Likvidácia katastrofy bola veľmi skomplikovaná prebiehajúcimi bojmi. Nebolo možné nasadenie lodí, ktoré by ropu z hladiny odčerpávali, pretože záliv bol zamínovaný. Nebolo možné ani nasadenie lietadiel, ktoré by rozprašovali látky viažuce ropu, resp. baktérie "požierajúce" ropu. Ani zapálenie ropného koberca sa nepodarilo, pretože ropa je horľavá len asi 1,2 hodiny po vypustení do vody. Prvú prioritu dostala ochrana zariadení na odsoľovanie morskej vody. Vodou zo zálivu je totiž zásobovaných 6 mil. obyvateľov (Saudskej Arábie, Bahrajn, Katar, Omán a SAE). Prevádzkovatelia zariadení boli však na túto situáciu pripravení už z doby vojny Irak - Irán. Už 28.1. boli inštalované špeciálne bariéry, ktoré držali ropné látky ďalej od sacích zariadení pre odsoľovacie komplexy, elektrárne a rafinérie. Z hľadiska ekologických následkov je treba uvážiť, že záliv bol už skôr silne zasiahnutý (vojna Irak - Irán, trasa ropných tankerov s ročným únikom okolo 10.000 ton). Zaťaženie Perzského zálivu je dnes asi 47 x väčšie ako pri porovnateľných moriach! Pri katastrofe zahynulo okolo 100.000 morských vtákov, značné množstvo delfínov a na 75 % saudského pobrežia bola výrazne znížená alebo zastavená produkcia organickej hmoty.Až po 8. mesiacoch sa špecialistom podarilo uhasiť vrty, ktoré taktiež zapálili ustupujúce iracké vojská. Dnes možno v okolí vrtov spozorovať ropné jazerá, púšť je pokrytá sadzami . . . Asi z jednej tretiny vrtov sa opäť ťaží ropa, ale všetky zariadenia sa už obnovovať nebudú (z dôvodov vysokých nákladov).

Vodíkové bomby

V modrých vodách koralového útesu v západnej časti Tichého oceánu žijú tisíce úchvatných živočíchov. V tomto prírodnom mikrokozme je poriadok, krása a harmónia. Už milióny rokov tu existuje ako jeden z prírodných zázrakov. No potom, v roku 1953, prišiel človek a vytvoril dejiny. Prvá vodíková bomba vyhladila ostrov a do útesu vyhĺbila míľu široký kráter. Na mieste zvanom Anelitac bolo kedysi 47 ostrovov. Dnes ich tu zostalo 45. Anelitac sa stal symbolom novej ničivej sily vytvorenej človekom. Tridsať rokov po prvom teste vodíkovej bomby sa sem vrátili vedci, aby študovali zbytky. Niektoré krátery sú stále kontaminované rádioaktívnym odpadom, ale život, i keď nie tak bohatý, sa sem vrátil. Svedčí to o regeneračnej schopnosti planéty.1. marca 1954 USA uskutočnili tajnú skúšku vodíkovej bomby na ostrove Bikini v Tichom oceáne. Neočakávaná zhoda náhod zmenila tento test na udalosť, ktorá zmenila dejiny. Malá japonská rybárska loď sa náhodou ocitla blízko miesta testu. Jej 23 členná posádka bola zasypaná atómovým popolom. Doktori zistili, že všetci muži trpia rádioaktívnou otravou. Niektorí vážne ochoreli, jeden muž zomrel. Otrava 23 mužov rozzúrila celý svet. Preto USA a bývalý ZSSR podpísali dohodu o zákaze nukleárnych testov.