Biosféra
Biosféra je živý obal zeme. Tvoria ho rastliny živocíchy a mikroorganizmy. Zaberá cast atmosféry, hydrosféry a zemskej kôry. Biosféru ako súcast krajinnej sféry skúma biogeografia. Orientuje sa na dve odlišné krajinné zložky: rastlinstvo (tvorí 90% biosféry) a živocíšstvo. Jednotlivé krajinné zložky rôznym spôsobom vplývajú na živé organizmy ako ekologické cinitele (voda, svetlo, teplo, pôda, reliéf). Velmi dôležitým ekologickým cinitelom v biosfére je voda – cast rastlinstva môže žit iba vo vode – sú to vodné organizmy (morské a sladkovodné). Podla nárokov na vodu sú rastliny vlhkomilné – hygrofyty, suchomilné – xerofyty a sukulenty úsporne hospodária s vodou.
Podla nárokov na teplo a svetlo sú rastliny teplomilné, cladnomilné, svetlomilné a tienomilné.
Podla nárokov na pôdu sú hygrofyty (vlhké pôdy), nitrofilné (sú nárocné na dusík), kalcifilné (sú nárocné na vápnik), acidofilné ( kyslé pôdy) a halofyty (zasolené pôdy).Rastliny a živocíchy združujú a vytvárajú spolocenstvo rastlín – fytocenózu a spolocenstvo živocíchov – zoocenózu. Zákonitý súbor rastlín a živocíchov, v ktorom platia vlastn=e pravidlá vzájomného spolužitia, sa nazýva – biocenóza. V rovníkovej oblasti sa vytvorilo pásmo daždových rovníkových lesov s najbohatšou vegetáciou na Zemi. Lesy sú bujné, husté vysoké 50 – 60 m, stromy tvoria 4 – 5 poschodí. Rozšírené sú v povodí Amazonu a Konga. Smerom od rovníka sa znižuje výška stromov, lesy sú redšie, prechádzajú do tropických saván, kde prevládajú trávnaté a krovité porasty. Trávy dosahujú výšku 2 – 3 m. Savany sú najviac rozšírené v Afrike a Južnej Amerike.
Smerom od rovníka k pólu ubúda zrážok i rastlinstva a savany prechádzajú do pásma tropických a subtropických polopúští s chudobným teplomilným rastlinstvom. V blízkoosti obratníkov nastupujú púšte , ktoré sú takmer bez rastlinstva. Toto pásmo je typické najmä pre severnú Afriku (Sahara) a juhozápadnú Áziu (Arabský poloostrov). V oblasti okolo Stredozemného mora sa vytvorilo pásmo stredomorského rastlinstva s riedkymi vždyzelenými porastami. V juhovýchodnej Ázií sa vytvorilo subtropické pásmo monzúnových lesov s velmi bohatou vegetáciou – vplyv monzúnových daždov. Smerom do vyšších geografických šírok nasleduje pásmo stepí s množstvom druhov nízkych tráv a cibulovitých rastlín. Miestami prechádzajú stepi až do polopúšti a púšti mierneho pásma (stredná Ázia). S pribúdaním zrážok smerom do mierneho pásma nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov.
Najviac rozšírené sú v Európe. Pásmo ihlicnatých lesov (tajga) je typické pre Áziu (Sibír) – tiahne sa rovnobežkovým smerom od Škandinávie až po Tichý oceán – a Severnú Ameriku (Kanada). Pásmo tundier je rozšírené iba na severnej pologuli na okrajoch Euroázie a Severnej Ameriky. Sú tu najdrsnejšie podmienky pre vývoj rastlinstva. Za polárnou hranicou lesa, kde nízke stromy prechádzajú do krovitých foriem – krovitá tundra – nastupujú bylinné a machovo – lišajníkovité porasty – bylinná tundra. V oblasti pólov sa rozprestierajú polárne pustatiny.
Vertikálne clenenie biosféry:
Najvýraznejšou crtou diferenciácie rastlinného krytu v pohoriach je výrazná vertikaálna stupnovitost, ktorú podmienujú náhle teplotné a vlhkostné zmeny s rastúcou nadmorskou výškou. V rôznych oblastiach na Zemi je rôzne usporiadanie vegetácie. Závisí od rozšírenia drevín a od geografických podmienok. Vertikálne usporiadanie rastlinstva možno vyjadrit všeobecnou schémou:
1. Nelesná zóna (savany, púšte, stepi v suchých oblastiach)
2. Zóna lesa
3. Zóna krovitých porastov
4. Zóna vysokohorských bylinných formácií
5. Zóna vecného snehu a ladu
V našich pohoriach rozlišujeme tieto vegetacné stupne: dubový (do 550m), bukový (do
1250 až 1300 m), smrekový (po hornú hranicu lesa), kosodrevinový (nad lesnou
hranicou), nad ním stupen alpinskej bylinnej vegetácie.
