Vitálna kapacita pľúc rôzneho pohlavia, veku, váhy a rozličného povolania je rozličná. Najväčšia je u veslárov, plavcov, futbalistov, malá u ťažkých atlétov. Všeobecne je väčšia u mužov ako u žien. U mužov je 4 – 5 l, u žien 4 l.
Okrem respiračného, doplnkového a rezervného vzduchu je v pľúcach ešte tzv. zvyškový (reziduálny) a minimálny vzduch, ktorý sa dostáva do pľúc pri prvom vdychu. Minimálny vzduch nevystúpi z pľúc ani vtedy, keď sa pľúca vyberú z hrudníkovej dutiny von. Je ho asi 100 ml. Na prítomnosti minimálneho vzduchu v pľúcach je založená tzv. plávacia skúška pľúc. Robí sa vtedy, keď treba rozhodnúť, či sa dieťa narodilo mŕtve, alebo žilo ešte nejaký čas po pôrode. Kúsok pľúc sa hodí do vody. Keď pľúca aspoň raz vdýchli, plávajú na vode. Ak ešte nedýchali, klesnú na dno nádoby ako iné tkanivá, napr. pečeň, obličky, srdce, pretože sú ťažšie než voda.

Reziduálny vzduch sa vytláča z pľúc pri otvorení hrudníkového koša; býva ho asi 800 – 1000 ml. Zmeranie vitálnej kapacity je rýchla, hoci nie veľmi spoľahlivá funkčná skúška pľúc. Pri niektorých chorobách, ako napr. pri pľúcnom záduchu alebo pri chorobách srdca, je vitálna kapacita znížená. Inokedy, aj pri chorobných procesoch pľúc, napr. pri TBC, môže byť väčšia.
Vitálna kapacita sa prepočítava na 1 meter štvorcový povrchu tela. Neprizerá sa ani na váhu ani výšku.

Medzipohrudnicový tlak – pneumotorax

Pľúca sa ustavične usilujú stiahnuť sa do pľúcnych hílov. So sebou ťahajú popľúcnicu, ktorá sa však nemôže vzdialiť od pohrudnice. Preto medzi pohrudnicou a popľúcnicou vzniká podtlak. Keď pichneme do medzipohrudnicového priestoru ihlou spojenou s ortuťovým manometrom, zistíme, že v medzipohrudnicovom priestore je menší tlak než atmosferický. Keď vnikne medzi pohrudnicu a popľúcnicu väčšie množstvo vzduchu, nastane porucha dýchania: Pľúca môžu spľasnúť a nevykonávajú synchrónne pohyby s hrudníkovým košom, pretože pohrudnica neťahá pri svojich pohyboch súčasne so sebou popľúcnicu, lebo medzi nimi sa nachádza elastická látka – vzduch. Vzduch sa roztiahne alebo stlačí a pľúca nemusia sledovať pohyb hrudníka. Tento jav sa často využíva v medicíne na liečebné ciele. Pri niektorých pľúcnych chorobách sa používa na liečenie tzv. pneumotorax. Je to zavedenie určitého množstva vzduchu medzi pohrudnicu a popľúcnicu. Tá časť, ktorá sa nachádza pod pohrudnicovým priestorom naplneným vzduchom, pri pohyboch hrudníkového koša sa nenapína ani nesťahuje, je v pokoji. A práve tento pokoj sa využíva na liečenie pľúcnych chorôb.

Fyzikálne zmeny vdýchnutého vzduchu

Vdychovaný vzduch prekoná pred vstupom do pľúcnych mechúrikov niekoľko zmien, aby sa nepoškodili nižšie dýchacie cesty ani pľúcne mechúriky. Predovšetkým sa v nosovej dutine očistí od prachu, sadzí a iných nečistôt. Nečistoty sa jednak zachytia na nosové chĺpky, ktoré slúžia ako filter, jednak sa prilepia na ustavične lepkavú nosovú sliznicu. Nosová sliznica, ktorá pokrýva nosovú dutinu na veľkej ploche a je bohato zásobená krvou, ohrieva vdychovaný vzduch temer na telesnú teplotu. Toto opatrenie má veľký význam preto, lebo studený vzduch by vyvolal podráždenie a prekrvenie sliznice priedušiek. Pri výdychu sa vydychovaný vzduch zasa ochladzuje, lebo jeho teplota je vyššia než teplota tela. Týmto zariadením sa zase zabraňuje zbytočným stratám tepla. Takto sa dýchanie zúčastňuje na termoregulácii.

V nosovej dutine sa vzduch nasycuje aj vodným parami. Nosová sliznica sa ustavične zvlhčuje sekrétom mnohých žliaz. Sekrét obsahuje veľa vody, Ktorá sa do vdychovaného vzduchu vyparuje. Pri výdychu sa vodné pary vydychujú von, čo možno najlepšie vidieť v zime, keď sa vodné pary zrážajú na jemné, dobre viditeľné kvapôčky. Za 24 hodín stratí organizmus týmto spôsobom až pol litra vody.

Chemické zmeny vdýchnutého vzduchu
Pri rozbore vydychovaného vzduchu vidíme, že sa odlišuje od atmosferického vzduchu. Množstvo kyslíka v ňom je menšie a množstvo oxidu uhličitého zasa väčšie než v atmosferickom vzduchu. To je priamy dôkaz, že sa kyslík v pľúcach zadržiava a oxid uhličitý uvoľňuje.

Keď vyšetrujeme vydýchnutý vzduch v rozličných fázach výdychu, zistíme, že jeho zloženie nie je vždy rovnaké. Na začiatku výdychu sa vzduch temer vôbec nelíši od vzduchu atmosferického. Pochádza z tzv. mŕtveho priestoru, ktorý tvoria horné dýchacie cesty, priedušnica a rozkonárené priedušky. V tomto priestore nenastávajú nijaké chemické zmeny vzduchu preto, lebo steny mŕtveho priestoru sú nepriechodné pre dýchacie plyny. Veľkosť mŕtveho priestoru je asi 150ml. Keď naraz vdýchneme 500 ml vzduchu, iba 350 ml sa z neho použije priamo na obnovenie alveolárneho vzduchu; 150 ml ostáva v mŕtvom priestore, kde sa ešte nasýti vodnými parami a oteplí na teplotu tela. Ďalšia časť vydýchnutého vzduchu sa už líši od vzduchu atmosferického. Obsahuje asi 16 – 17,5 % kyslíka a 4,5 – 5 % oxidu uhličitého. Je to vzduch z pľúcnych mechúrikov. Zloženie alveolárneho vzduchu je významné preto, lebo medzi ním a krvou nastáva výmena plynov.