinu dňa slon trávi vyhľadávaním potravy. Aby sa dostal k najvrchnejším a najchutnejším listom neváha vytrhnúť celý strom zo zeme. Stepná forma slona afrického je o niečo väčšia ako pralesná forma.

Slon indický (Elephas maximus) sa veľmi podobá na svojho afrického príbuzného, je však menší, má menšie ušnice, oblejší chrbát a na zadných nohách nemá tri, ale štyri nechty. Kly majú len niektoré samce, a vždy sú menšie než pri slonovi africkom. Slony indické žijú v rodinných čriedach, ktorým vládne najstaršia samica. Počas najhorúcejších hodín odpočívajú, zvyšok dňa trávia vyhľadávaním potravy.

Obr. Chobotnatce (35,7 kB)

Rad: Nepárnokopytníky

Nepárnokopytníky (Perissodactyla) boli na Zemi rozšírené v období treťohôr. Dodnes sa z nich zachovali len 3 čeľade.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
11. rad: Nepárnokopytníky (Perissodactyla)
1. čeľaď: Tapírovité (Tapiridae)
2. čeľaď: Nosorožcovité (Rhinocerotidae)
3. čeľaď: Koňovité (Equidae)

Čeľaď: Tapírovité

Tapírovité (Tapiridae) patria medzi najstaršie cicavce. Stredne dlhými, silnými nohami a chobotovite predĺženou vrchnou gambou pripomínajú malé slony. Tapír indický (Tapirus indicus) meria asi 2 m. Dlhým nosom odtrháva z rastlín mladé výhonky, púčiky a plody. Je veľmi plachý a na "pašu" vychádza iba v noci. Pohybuje sa rýchlo a len po známych a vyšliapaných chodníčkoch. Výborne pláva a v nebezpečenstve sa vie aj ponoriť.

Čeľaď: Nosorožcovité

Nosorožcovité (Rhinocerotidae) sú veľké zvieratá s jedným, prípadne dvoma rohmi na vrchu nosa. Telo majú pokryté hrubou pancierovitou kožou, ktorá zarastá riedkou srsťou, nohy majú hrubé a krátke. Nosorožec pancierový (Rhinoceros unicornis) dosahuje dĺžku 4 m. Žije v juhovýchodnej Ázii. Dojem pancierového tela vytvárajú veľké záhyby hrubej kože, ktorá ho chráni pred pichľavými pralesovými rastlinami. Nosorožce sa najradšej zdržiavajú v blízkosti vody. Kvôli rohom, ktoré sa používajú v čínskej medicíne, ich takmer vyhubili. Nosorožec ostrorohý (Diceros bicornis) má na nose dva rohy, z ktorých predný je dlhší. Vyčnievajúca horná pera slúži nosorožcom pri spásaní trávy a obhrýzaní konárov. Rozšírené sú od Sahary smerom na juh.

Čeľaď: Koňovité

Najznámejším a najrozšírenejším zástupcom čeľade koňovitých (Equidae) je kôň domáci (Equus caballus). Bol domácim zvieraťom už u Indoeurópanov, s nimi sa dostal do Indie už okolo roku 2000 p.n.l. Jeho rozličné rasy boli vyšľachtené z viacerých divých foriem. Do tejto čeľade patria aj somáre, ktoré sa môžu s koňmi krížiť (krížence sú ale neplodné). Mulice sú krížence samca somára s kobylou. Keď sa kríži žrebec so somáricou, krížence sa nazývajú muly. Oba krížence zdedia čo do postavy viac z matky, kým povahovo naopak. Mulice bývajú veľké ako kôň, ale sú oveľa vytrvalejšie a skromnejšie.

Medzi koňovité patria aj zebry. Zebry pokladáme za najpôvodnejšie divé kone. Sú čierno-bielo pruhované a žijú v Afrike, kde často tisícčlenné čriedy spásajú trávnaté planiny blízko vody. Zebra vrchovská (Equus zebra) žije v hornatých oblastiach Južnej Afriky, zvyčajne v malých čriedach. Zebry bývajú potravou levov.

Obr. Nepárnokopytníky (36,6 kB)

Rad: Párnokopytníky

Párnokopytníky (Artiodactyla) sú charakteristické tým, že oporu tela im tvoria iba dva predné prsty (3. a 4. prst). Pritom majú aj typickú stavbu kostí chodidla a zápästia. Väčšine druhov sa vyvíjajú rohy alebo parohy. Rohy nepodliehajú výmene, rastú zvieratám po celý život a vo väčšine prípadov sa zakladajú rovnako pri samcoch ako pri samiciach. Parohy sú spravidla znakom sexuálneho dimorfizmu, sú rozvetvené a nie sú duté. Dozreté parohy sú tvrdé a zvieratá nimi v období ruje zvádzajú súboje. Párnokopytníky mali od pradávna pre človeka nesmierny význam nielen ako lovná zver, ale aj ako domestifikované zvieratá.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
12. rad: Párnokopytníky (Artiodactyla)
1. podrad: Neprežúvavce (Nonruminartia)
1. čeľaď: Hrochovité (Hippopotamidae)
2. čeľaď: Sviňovité (Suidae)
2. podrad: Prežúvavce (Ruminartia)
1. čeľaď: Ťavovité (Camelidae)
2. čeľaď: Jeleňovité (Cervidae)
3. čeľaď: Turovité (Bovidae)

Podrad: Neprežúvavce

Neprežúvavce (Nonruminartia) inklinujú k všežravému spôsobu života.

Čeľaď: Hrochovité

Hrochovité (Hippopotamidae) tvoria malú čeľaď cicavcov, ktorá zahrňuje iba dva africké druhy. Patrí sem hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius), veľké, zavalité zviera s hladkou kožou, dobre prispôsobené životu vo vode. Dorastený samec je až 4,5 m dlhý a dosahuje váhu až 4 t. Je to spoločenské zviera, žije v malých skupinách. Hroch je vynikajúcim plavcom, prsty má spojené plávacou blanou, pod vodou vydrží 4-6 min. Potravu vychádza hľadať na zem v noci, živí sa najmä trávou a trstinou, ktorá rastie okolo vody.

Čeľaď: Sviňovité

Sviňovité (Suidae) majú telo viac alebo menej zarastené hustými štetinami a nos predĺžený do rypáka. Mnohé majú vyčnievajúce očné zuby, ktoré sú zvyčajne zahnuté nahor ako hákovité kly. Rozšírené sú po celom svete okrem Austrálie. Najradšej žijú vo vlhkých a močaristých lesoch, kde sa môžu váľať v bahne. Sviňa divá (Sus scrofa) dosahuje dĺžku 1-2 m, chvost 15-20 cm. Samce sú v kohútiku vyššie a majú aj väčšie očné zuby. Mláďatá sú svetlej farby s hnedými pozdĺžnymi pásikmi. Sviňa divá žije väčšinou v čriedach. Aktívna je prevažne v noci. Živí sa bukvicami, korienkami, hľuzami, larvami hmyzu, drobnými hlodavcami aj zdochlinami. Je to dôležitá lovná zver, poskytujúca trofej, divinu a kožu.

Obr. Neprežúvavce (34,2 kB)

Podrad: Prežúvavce

Prežúvavce (Ruminartia) sú potravne špecializované párnokopytníky. Ich zložitý žalúdok sa skladá zo 4 častí: bachor, čepiec, kniha a slez (pravý žalúdok). Rohy a parohy sú typickým znakom práve prežúvavcov.
Poznámka Rozdiely medzi rohom a parohom sú značné. Roh je útvar pokrývky tela vznikajúci rohovatením povrchových buniek pokožky nad rohovým výbežkom čelových kostí. Rastie odspodu a jeho poranenie je bolestivé, pretože medzi kostnou a rohovitou časťou je zamša s cievami a nervami, ktoré ho vyživujú. Paroh je kostenný útvar vznikajúci kostnatením kožného väziva, nie je homologický s rohmi. Parohy sú obyčajne rozkonárené a zvieratá ich periodicky zhadzujú, pričom zostáva trvalo na hlave iba malý násadec (púčnica), z ktorého vyrastá nový paroh.

Čeľaď: Ťavovité

Ťavovité (Camelidae) sú už väčšinou domáce zvieratá. Poznáme dva druhy tiav: ťavu dvojhrbú (Camelus bactrianus), ktorá sa chová od Číny po Turecko a ťavu jednohrbú (Camelus dromedarius), známu z púští Arábie a Egypta. Divé ťavy v súčasnosti žijú už len v mongolskej púšti Gobi.

Obr. Ťava dvojhrbá (17,4 kB)

Čeľaď: Jeleňovité

Jeleňovité (Cervidae) sú u nás najrozšírenejšie voľne žijúce párnokopytníky. Všetky sú bylinožravé. Jeleň obyčajný (Cervus elaphus) dosahuje dĺžku 2-3 m, chvost 12-15 cm. Samice sú menšie. Na relatívne krátkej šiji sa vytvára v zime z bokov a zospodu hustá hriva. Počet výsad na parohu nezodpovedá veku. Na predĺženej tvárovej časti hlavy je veľká predočnicová jamka. Pôvodný areál rozšírenia je v Severnej Amerike a Eurázii. Jeleň má sklon k rozsiahlym sezónnym migráciám. Vo farmaceutickom priemysle sú perspektívne lieky z parohov, žliaz a pohlavných orgánov.

Srnec hôrny (Capreolus capreolus) dosahuje dĺžku 1-1,3 m, chvost 2-3 cm. Má relatívne krátke telo na štíhlych vysokých nohách a mierne predĺžený krk. Krátka hlava je ku koncu zúžená. Aj keď sú zadné nohy o niečo dlhšie ako predné, línia chrbta je rovná. Krátky chvost je skrytý v srsti. V zimnej a letnej farbe je značný rozdiel. Srnce žijú v Európe a v Ázii. Majú sklon k rozsiahlemu jesennému kočovaniu, ktorému predchádza tvorba čried. Uprednostňujú svetlé listnaté lesy. Srnec hôrny má popredné miesto v produkcii kvalitnej diviny.

Daniel škvrnitý (Dama dama) dosahuje dĺžku 1,3-1,6 m, chvost 16-19 cm. Samice sú menšie. Predné nohy sú o niečo kratšie ako zadné, takže línia chrbta sa zdvíha mierne dozadu. Vrchná časť nosa medzi nozdrami je zarastená srsťou. V súčasnosti je areálom rozšírenia Európa po Pobaltie a Ukrajinu. Daniele sú náročné na soľ. Je to lovná zver odolnejšia voči chorobám.

Los mokraďový (Alces alces) dosahuje dĺžku 2-3 m, chvost 4-5 cm. Samice sú podstatne menšie. Samce majú lopatkovité parohy, ktoré zhadzujú. Los je morfologicky a fyziologicky prispôsobený brodeniu v hlbokom snehu a mokradinách. Zrak má pomerne slabý, orientuje sa veľmi dobre sluchom a čuchom. Vyskytuje sa v Severnej Amerike a v severnej Európe. Nie je náročný na množstvo a kvalitu potravy. V minulosti chovali losa ako ťažnú silu na prepravu v močiaroch.

Obr. Jeleňovité (68,1 kB)

Čeľaď: Turovité

Kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) z čeľade turovitých (Bovidae) dosahuje dĺžku 1,1-1,3 m, chvost 3-8 cm. Samice sú o niečo menšie. Rohy sú na priečnom reze guľaté. Pohlavný dimorfizmus je nevýrazný. Rohy samice sú o niečo menej zahnuté. Dlhá srsť dodáva zvieratám robustnejší vzhľad. Stavba vysunutých očníc zväčšuje zorný uhol. V Európe žije kamzík len vo vyšších polohách. Je mimoriadne vnímavý na vyrušovanie. Zvyčajne sa vyhýba zľadovateným poliam a skalným sutinám s ostrými úlomkami. Je to chránený vymierajúci druh.

Muflón obyčajný (Ovis musimon) dosahuje dĺžku 1,1-1,3 m, chvost 5-6 cm. Samice sú o niečo menšie. S ľahkou stavbou tela kontrastujú masívne rohy samcov. Malé rôžky sa výnimočne vyskytujú aj pri starých samiciach. Na rozdiel od ostatných druhov oviec je zafarbenie rohov hnedočierne. Šija samcov je pokrytá dlhou hrivou. Vyskytuje sa v predhoriach do 500-700 m n.m. Nemá rád vysoký sneh. Muflón je poľovnícky vyhľadávaná zver s vysokou trofejovou hodnotou.

Zubor hôrny (Bison bonasus) dosahuje dĺžku 2,7 m, chvost 80 cm. Samice sú menšie. Zubor je zavalitý, s ťažkou masívnou hlavou. Široká predná časť hrude sa od kohútika zvažuje dozadu. Predná časť a hlava sú husto osrstené. Pôvodne žil hojne v Európe a v Ázii na stepiach a v listnatých lesoch. V roku 1923 žilo na svete len 56 kusov. V súčasnosti vďaka medzinárodnému zväzu na ochranu zubra počet jedincov stúpa. Zubor je vnímavý voči chorobám hovädzieho dobytka. Krížence zubra s veľkými plemenami hovädzieho dobytka používali veľmi úspešne ako výkonné záprahové zvieratá.

Do tejto čeľade zaraďujeme aj byvoly a antilopy. Byvoly sú mohutné tury, ktoré žijú v teplých oblastiach Ázie a Afriky. Antilopy sú pôvabné štíhlonohé a dutorohé prežúvavce s krátkou srsťou, ktoré žijú na stepiach a na trávnatých oblastiach Afriky a južnej Ázie.