Krehký ekosystém Antarktídy

Antarktída je kontinent extrémov a búrlivých prírodných živlov. Teploty tu klesajú až na - 89,6°C, čo znamená, že povrch Antarktídy tvorí večne zamrznutý ľad. I keď sa tu nachádza 70 % všetkých zásob sladkej vody, je to jedno z najsuchších miest na Zemi. Zdanlivo nekonečnú plochu ľadového kontinentu, ktorý pokrýva zhruba 1/10 zemskej pevniny, iba občas narušujú tmavé skaly ostrých vrcholov vysokých hôr, vyčnievajúcich nad ľad. Niektoré tieto hory, ktoré sú väčšinou sopečného pôvodu, dodnes chŕlia horúcu červenú lávu do mrazivého ovzdušia. V nehostinnom prostredí ľadového kontinentu prežíva len nie príliš rozmanité spoločenstvo skutočne suchozemských organizmov. Napriek tomu patrí táto oblasť medzi najbohatšie regióny na svete - vďaka životodarným moriam, ktoré sa okolo Antarktídy rozprestierajú. Žije tu 7 druhov tučniakov, veľa ďalších druhov morských vtákov, niekoľko druhov tuleňov. I keď nesmierne bohatá, je prírodná oblasť Antarktídy tiež veľmi krehká a zraniteľná. Napriek tomu, že človek vstúpil na tento kontinent až na začiatku tohto storočia, podarilo sa mu životné prostredie už značne narušiť. Dnes sa na Antarktíde nachádza niekoľko desiatok staníc rôznych štátov a množstvo návštevníkov sa každoročne zvyšuje. Na niektorých miestach je pobrežie znečistené ropnými škvrnami a najrôznejšími odpadmi.V roku 1991 bol 39 štátmi tzv. Antarktickej dohody podpísaný Protokol o ochrane životného prostredia Antarktídy. Táto zmluva, ktorá zakazuje ťažbu nerastov minimálne na najbližších 50 rokov a obsahuje prísne predpisy o zachádzaní so životným prostredím, by mala byť ratifikovaná.

Problém však nie je tak jednoduchý. Znečistenie morí a atmosféry je dnes už také rozsiahle, že vajcia tučniakov obsahujú nebezpečné jedovaté látky vyrobené človekom (napr. DDT) a cez ozónovú dieru prenikajú na povrch Antarktídy a do morských vôd ničivé ultrafialové zložky slnečného žiarenia. Skleníkový efekt spôsobený vypúšťaním oxidu uhličitého do atmosféry a následné globálne otepľovanie by mohli viesť k roztopeniu antarktického ľadu. To by malo za následok nevídanú celosvetovú ekologickú katastrofu.

Dňa 6. mája 1994 odhlasovala Medzinárodná veľrybárska komisia na svojom 45. výročnom zasadnutí vytvorenie chránenej oblasti pre veľryby v Južnom ľadovom mori, ktoré obklopuje biely kontinent Antarktídy. Južné ľadové more pozostáva z južných častí hlavných svetových oceánov a zahrňuje napr. Weddelovo a Rossovo more. Vytvorenie chránenej oblasti by malo znamenať, aspoň v rámci IWC, definitívnu bodku za ambíciami niektorých štátov obnoviť v tejto oblasti komerčný lov veľrýb, a to i v prípade, že bude zrušené celosvetové moratórium na lov veľrýb. Chránená oblasť by tiež mala zaistiť najlepšie podmienky pre obnovu zdecimovaných antarktických populácií veľrýb.Vody okolo Antarktídy predstavujú pre veľryby unikátny zásobník potravy. Veľryby tu skonzumujú asi 80 % celej svojej ročnej dávky potravy. Hranice novovytvorenej chránenej oblasti je súbežná s biologickou hranicou ekosystému Južného ľadového mora (tzv. antarktickou konvergenciou), ktorá prebieha medzi 54. a 62. rovnobežkou, ale na niektorých miestach je posunutá až k 40. rovnobežke. Nová chránená oblasť nadväzuje na chránenú oblasť pre veľryby v Indickom oceáne, ktorá bola vytvorená v roku 1979, a tým sa ochranné pásmo v tejto oblasti posúva až za rovník.I keď chránená oblasť nemôže zabrániť Japonsku v love veľrýb vo vodách okolo Antarktídy, pre "vedecké účely", zdá sa, že tento štát túto činnosť ešte zváži. Chránená oblasť by totiž mala umožniť práve ten druh vedeckého výskumu, ktorý nevedie k usmrcovaniu veľrýb. Ak sa Japonci vydajú do Južného ľadového mora za lovom veľrýb, budú zaplavení nevídanou kritikou z celého sveta.Chránená oblasť pre veľryby vytvorí najlepšie podmienky pre obnovenie antarktických populácií veľrýb, ale tiež pre obnovenie dynamickej rovnováhy celej prírodnej oblasti Antarktídy. Spolu s Protokolom o ochrane životného prostredia antarktického kontinentu, podpísaným v roku 1991 pomôže chránená oblasť zabezpečiť zachovanie jednej z posledných divočín na Zemi.

Ekologická katastrofa v Perzskom zálive

Okrem "normálneho znečistenia" dochádza pravidelne i k veľkým haváriám.Príkladom je ekologická katastrofa v Perzskom zálive.

Ropná katastrofa v Perzskom zálive prekonala svojimi dôsledkami všetky havárie ropných tankerov. Zo šelfového mora (stredná hĺbka 35 m, max. 192 m) bolo najviac zasiahnuté ploché wattové pobrežie Kuvajtu (watty až 50 %) a Saudskej Arábie (watty 20 %). (Watty sú sedimenty, ktoré more naplavilo na ploche pobrežia.)Práve v tejto zóne majú ekosystémy najväčšiu produkciu organickej hmoty. Prvé stopy zamorenia sa objavili 20. januára 1991 v dobe vojnového konfliktu medzi Spojencami a Irakom. Prevažná časť ropy sa do vôd zálivu dostala z nákladového terminálu "See Islands Terminal", ktorý leží 16 km od pobrežia Kuvajtu v mori a je mohutným potrubím spojený s najväčšou rafinériou v Mína Al - Ahmadí. Irackí vojaci otvorili ventily a nechali prúdiť ropu do mora. Zmenšenie prítoku nastalo až po bombardovaní ropovodu na súši Spojencami. Ďalší ropný koberec vznikol následkom bombardovania irackého letectva saudského ropného zásobníka a tankera v blízkosti mesta Khafdji. Tretia mohutná škvrna sa rozšírila na severe pri najväčšom ropnom terminále Mína Al - Bakr na polostrove Fao. Vznikol následkom bombardovania Spojencov. Doplňujúce znečistenie pochádzalo z tankerov, ktoré kotvili pri kuvajtskom hlavnom meste a boli zničené irackými jednotkami. To isté platí pre potopený iracký tanker Quellen, ktorý ku dnu poslali americké bojové lietadlá blízko saudských brehov. Podľa odhadov Saudskej Arábie sa na celkovom znečistení zálivu zo 70 % podieľali iracké jednotky (prevažne svojvoľné vypúšťanie ropy) a z 20 až 30 % spojenecké jednotky. Kvantitatívne dimenzie havárie nie sú celkom jasné, pretože boli zasiahnuté vojenskou propagandou.Likvidácia katastrofy bola veľmi skomplikovaná prebiehajúcimi bojmi. Nebolo možné nasadenie lodí, ktoré by ropu z hladiny odčerpávali, pretože záliv bol zamínovaný. Nebolo možné ani nasadenie lietadiel, ktoré by rozprašovali látky viažuce ropu, resp. baktérie "požierajúce" ropu. Ani zapálenie ropného koberca sa nepodarilo, pretože ropa je horľavá len asi 1,2 hodiny po vypustení do vody. Prvú prioritu dostala ochrana zariadení na odsoľovanie morskej vody. Vodou zo zálivu je totiž zásobovaných 6 mil. obyvateľov (Saudskej Arábie, Bahrajn, Katar, Omán a SAE). Prevádzkovatelia zariadení boli však na túto situáciu pripravení už z doby vojny Irak - Irán. Už 28.1. boli inštalované špeciálne bariéry, ktoré držali ropné látky ďalej od sacích zariadení pre odsoľovacie komplexy, elektrárne a rafinérie. Z hľadiska ekologických následkov je treba uvážiť, že záliv bol už skôr silne zasiahnutý (vojna Irak - Irán, trasa ropných tankerov s ročným únikom okolo 10.000 ton). Zaťaženie Perzského zálivu je dnes asi 47 x väčšie ako pri porovnateľných moriach! Pri katastrofe zahynulo okolo 100.000 morských vtákov, značné množstvo delfínov a na 75 % saudského pobrežia bola výrazne znížená alebo zastavená produkcia organickej hmoty.Až po 8. mesiacoch sa špecialistom podarilo uhasiť vrty, ktoré taktiež zapálili ustupujúce iracké vojská. Dnes možno v okolí vrtov spozorovať ropné jazerá, púšť je pokrytá sadzami . . . Asi z jednej tretiny vrtov sa opäť ťaží ropa, ale všetky zariadenia sa už obnovovať nebudú (z dôvodov vysokých nákladov).

Vodíkové bomby

V modrých vodách koralového útesu v západnej časti Tichého oceánu žijú tisíce úchvatných živočíchov. V tomto prírodnom mikrokozme je poriadok, krása a harmónia. Už milióny rokov tu existuje ako jeden z prírodných zázrakov. No potom, v roku 1953, prišiel človek a vytvoril dejiny. Prvá vodíková bomba vyhladila ostrov a do útesu vyhĺbila míľu široký kráter. Na mieste zvanom Anelitac bolo kedysi 47 ostrovov. Dnes ich tu zostalo 45. Anelitac sa stal symbolom novej ničivej sily vytvorenej človekom. Tridsať rokov po prvom teste vodíkovej bomby sa sem vrátili vedci, aby študovali zbytky. Niektoré krátery sú stále kontaminované rádioaktívnym odpadom, ale život, i keď nie tak bohatý, sa sem vrátil. Svedčí to o regeneračnej schopnosti planéty.1. marca 1954 USA uskutočnili tajnú skúšku vodíkovej bomby na ostrove Bikini v Tichom oceáne. Neočakávaná zhoda náhod zmenila tento test na udalosť, ktorá zmenila dejiny. Malá japonská rybárska loď sa náhodou ocitla blízko miesta testu. Jej 23 členná posádka bola zasypaná atómovým popolom. Doktori zistili, že všetci muži trpia rádioaktívnou otravou. Niektorí vážne ochoreli, jeden muž zomrel. Otrava 23 mužov rozzúrila celý svet. Preto USA a bývalý ZSSR podpísali dohodu o zákaze nukleárnych testov.