V každom z 300 miliónov mikroskopických pľúcnych vačkov (alveol) je krv iba jednu tisícinu milimetra vzdialená od vzduchu. Kyslík sa obzvlášť dobre transportuje z pľúc do všetkých buniek tela pomocou erytrocytov, v ktorých je červené krvné farbivo hemoglobín, viažuce na seba kyslík. Opačným smerom (z buniek do pľúc) je transportovaný oxid uhličitý, ktorý vzniká pri bunkovom dýchaní.

Účinnosť kyslíkovej výmeny je ohromujúca. Vlásočnice (najmenšie cievy) obsahujú v každom okamihu iba desatinu litra krvi. Krv v pľúcnych alveolách prúdi tak blízko vzduchu, že kyslíková výmena trvá iba jednu štvrtinu sekundy. V tom čase sa kyslík riadi jednoduchým fyzikálnym zákonom. Prechádza z oblasti vyššej koncentrácie (atmosferický vzduch bohatý na kyslík) do oblasti nižšej koncentrácie (krv, ktorej chýba kyslík). Preniká cez tenké steny alveol a vlásočníc a dostáva sa do krvi. Okysličená krv prúdi cez srdce spať do tkanív tela.

Ale toto je iba polovica úloh krvi. Tak ako potrebujeme kyslík, tak sa potrebujeme zbaviť oxidu uhličitého. Krv tento odpadový produkt biochemických reakcií v našom tele zhromažďuje v rozpustenej forme. Musí byť zlikvidovaný skôr, než sa jeho hladina zvýši na toxické hodnoty. Takže prúd plynov v pľúcach nie je jednosmerný, ale dvojsmerný. Molekuly oxidu uhličitého na svojej púti idú v opačnom smere ako prichádzajúce molekuly kyslíka. Oxid uhličitý napokon v plynnej forme vydychujeme z pľúc do atmosféry. Kyslík v krv nepláva len tak náhodne ako rozptýlené krúžiace molekuly v tele. Niečo také platí iba pre jedno percento jeho celkového objemu. Ostatných 99% kyslíkových molekúl sa viaže na veľké bielkovinové molekuly známe ako hemoglobín, ktorých súčasťou je aj atóm železa.

Atómy železa sú síce schopné viazať kyslík, ale nie dosť silné, aby ho udržali v prostredí tkanív chudobných na kyslík. Každá molekula hemoglobínu môže niesť štyri molekuly kyslíka. Hemoglobín tiež neprúdi v krv náhodilo a osamelo. Asi 270 miliónov molekúl hemoglobínu je zhromaždených do tenkých vrstiev, ktoré tvoria (nám už známu) bunku v tvare disku – erytrocyt.
Druhá polovica „rovnice potrieb“, ktorá je tvorená energiou a surovinami, prichádza cez tráviaci systém. Potrava, ktorá sa v procese trávenia rozkladá na jednotlivé molekuly, prechádza spolu so životne dôležitou vodou z tráviaceho traktu do krvi cez vlásočnice v procese absorpcie.

Jedlo neprijímame nepretržite, no naše bunky potrebujú ustavičnú dodávku energie a surovín. Ako sa to dosiahne? Krv prúdi zo siete vlásočníc v klkoch (to sú „záhyby“, ktoré tvoria povrch tenkého čreva) do väčšej cievy, portálnej žily, ktorá ju odvádza do pečene.

Pečeňové bunky, zoskupené do lalôčikov, začínajú uskutočňovať svoje metabolické kúzla: premieňajú, uskladňujú, recyklujú a uvoľňujú glukózu, tuky, bielkoviny a iné živiny podľa toho, kde sú potrebné. Asi 30% krvi, prečerpávanej srdcom, pretečie za jednu minútu pečeňou. Krv, ktorá odchádza z pečene, obsahuje spracované živiny a roznáša ich do všetkých tkanív.
Zloženie krvi a rovnováha vnútorného prostredia sú ovplyvňované ešte jedným dôležitým orgánom – obličkami, ktoré filtrujú odpadové látky z krvi, hlavne močovinu (ureu), rôzne soli a nadbytok tekutín. Obličky prefiltrujú každý deň všetku krv tela 60 krát. A nakoniec – úloha krvi v regulácii telesnej teploty. Pri zvýšenej telesnej námahe sa teplota tela reguluje vylučovaním tepla, koža je silne prekrvená.


Krvné skupiny

ABO systém

Aglutinácia, čiže zhluknutie krviniek, predstavuje vlastnosť krvi, ktorá zachránila nespočetné množstvo životov. Ľudia sa už dávno pokúšali poskytnúť krv zdravého človeka niekomu, kto ju viac potrebuje, napríklad ťažko krvácajúcej obeti po nehode. Ale transfúzie boli kedysi vecou náhody. Niekedy sa podarilo zachrániť život, inokedy sa situácia zhoršila. Červené krvinky sa nevysvetliteľne a nepredvídane začali zhlukovať a upchali krvné cievy prijímateľa.

Na začiatku tohto storočia si mladý viedenský vedec Karl Landsteiner predsavzal, že dokáže zistiť individuálne rozdiely v ľudskej krvi. Podarilo sa mu to a v roku 1930 mu za to udelili Nobelovu cenu. Lansteiner so svojimi kolegami objavili krvné skupiny, inak povedané - krvné typy. Odobrali vzorky krvi od rôznych ľudí (vrátane seba) a rozdelili ju na plazmu a červené krvinky. Potom skúšali miešať rôzne červené krvinky s rôznymi vzorkami plazmy a zaznačili výsledky. V niektorých zmesiach sa červené krvinky zhlukli, v iných nie.

Z tohto jednoduchého začiatku vyplynulo odhalenie zložitosti systému krvných typov – ABO. Červené krvinky, tak ako ktorékoľvek iné bunky, majú na svojom povrchu špecifický molekulárny vzorec. Tento vzorec predstavuje tzv. aglutinogén, čiže antigén (znak), ktorý spúšťa aglutináciu – zhlukovanie krviniek. Existujú dva typy aglutinogénu na povrchu červených krviniek – A a B. Niektorí ľudia majú iba A, iní iba B, ďalší obidva (AB) a sú ľudia, ktorí nemajú ani jeden z nich (O).