Podríšu nižších rastlín som v prvej verzii BIOWEBu označoval ako Protobionta, na VŠ som sa však s týmto termínom vôbec nestretol. Namiesto toho sa používa označenie Thallobionta, ktoré jasnejšie označuje morfológiu týchto rastlín.

Rastliny mali a majú z hľadiska evolúcie života na Zemi kľúčovú úlohu. Jej význam spočíva vo fotosyntéze, čo je dej, pri ktorom by ťažko mohol vzniknúť život v takej podobe, aký ho poznáme. Fotosyntéza umožnila vznik zložitých organických zlúčenín (sacharidov) z jednoduchých molekúl oxidu uhličitého, ktorého bolo v prvotnom mori - domove najstarších rastlín dostatok. Nevyčerpateľným zdrojom energie pre tieto procesy sa stalo slnečné žiarenie. Redukciou CO2 unikal do vody a atmosféry kyslík. Rastliny v priebehu veľmi dlhého obdobia dokázali pomocou fotosyntézy zmeniť redukčnú atmosféru, ktorej hlavnou zložkou bol vodík, na oxidačnú, čo umožnilo priebeh nových chemických reakcií a zároveň sa stalo podmienkou pre existenciu ďalších foriem života.

Poznámka Túto poznámku neberte až tak smrteľne vážne, je to len môj dohad. V prípade, že pôvodná atmosféra Zeme bola skutočne redukčná, organizmy, ktoré spôsobili zmenu jej charakteru boli (podľa mňa) prokaryotického typu, možno sinice alebo im podobné prokaryoty. Vychádzam predovšetkým z toho, že jednou z podmienok existencie eukaryotickej bunky je prítomnosť kyslíku, ktorého bolo v tých časoch veľmi málo. Prokaryotické organizmy môžu dokonca neprítomnosť kyslíka vyžadovať (príkladom zo súčasnosti sú anaeróbne baktérie).

Keďže domovom nižších rastlín je voda, ich životné prostredie je pomerne stabilné na rozdiel od suchozemských podmienok. Stielka je preto pomerne jednoduchá, často len jednobunková, a nazýva sa thallus. Najdokonalejším typom je pletivová stielka, ktorá do istej miery napodobňuje orgány vyšších rastlín - pakorienok (rhizoid), pabyľka (kauloid) a palístky (fyloidy). Sú to tzv. nepravé orgány, pretože tu ešte nemožno hovoriť o typických pletivách, z akých sa skladajú orgány vyšších rastlín. V stielke nedochádza ani k diferenciácii vodivých pletív.
U nižších rastlín sa stretávame s rôznymi organizačnými stupňami stielky. Nezávisle od systematického zaradenia do jednotlivých oddelení vykazujú nižšie rastliny určité zákonitosti v stavbe stielky.

Jednobunkové stielky

-Bičíkatá (monádoidná) stielka je typ jednobunkovej stielky, ktorá nesie pohybové orgány bičíky vyrastajúce zo základného (bazálneho) telieska. U sladkovodných druhov sa v blízkosti bazálneho telieska nachádzajú pulzujúce vakuoly, ktoré napomáhajú udržiavať v bunke stále osmotické pomery. V bunke je jeden alebo viac chloroplastov. Na chloroplaste v prednej časti tela (na konci, kde vyrastajú bičíky) sa nachádza stigma, červená, svetlocitlivá škvrna. V oddelení červenoočiek tvorí stigma samostatnú organelu.
-Bunková (kokálna) stielka je tiež jednobunková, väčšinou jednojadrová, nemá pulzujúce vakuoly ani stigmu. Často je prítomný pyrenoid, bielkovinové teliesko obalené škrobom.
-Meňavkovitá (rhizopodová) stielka je jednobunková a nemá bunkovú stenu. Má schopnosť vytvárať panôžky (pseudopódie), pomocou ktorých sa pohybuje a prijíma potravu. U sladkovodných druhov je prítomná pulzujúca vakuola a u niektorých stigma.
-Slizová (kapsálna) stielka je jednobunková, má bunkovú stenu. Celá bunka je obalená slizom. Sladkovodné druhy majú pulzujúce vakuoly a v plastidoch prítomnú stigmu.

Viacbunkové stielky

-Vláknitá (trichálna) stielka je mnohobunková a má tvar nerozkonáreného alebo rozkonáreného vlákna. Vlákna sú tvorené z jednojadrových buniek s bunkovou stenou.
-Rúrkovitá (sifonálna) stielka má tvar vlákna, kde bunky nie sú oddelené priečnymi priehradkami, čím vzniká mnohojadrová cytoplazma.
-Pletivová stielka je tvorená zo súborov odlišných buniek s rôznou fyziologickou funkciou (pakorienky, pabyľka, palístky).

Nižšie rastliny sa rozmnožujú nepohlavne i pohlavne. Nepohlavné rozmnožovanie sa uskutočňuje pomocou nepohyblivých alebo pohyblivých spór, prípadne rozdelením mnohobunkovej stielky. Jednobunkové riasy sa množia delením bunky. Pri pohlavnom rozmnožovaní dochádza k splývaniu gamét a ku vzniku zygoty.

Podľa kombinácie chrolofylov rozoznávame u rias 3 vývojové línie:

1. červená vývojová vetva - chlorofyl a + chlorofyl d
2. hnedá vývojová vetva - chlorofyl a + chlorofyl c
3. zelená vývojová vetva - chlorofyl a + chlorobyl b