Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Krv

Krv je životne dôležitým médiom. Tak ako všetky ostatné tekutiny, aj krv nadobúda tvar, aký má nádoba, v ktorej sa nachádza. V našom prípade – podobu ľudského tela, resp. jeho obehového systému.

Krv má niekoľko charakteristík – farbu (rôzne odtiene červenej), objem, „vôňu“, presne určené chemické zloženie, ktoré sa však mení z minúty na minútu a závisí od mnohých faktorov.

Organizmus zdravého dospelého človeka má v sebe asi 5,5 litra krvi, čo je približne 6 až 8 % telesnej hmotnosti. Nie je to veľa, ale stačí to na to, aby sa touto tekutinou transportovalo množstvo pre život nenahraditeľných látok. Patrí medzi ne kyslík, oxid uhličitý, rôzne živiny, metabolity, vitamíny alebo minerály.

Krv má svoje nezastupiteľné miesto v obrane organizmu pred cudzorodými látkami (napr. pôvodcami infekcií) a v prenose informácií (napr. prostredníctvom hormónov). Navyše má krv aj termoregulačnú funkciu - rozvádza teplo a tým ochladzuje a otepľuje organizmus.

Na zabezpečenie tejto bohatej škály funkcií sú v krvi dve hlavné zložky. Ta prvá - tekutá, je plazma. A tou druhou sú tzv. krvné elementy – bunky (červené krvinky, biele krvinky a doštičky). Ich vzájomný pomer je vyrovnaný, i keď o trochu „vyhráva“ plazma. Tej je v jednom litri krvi okolo 55%.


Zloženie krvi

Všetky krvné bunky majú jeden spoločný základ, akúsi materskú bunku, ktorá sídli v kostnej dreni – v „továrni“ na krvné bunky. Asi 55 % krvi tvorí krvná tekutina - plazma, zvyšok tvoria hlavne červené krvinky, zlomok percenta tvoria biele krvinky a krvné doštičky. Krv prináša bunkám kyslík a potrebnú výživu - vodu, minerálne látky, bielkoviny, cukry, tuky, vitamíny, ale aj hormóny a enzýmy. Bunky odovzdávajú do krvi odpadové látky, ktoré putujú s krvou do obličiek a do pľúc, kde sú vylučované.

Krvná plazma

Plazma je prostredie, v ktorom krvinky a krvné doštičky žijú a spolu s ňou tvoria náplň krvného riečiska - krvného obehu. Obsahuje všetky pre život potrebné látky:
•anorganické: vápnik, fosfor, železo, draslík, sodík, jód, horčík a iné
•organické: bielkoviny, tuky, cukry, hormóny, vitamíny a iné
Plazma je dôležitá pre transport krviniek a potrebných látok do tkanív a orgánov a zároveň slúži na spätné odstraňovanie nepotrebných produktov látkovej výmeny. Niektoré fakty o plazme:
•farba: žltá
•pH: 7,4
•voda: 91%
organické látky: 7% plazmatické bielkoviny (albumíny, globulíny, fibrinogén), 1% glukóza, enzýmy, vitamíny, hormóny, tuky, cholesterol, močovina a pod.
anorganické látky: tvoria cca 1% .

Červené krvinky – erytrocyty

Červené krvinky – erytrocyty, sú okrúhle (tvar disku), uprostred preliačené, s priemerom 7,5 tisícin milimetra. V jednom mm3 je ich normálne u žien viac ako štyri milióny, u mužov okolo päť miliónov. Celkom má človek asi 25 až 30 biliónov červených krviniek.
Erytrocyty sa vyznačujú jednou zvláštnosťou, nemajú v sebe genetický materiál - DNA. Má to svoj praktický význam. Táto bunka totiž nemusí celý svoj život robiť nič iné, iba transportovať krvné plyny (pomocou krvného farbiva – hemoglobínu). Úlohou hemoglobínu je viazať kyslík v pľúcach a transportovať ho všetkým bunkám v tele. A to je možné vďaka tvaru erytrocytov, ktoré majú schopnosť podľa potreby sa výrazne deformovať (napr. pri prechode najtenšími kapilárami).

Erytrocyty nie sú, prirodzene, večné. Dĺžka ich života je 120 dní. Po tomto termíne už nie sú natoľko tvarovo prispôsobivé a nepodarí sa im „precestovať“ cez slezinu. Tu sú zachytávané a „rozmontované“, pričom sa niektoré časti (napr. železo) recyklujú a využívajú na tvorbu nových erytrocytov. K tvorbe erytrocytov (erytropoéza) v kostnej dreni sú potrebné okrem železa aj iné stavebné látky (vitamíny – B12, kyselina listová a pod.). Erytrocyty zanikajú v pečeni a slezine, po zániku z nich zostáva žlčové farbivo – bilirubín.

Niektoré fakty o erytrocyte:
•1 červená krvinka obsahuje 270 – 300 miliónov hemoglobínových molekúl
•1 molekula Hb (hemoglobínu) = 4 bielkovinové reťazce globínu (96 % objemu) a 4 % hemu (obsahujúceho železo), pričom každý atóm železa viaže 1 molekulu kyslíka.

Biele krvinky - leukocyty

Biele krvinky – leukocyty, chránia organizmus pred infekciami a pred cudzorodými látkami. Človek ich má 7-8 tisíc / mm3, čo je asi 40 miliárd. To znamená, že jedna biela krvinka pripadá asi na 800 červených krviniek.

Na rozdiel od červených krviniek majú jadro, je ich niekoľko druhov (podľa funkcie, tvaru). Sú veľmi dôležité pri imunitných reakciách organizmu. Podľa druhu dokážu buď priamo ničiť pôvodcov infekcie, alebo vytvárať proti nim protilátky. Životnosť bielych krviniek je niekoľko dní až rokov.

Biele krvinky sa delia do dvoch základných skupín, a to podľa prítomnosti drobných granuliek v ich telesnej tekutine – cytoplazme:
A. 70 % všetkých leukocytov má v cytoplazme drobné zrniečka a nazývajú sa granulocyty. Tie ďalej rozdeľujeme na:
•neutrofilné – 60 % leukocytov, fagocytujú (pohlcujú) zvyšky buniek,
•bazofilné (zásadité) – 0,5 % leukocytov, produkujú napr. heparín (protizrážanlivá látka), histamín (rozširuje priemer ciev),
•eozinofilné (kyslé) – uplatňujú sa pri alergických reakciách.

B. Tie, ktoré nemajú v cytoplazme drobné zrniečka, sa nazývajú agranulocyty a delíme ich podľa vzhľadu a podľa funkcie na:
•lymfocyty
typu B : množením vznikajú dva druhy - plazmatická bunka (zúčastňuje sa boja), pamäťová bunka (zostáva pre uchovanie informácie o cudzorodej látke),
typu T: podieľajú sa na tzv. bunkovej imunite: Tc- lymfocyty (aktívne ničia napadnuté bunky alebo baktérie), Th- lymfocyty (pomocné, pri stretnutí s cudzorodou látkou stimulujú Tc a B lymfocyty). Zároveň rozlišujú zmenené bunky, nádorové bunky, transplantované bunky a bojujú proti nim.
•monocyty - 5 % (ničia fagocytózou – pohlcovaním)

Krvné doštičky – trombocyty

Krvné doštičky - trombocyty - hrajú dôležitú úlohu pri zastavení krvácania, pri zrážanlivosti krvi. Majú nepravidelný tvar a ako červené krvinky sú bez jadra. Vznikajú „odštiepením“ z tzv. megakaryocytov, ktoré sa nachádzajú v kostnej dreni. V jednom mm3 ich je 200 - 300 tisíc, životnosť sa pohybuje v rozpätí 5 -12 dní.

Ak dôjde k zraneniu, krvné doštičky sa zhluknú v mieste poranenia a uvoľňujú látky, ktoré spolupôsobia pri zrážaní krvi. Zrážanie krvi je veľmi zložitý proces, v ktorom majú krvné doštičky nezastupiteľnú funkciu. Takto je organizmus chránený pred vykrvácaním.


Funkcia krvi

Krv ako najdôležitejší transportný systém spája všetky súčasti organizmu. Život potrebuje neustálu dodávku energie. Pri našom type bunkových chemických reakcií sa uvoľňovanie energie z potravy odohráva ako aeróbny proces, to znamená - v prítomnosti kyslíka. Rast a obnova telesných tkanív sú závislé od živín, ktoré dostávame v potrave. Dýchací a tráviaci systém sa starajú o získavanie kyslíka, energie a surovín z okolitého sveta.
Ale čo vnútorný svet? Práve tu prichádza „na scénu“ krv a začína realizovať činnosti pre ňu typické – „nakladá“ na seba všetko, čo je potrebné a odnáša to tam, kde sa to môže využiť.
V každom z 300 miliónov mikroskopických pľúcnych vačkov (alveol) je krv iba jednu tisícinu milimetra vzdialená od vzduchu. Kyslík sa obzvlášť dobre transportuje z pľúc do všetkých buniek tela pomocou erytrocytov, v ktorých je červené krvné farbivo hemoglobín, viažuce na seba kyslík. Opačným smerom (z buniek do pľúc) je transportovaný oxid uhličitý, ktorý vzniká pri bunkovom dýchaní.

Účinnosť kyslíkovej výmeny je ohromujúca. Vlásočnice (najmenšie cievy) obsahujú v každom okamihu iba desatinu litra krvi. Krv v pľúcnych alveolách prúdi tak blízko vzduchu, že kyslíková výmena trvá iba jednu štvrtinu sekundy. V tom čase sa kyslík riadi jednoduchým fyzikálnym zákonom. Prechádza z oblasti vyššej koncentrácie (atmosferický vzduch bohatý na kyslík) do oblasti nižšej koncentrácie (krv, ktorej chýba kyslík). Preniká cez tenké steny alveol a vlásočníc a dostáva sa do krvi. Okysličená krv prúdi cez srdce spať do tkanív tela.

Ale toto je iba polovica úloh krvi. Tak ako potrebujeme kyslík, tak sa potrebujeme zbaviť oxidu uhličitého. Krv tento odpadový produkt biochemických reakcií v našom tele zhromažďuje v rozpustenej forme. Musí byť zlikvidovaný skôr, než sa jeho hladina zvýši na toxické hodnoty. Takže prúd plynov v pľúcach nie je jednosmerný, ale dvojsmerný. Molekuly oxidu uhličitého na svojej púti idú v opačnom smere ako prichádzajúce molekuly kyslíka. Oxid uhličitý napokon v plynnej forme vydychujeme z pľúc do atmosféry. Kyslík v krv nepláva len tak náhodne ako rozptýlené krúžiace molekuly v tele. Niečo také platí iba pre jedno percento jeho celkového objemu. Ostatných 99% kyslíkových molekúl sa viaže na veľké bielkovinové molekuly známe ako hemoglobín, ktorých súčasťou je aj atóm železa.

Atómy železa sú síce schopné viazať kyslík, ale nie dosť silné, aby ho udržali v prostredí tkanív chudobných na kyslík. Každá molekula hemoglobínu môže niesť štyri molekuly kyslíka. Hemoglobín tiež neprúdi v krv náhodilo a osamelo. Asi 270 miliónov molekúl hemoglobínu je zhromaždených do tenkých vrstiev, ktoré tvoria (nám už známu) bunku v tvare disku – erytrocyt.
Druhá polovica „rovnice potrieb“, ktorá je tvorená energiou a surovinami, prichádza cez tráviaci systém. Potrava, ktorá sa v procese trávenia rozkladá na jednotlivé molekuly, prechádza spolu so životne dôležitou vodou z tráviaceho traktu do krvi cez vlásočnice v procese absorpcie.

Jedlo neprijímame nepretržite, no naše bunky potrebujú ustavičnú dodávku energie a surovín. Ako sa to dosiahne? Krv prúdi zo siete vlásočníc v klkoch (to sú „záhyby“, ktoré tvoria povrch tenkého čreva) do väčšej cievy, portálnej žily, ktorá ju odvádza do pečene.

Pečeňové bunky, zoskupené do lalôčikov, začínajú uskutočňovať svoje metabolické kúzla: premieňajú, uskladňujú, recyklujú a uvoľňujú glukózu, tuky, bielkoviny a iné živiny podľa toho, kde sú potrebné. Asi 30% krvi, prečerpávanej srdcom, pretečie za jednu minútu pečeňou. Krv, ktorá odchádza z pečene, obsahuje spracované živiny a roznáša ich do všetkých tkanív.
Zloženie krvi a rovnováha vnútorného prostredia sú ovplyvňované ešte jedným dôležitým orgánom – obličkami, ktoré filtrujú odpadové látky z krvi, hlavne močovinu (ureu), rôzne soli a nadbytok tekutín. Obličky prefiltrujú každý deň všetku krv tela 60 krát. A nakoniec – úloha krvi v regulácii telesnej teploty. Pri zvýšenej telesnej námahe sa teplota tela reguluje vylučovaním tepla, koža je silne prekrvená.


Krvné skupiny

ABO systém

Aglutinácia, čiže zhluknutie krviniek, predstavuje vlastnosť krvi, ktorá zachránila nespočetné množstvo životov. Ľudia sa už dávno pokúšali poskytnúť krv zdravého človeka niekomu, kto ju viac potrebuje, napríklad ťažko krvácajúcej obeti po nehode. Ale transfúzie boli kedysi vecou náhody. Niekedy sa podarilo zachrániť život, inokedy sa situácia zhoršila. Červené krvinky sa nevysvetliteľne a nepredvídane začali zhlukovať a upchali krvné cievy prijímateľa.

Na začiatku tohto storočia si mladý viedenský vedec Karl Landsteiner predsavzal, že dokáže zistiť individuálne rozdiely v ľudskej krvi. Podarilo sa mu to a v roku 1930 mu za to udelili Nobelovu cenu. Lansteiner so svojimi kolegami objavili krvné skupiny, inak povedané - krvné typy. Odobrali vzorky krvi od rôznych ľudí (vrátane seba) a rozdelili ju na plazmu a červené krvinky. Potom skúšali miešať rôzne červené krvinky s rôznymi vzorkami plazmy a zaznačili výsledky. V niektorých zmesiach sa červené krvinky zhlukli, v iných nie.

Z tohto jednoduchého začiatku vyplynulo odhalenie zložitosti systému krvných typov – ABO. Červené krvinky, tak ako ktorékoľvek iné bunky, majú na svojom povrchu špecifický molekulárny vzorec. Tento vzorec predstavuje tzv. aglutinogén, čiže antigén (znak), ktorý spúšťa aglutináciu – zhlukovanie krviniek. Existujú dva typy aglutinogénu na povrchu červených krviniek – A a B. Niektorí ľudia majú iba A, iní iba B, ďalší obidva (AB) a sú ľudia, ktorí nemajú ani jeden z nich (O).
Tomu zodpovedajú aj vlastnosti plazmy – prítomnosť protilátok (aglutinínov) v nej. Ľudia s aglutinogénmi A na svojich červených krvinkách (teda s krvnou skupinou „A“) majú v plazme bielkovinový aglutinín anti-B, ktorý zhlukuje krvinky s B-aglutinogénmi. Ľudia s B - aglutinogénmi na červených krvinkách (krvná skupina „B“) majú v plazme anti-A aglutinín, ktorý zhlukuje krvinky A. Ľudia s krvnou skupinou „AB“ nemajú v plazme anti-A, ani anti-B aglutiníny (inak by „útočili“ na vlastné krvinky). A nakoniec tí, ktorí nemajú na povrchu krviniek žiadny antigén (A lebo B), majú v plazme anti-A, aj anti-B aglutiníny (protilátky). Sú to ľudia s krvnou skupinou „O“.

Pôvodná práca Landsteinera sa veľmi rozšírila. Dnes lekári rozlišujú nielen krvné skupiny A, B,AB, O, Rh faktor, ale aj skupiny mnohých ďalších typizačných systémov. Pravdepodobne aj „krvný otlačok“ človeka je taký jedinečný, ako otlačok jeho prsta.

V strednej Európe je najčastejšia krvná skupina „A“, zastúpená 42% nasledovaná skupinou „O“ s 38%-ným zastúpením, krvná skupina „B“ s 13% a krvná skupina AB so 7%.


Rh faktor

Vedľa ABO systému má Rh faktor v medicíne veľký význam. Bol objavený v roku 1940 tiež Karlom Landsteinerom, ktorý robil testy na opiciach rodu Macac - Rhesus. Aj v Rh systéme môže dôjsť k nezhodnosti medzi dvomi ľuďmi s rozdielnym Rh faktorom, rovnako ako pri ABO systéme, čo môže viesť k ohrozeniu života.

Označenie „pozitívny“ (Rh+) a „negatívny“ (Rh-) sa vzťahuje na vlastnosti krviniek. Ľudí Rh+ je v našej populácii prevaha - 85%, zvyšných 15% je Rh-.

Obzvlášť dôležité je toto poznanie u Rh negatívnej matky, ktorá čaká Rh pozitívne dieťa, čo v minulosti znamenalo vysoké riziko úmrtia týchto detí, keďže telo matky vytvára protilátky proti vlastnému dieťaťu. Dnes si už vieme aj s touto (kedysi neriešiteľnou) situáciou poradiť.

Základné druhy odberov
Motto „daruj krv, zachrániš život“ platí len symbolicky. V skutočnosti sa na záchrane jedného ľudského života podieľajú desiatky až stovky darcov krvi.

Darcom krvi sa môže stať každý človek vo veku 18 – 65 rokov, spĺňajúci presne stanového predpoklady a kritéria. Podľa štatistických údajov môže darovať krv asi 25% ľudí z celej populácie, muži 4-krát a ženy 3-krát počas roka. Ideálne by bolo, keby všetci títo ľudia poznali svoju krvnú skupinu a boli evidovaní ako darcovia krvi. Na darcovstve sa podieľa 2 - 7% obyvateľstva, pričom existujú veľké rozdiely medzi mestami a krajmi.

Zaistenie dostatočného množstva krvi a krvných produktov podstatne znižuje životné riziká všetkých občanov, lebo platí: ráno som darca - večer môžem byť príjemca. Človek nikdy nevie...

Darca krvi pravidelne získa laboratórnym vyšetrením časť informácii o svojom zdravotnom stave a navyše, mnohí darcovia uvádzajú, že po odbere sa cítia oveľa lepšie. Prečo asi?...

Okrem darovania krvi ako celku, existujú v darcovstve aj iné možnosti
•celá krv
•červené krvinky - erytrocyty
•krvné doštičky - trombocyty
•plazma ( v súčasnosti len výnimočne)
•autotransfúzia (darovanie celej krvi sebe)
•kostná dreň
•krv z pupočnej šnúry


Krv ako celok

Tento druh odberu je u nás najbežnejší. Darcovi sa odoberie "celá krv" (všetky jej zložky) a v procese spracovania sa rozdelí na jednotlivé komponenty – koncentrát červených krviniek, krvné doštičky a plazmu, ktoré budú využité pre pacientov. Pri tomto odbere sa môže odobrať najviac 13% cirkulujúcej krvi, čo je asi 400 – 450 ml.

Organizmus darcu potrebuje čas, aby odobraté množstvo krvi znovu vytvoril. Preto je ďalší odber možný najskôr o 2 mesiace. Všeobecne sa doporučuje ženám absolvovať 3 odbery ročne a mužom 4 odbery ročne.
Koncentrát červených krviniek – erytrocytov

Tento druh krvného prípravku sa v našich podmienkach získava najčastejšie spracovaním celej odobratej krvi. Druhou možnosťou je separácia červených krviniek pomocou separátora (erytrocytaferéza - u nás zatiaľ pomerne zriedkavý postup, ale veľmi perspektívny).

Predovšetkým obete nehôd alebo pacienti so silným krvácaním, potrebujú okamžite veľké množstvo koncentrátov červených krviniek. Niekedy sú to naozaj veľké množstvá (desiatky takýchto koncentrátov), takže pri vzácnej krvnej skupine ich nemusí byť dostatok.

Koncentrát červených krviniek má trvanlivosť 35 - 42 dní a musí byť skladovaný pri teplote +2 až +6 °C.


Koncentrát krvných doštičiek – trombocytov

Koncentrát krvných doštičiek je možné tiež získať dvoma spôsobmi – spracovaním celej krvi a pomocou krvinkového separátora (trombocytaferéza). Pri ťažkých ochoreniach, veľkých operáciách, po dopravných nehodách, v rámci intenzívnej starostlivosti alebo liečby onkologických ochorení, sú koncentráty krvných doštičiek nenahraditeľné.

Trombocytaferéza - odber krvných doštičiek pomocou separátora (prístroja na separovanie krviniek), kedy sa darcovi odoberie len určité množstvo týchto častíc. Ostatné komponenty krvi sa vrátia späť do krvného obehu. Odber krvných doštičiek je časovo náročnejší, trvá asi 1 - 2 hodiny.

Krvné doštičky je možné darovať častejšie – odber je možné zopakovať po dvoch týždňoch. Takto získaný koncentrát sa skladuje maximálne ;5 dní, pri teplote od +20 do +24 °C a pri stálom pohybe.


Plazma

Plazma ako krvný prípravok, je opäť získavaná dvoma spôsobmi. Jednak vzniká spracovaním celej krvi na jednotlivé zložky, jednak pomocou samostatného odberu plazmy na separátore, tzv. plazmaferéza. Je to proces veľmi podobný odberu krvných doštičiek a trvá asi 1 hodinu.

Odber plazmy plazmaferézou sa môže opakovať po dvoch týždňoch (niekedy aj častejšie, ale musia byť dodržané určité zásady). Odoberá sa maximálne 650 ml plazmy naraz.

Takto získaná plazma (oboma spôsobmi) sa musí najneskôr do 6 hodín po odbere zmraziť. Optimálna skladovacia teplota je -30°C a menej.

Doba skladovania pri tejto teplote je 24 mesiacov. Použitie plazmy (tzv. čerstvej zmrazenej) na liečebné účely má veľmi prísne indikácie. Okrem toho je možné plazmu použiť na výrobu viacerých medicínskych prípravkov (jednotlivé proteíny plazmy).


Autotransfúzia

Autotransfúzia – už názov môže napovedať, o aký odber ide. Je to spôsob, ako darovať krv „sebe samému". V prípade plánovanej operácie sa odoberie, vyšetrí, skladuje a počas operácie použije vlastná krv pacienta. Aj pacient ako darca musí spĺňať určité kritériá.

Dôvodov pre použitie vlastnej krvi je hneď niekoľko - zníženie rizika alergických reakcií organizmu na krvný prípravok, ale predovšetkým eliminácia možnosti prenosu infekcií vírusového pôvodu, ktoré môžu byť obsiahnuté v cudzej krvi.

Použiteľnosť tohto prípravku je tiež 35 dní, interval medzi jednotlivými odbermi musí byť aspoň 3 dni (obyčajne sa odber opakuje 2 až 3 krát).

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk