Trávenie potravy

Potravu, ktorú zjeme, nemôže telo v prijatej forme využiť. Ak má z nej získať potrebnú energiu alebo stavebné látky, musí ju najprv podstatne zmeniť. Súbor všetkých zmien potravy, ktorú prijalo telo nazývame trávenie. Cieľom trávenia je teda prispôsobiť organické látky z potravy tak, aby ich mohlo telo ďalej spracovať a riadne využiť. Trávenie je nevyhnutným predpokladom premeny látok pri získavaní energie pre ľudské telo.

Trávenie sa uskutočňuje v tráviacich ústrojoch. Ľudské tráviace ústroje tvorí v podstate sústava rúrok, ktorá je uložená v hlave, v krku, v hrudníku a v brušnej dutine. Celá tráviaca rúra, ktorá sa začína v ústach a končí sa konečníkovým otvorom, meria u človeka 5 až 7 m. Len čo sa potrava dostane do úst, prechádza ďalej jednotlivými časťami tráviacej rúry: hltanom, žalúdkom, tenkým črevom, hrubým črevom. Nevyužité zvyšky sa vylučujú z tela ako stolica.

Tráviace ústroje vykonávajú tieto činnosti:

rozomelú potravu
premiešavajú požitú potravu s tráviacimi šťavami, ktoré sa vylučujú tráviacimi žľazami
uskutočňujú vlastné trávenie, t.j. rozkladajú požitú potravu tak, aby sa mohla previesť dovnútra organizmu
rozpúšťajú jednoduchšie látky, ktoré vznikli trávením, a umožňujú ich vstrebávanie
oddeľujú použiteľné látky od ostatných a tieto nepoužiteľné látky odvádzajú z tela
Trávenie v ľudskom tele sa začína v ústnej dutine, pokračuje v žalúdku a dokončuje sa v tenkom čreve.

Tráviace šťavy sú: sliny, žalúdočná šťava, pankreatická šťava (z podžalúdkovej žľazy), žlč a črevná šťava.


Trávenie v ústach

Potravu, ktorú si dávame do úst, najprv odhryzneme rezákmi. Potom ju jazykom vsunieme medzi zadné zuby a nimi potravu rozžujeme.

Tuhú potravu žujeme dlhšie, mäkkú len krátky čas. Jazyk kontroluje, či je už potrava dobre rozžutá. Pri žuvaní spĺňajú dôležitú úlohu žuvacie svaly.

Potrava sa pri žuvaní premieša so slinami. Z rozžutej a preslinenej potravy sa vytvárajú sústa. Sústa s hmotnosťou asi 5 g prehĺtame.

Sliny sa tvoria v slinných žľazách. Človek má tri páry veľkých slinných žliaz: príušné, podsánkové a podjazykové. No okrem nich má aj veľké množstvo drobných slinných žliaz, ktoré sú roztrúsené v ústnej sliznici.

Najdôležitejšou súčasťou slín sú ptyalín a mucín. Ptyalín je enzým, ktorým sa rozkladá škrob na sladový cukor.

Tento enzým pôsobí aj v žalúdku, kým nenadobudne reakcia žalúdočného obsahu veľmi kyslú reakciu. Mucín je bielkovinová látka, umožňuje prehĺtanie potravy tým, že obaľuje sústa, takže sú klzké.

Enzýmy čiže fermenty sa vylučujú tráviacimi žľazami. Pôsobením enzýmov sa organické zložky potravy (najmä základné živiny) rozladajú na jednoduchšie látky. Názov enzýmu zvyčajne naznačuje, na akú látku pôsobí (lipáza štiepi lipidy – tuky).

Zloženie slín sa líši podľa toho, z ktorých slinných žliaz pochádzajú. Príslušné žľazy tvoria riedke sliny bohaté na ptyalín, ostatné veľké slinné žľazy vylučujú naproti tomu husté sliny bohaté na mucín. Sliny sú bezfarebné, trocha zakalené, viskózne, reagujú neutrálne alebo slabo kyslo. Obsahujú 99 % vody a len 1 % rozpustených látok. K rozpustným látkam patria napr. soli vápnika. Ich vyzrážaním sa usadzuje na zuboch zubný kameň.
Sliny spĺňajú v tele niekoľko úloh. V prehľade si ich môžeme zhrnúť takto:
- navlhčujú ústnu sliznicu
- uľahčujú rozžuvanie tuhých potravín tým, že ich navlhčujú a zmäkčujú
- zvyšujú dráždenie chuti tým, že rozpúšťajú rozličné látky
- začínajú tráviť škrob
- uľahčujú prehĺtanie
- pomáhajú vylučovať látky škodlivé telu (ortuť, olovo a iné).
Sústo zostáva v ústnej dutine asi 15 až 20 sekúnd. potom ho prehĺtneme.

Prehĺtanie

Prehĺtaním sa rozžuvané sústa alebo dúšky kvapaliny dostávajú najprv do hltana a potom do pažeráka a do žalúdka. Prehĺtanie sa začína činnosťou jazyka. len čo sa sústo dotkne koreňa jazyka, vzbudí sa prehĺtací reflex. Je to zložitý úkon, ktorý po vzbudení človek už nemôže svojou vôľou zastaviť.

Pri prehĺtaní sa zovrie hlasová štrbina v hrtane, hrtan sa zdvihne a uzavrie hrtanovou príklopkou. Tým sa zabráni vniknutiu sústa do dýchacích ciest. Telo sa ho potom zbavuje kašľom, ináč by sa mohli dýchacie cesty i pľúca infikovať mikroorganizmami z potravy.

Zhltnuté sústo sa dostáva z hltana do pažeráka a jeho svalovými sťahmi sa dopravuje do žalúdka. Pažerák nie je teda len rúrou, ktorou padá sústo vlastnou váhou do žalúdka.

I keby stál človek pri prehĺtaní na hlave, sústo by sa činnosťou pažerákových svalov pohybovalo proti zemskej príťažlivosti. Zvieranie pažerákového svalstva postupuje ako vlna zhora nadol, tento pohyb nazývame peristaltika. Kvapaliny prejdú pažerákom asi za 1 sekundu, tuhé sústa za 6 sekúnd.

Prehĺtanie sa končí, len čo sústo vstúpi kardiou do žalúdka.


Trávenie v žalúdku

Žalúdok má tvar vaku a tvorí najširšiu časť tráviacej rúry. Dospelému človeku sa do neho zmestí 1 až 2 l obsahu. Potrava zostáva v žalúdku dlhší čas 4 až 4 1/2 hodiny.

Stena žalúdka má niekoľko vrstiev, z ktorých tvorí najvnútornejšiu vrstvu sliznica. Je v nej niekoľko miliónov žliazok. Žliazky vylučujú žalúdočnú šťavu. Je to veľmi dôležitá tráviaca šťava. Človek môže žiť aj bez žalúdka, no má pritom zvyčajne ťažkosti (po chirurgickom vybratí žalúdka pri vredovej chorobe alebo vzhľadom na nádor). V takomto prípade treba dodávať potravu v malých porciách.

Žalúdočná šťava je bezfarebná alebo slabo žltkastá kvapalina, ktorá je silne kyslá a má typický zápach. Obsahuje kyselinu chlorovodíkovú (soľnú), mucín, minerály a z enzýmov pepsín a lipázu. Všetky tieto látky majú isté úlohy pri trávení. Pre trávenie je najdôležitejší pepsín, ktorý štiepi bielkoviny na jednoduchšie látky – na peptóny a na albumózy.

Aj kyselina chlorovodíková je pri trávení nenahraditeľná. Ak v žalúdočnej šťave chýba, môže to zapríčiniť poruchy trávenia.

Kyselina chlorovodíková má pri trávení tieto dôležité funkcie:
- umožňuje pôsobenie pepsínu
- spôsobuje napúčanie väziva v mäse, a tým uľahčuje jeho trávenie
- mení niektoré nerozpustné soli na rozpustné, a tým umožňuje ich využitie
- usmrcuje mikróby a zabraňuje množeniu kvasiniek
U dojčiat je v žalúdočnej šťave ešte aj enzým chymozín, ktorý zráža mlieko na tvaroh. Ináč by u dojčiat pretekalo mlieko bezo zmeny hneď do dvanástnika, podobne ako iné kvapaliny. Žalúdočná lipáza rozkladá tuky na glycerol a mastné kyseliny. No pôsobí len na emulgované tuky, napr. na mliečny tuk, na vajcový žĺtok. Má len podradný význam v trávení tukov.

Žalúdočná šťavu sa vylučuje na nervové podnety (napr. ak vidíme potravu) a na chemické podráždenie žalúdočnej sliznice potravou. Niektoré látky povzbudzujú vylučovanie žalúdočnej šťavy, sú to napr. vývary z mäsa a zo zeleniny, voda, oxid uhličitý, látky vznikajúce pri pečení, pri vyprážaní, kofeín, alkohol, látky vzniknuté štiepením bielkovín a malé množstvo cukru. Popritom treba spomenúť ako podnet aj nikotín. Niektoré látky pôsobia opačne – tlmia vylučovanie žalúdočnej šťavy. Takýto účinok majú tuky, najmä smotana, žĺtky, maslo a väčšie množstvo cukru. V chlade sa vylučuje viac žalúdočnej šťavy než v teple (v horúcom prostredí nám menej chutí jesť).

Pri vylučovaní žalúdočnej šťavy rozlišujeme dve fázy: prvú čiže reflexnú a druhú čiže chemickú. Základné výskumné práce o vylučovaní tráviacich štiav vykonal so svojimi spolupracovníkmi ruský fyziológ I.P.Pavlov. Jeho práce sa vysoko hodnotia dodnes. Z Pavlových výskumov napr. vyplýva, že vylučovanie žalúdočných štiav závisí tak od nepodmienených, ako aj od podmienených reflexov.

Reflexné vylučovanie žalúdočnej šťavy je nepodmienené a podmienené. Dôležitejšie je nepodmienené reflexné vylučovanie, ktoré sa podnecuje dráždením v ústnej dutine. Podmienené reflexné vylučovanie sa vyvíja od detstva a vzniká dráždením zrakových, sluchových a čuchových orgánov súčasne s dráždením v žalúdočnej sliznici. Aj dotyk zhltnutej potravy na žalúdočnej sliznici podnecuje vylučovanie žalúdočnej šťavy.

Zhltnutá potrava sa v žalúdku dokonale premieša so žalúdočnou šťavou, čo umožňuje jej dokonalé trávenie. Pravda, pritom je dôležité, aby potrava bola dokonale rozžuvaná. Ľudia so zlým chrupom zaťažujú svoj žalúdok, takže sa po istom čase môže porušiť jeho činnosť.

Potrava premiešaná so žalúdočnou šťavou sa nazýva trávenina čiže chýmus. Zo žalúdka sa vyprázdňuje po častiach do dvanástnika. Prechádza pritom vrátnikom, čo je kruhovitý sval (zvierač vrátnika), oddeľujúci žalúdok od dvanástnika.


Trávenie v tenkom čreve

Vlastné trávenie sa začína až za žalúdkom v tenkom čreve. Je to dlhá rúra, v ktorej sa potrava po rozložení na jednoduché, rozpustné časti – strávená potrava – vstrebáva.

Prvá časť tenkého čreva sa nazýva dvanástnik. Jeho názov sa v dávnejších časoch odvodil od toho, že má dĺžku 12 palcov. Ústia do neho vývody podžalúdkovej žľazy (pankreasu) a žlčníka. Ďalšia časť tenkého čreva sa nazýva lačník a za ním pokračuje bedrovník. Celá sliznica tenkého čreva je pokrytá klkmi, vysokými 0,2 až 1 mm, takže má zamatový vzhľad. Tým sa podstatne zväčšuje povrch sliznice a vstrebávanie prebieha na veľkej ploche.

Pankreatická šťava je číra, bezfarebná, slabo zásaditá kvapalina. Obsahuje dôležité enzýmy: trypsín, ktorý štiepi bielkoviny na polypeptidy, amylázu, ktorá štiepi škrob, maltázu, ktorou sa štiepi sladový cukor, a lipázu – štiepi tuky na glycerol a na mastné kyseliny.

Pankreas má vlastne dve časti: navonok sekretorickú, ktorá tvorí pankreatickú šťavu, a vnútorne sekretorickú, túto časť reprezentujú Langerhansove ostrovčeky a tvorí hormón inzulín.


Pankreatická šťava má teda tieto funkcie:

Premieňa sacharidy na tuky, pokračuje ďalej v trávení bielkovín. Jej podiel na celkovom trávení je preto veľmi významný. Svojou zásaditou reakciou pomáha neutralizovať kyselinu chlorovodíkovú zo žalúdočnej šťavy, a tým utvára priaznivé prostredie pre pôsobenie enzýmov. Žlč sa dostáva do tenkého čreva tiež v dvanástniku. Žlčový vývod je v blízkosti vývodu podžalúdkovej žľazy. Žlč je číra, žltohnedá, viskózna, alebo zásaditá kvapalina. Tvorí sa v pečeni a tečie najprv do žlčníka. Tam sa zahusťuje. Do dvanástnika odteká podľa potreby – až vtedy, keď je v ňom trávenina. Žlč nie je tráviaca šťava v pravom slova zmysle, lebo neobsahuje nijaké enzýmy. Jej hlavnými súčasťami sú žlčové farbivá (bilirubín a biliverdín), soli žlčových kyselín a minerály.
Žlčové farbivá sa tvoria v slezine, v pečeni, v kostnej dreni a v miazgových uzlinách, a to z hemoglobínu. Pečeňové bunky odnímajú žlčové farbivá krvi a vylučujú ich do žlče.

Význam žlče sa môže prehľadne zhrnúť takto:
- napomáha tráveniu tukov a je nevyhnutná pre ich vstrebávanie
- je nevyhnutná aj pre vstrebávanie vitamínov rozpustených v tukoch (vitamíny A, D, E, K)
- pomáha neutralizovať v trávenine kyselinu chlorovodíkovú, čím utvára priaznivé prostredie pre pôsobenie enzýmov v tenkom čreve
- povzbudzuje pohyby čreva, čím podporuje aj vyprázdňovanie

Črevná šťava sa tvorí v žľazách sliznice tenkého čreva. Je to bezfarebná, kalná, slabo zásaditá kvapalina. Jej najdôležitejšie súčasti sú enzýmy: erepsín, ktorý dokončuje trávenie bielkovín, sacharáza, ktorá rozkladá repný cukor (sacharózu), a laktáza, ktorá štiepi mliečny cukor. Zloženie črevnej šťavy je dosť menlivé. Denne sa jej vylučuje 1 až 3 l. V tenkom čreve sa vylučuje aj mucín. Črevná šťava dokončuje trávenie bielkovín a umožňuje trávenie mliečneho i repného cukru. Niekedy sa v nej vyskytuje a potom zúčastňuje aj na trávení tukov.

Ani tenké črevo nie je len rúrou, v ktorej sa pohybuje črevný obsah. Je najdôležitejším orgánom trávenia. V tenkom čreve sa trávenina mieša s tráviacimi šťavami a pritom sa tiež posúva dopredu. Nakoniec prechádza do hrubého čreva.

Pohyby tenkého čreva sa nazývajú peristaltika. Tá nie je vždy rovnaká – pohyby čreva sa prispôsobujú objemnosti náplne. Čím je v strave viac nestráviteľných zvyškov, tým je peristaltika výdatnejšia. Nestráviteľné zvyšky tvorí najmä celulóza zo zeleniny, z ovocia, z tmavej múky a zo zemiakov, no sú to tiež zvyšky šliach, atď. Keby človek jedol stravu s malým množstvom nestráviteľných zvyškov, trpel by na zápchu, a to dokonca aj vtedy, keby mu strava dodávala dostatok energie a všetky biologicky účinné látky.

Základné živiny sa pri trávení rozpadajú na jednoduché štiepne produkty, ktoré sú rozpustné a ľahko sa vstrebávajú.

Vstrebávanie živín čiže resorpcia je proces, pri ktorom prechádzajú látky do krvi a krvou sa dopravujú k rozličným orgánom. Vstrebávanie sa uskutočňuje v tenkom čreve.

Pri vstrebávaní aktívne pôsobia bunky črevnej sliznice. Vstrebateľnosť istej látky nezávisí výhradne od rozpustnosti, ale aj od jej chemického charakteru. Niektoré látky sú nevstrebateľné, hoci sa vo vode dobre rozpúšťajú, ako napr. sírany a fosforečnany. Tieto látky zadŕžajú v čreve vodu a prechádzajú takto do hrubého čreva. Na tejto vlastnosti sa zakladá pôsobenie preháňavých minerálnych vôd, napr. Šaratice, karlovarských vôd i preháňadlových solí. V obidvoch prípadoch je vlastnou preháňavou súčasťou síran horečnatý alebo síran sodný.

Voda sa v tenkom čreve vstrebáva veľmi rýchle, a tak sa ľahko vyrovnávajú straty, ktoré vznikajú pri potení, hnačkách a z iných príčin. Vstrebávanie vody sa urýchľuje oxidom uhličitým. Preto nápoje s oxidom uhličitým (sódová voda) hasia smäd rýchlejšie.

Splodiny vzniknuté trávením živín sa vstrebávajú rýchlejšie ako minerály. Veľmi rýchle sa vstrebáva najmä glukóza. Na vstrebávanie tukov treba žlč.


Činnosť hrubého čreva

Z tenkého čreva prechádza po častiach do hrubého čreva riedky kašovitý obsah, v ktorom zostali nestráviteľné súčasti potravy (celulóza, tuhé väzivo), žlč, nevstrebaná voda a soli, malé zvyšky tuku a škrobu. Črevný obsah sa z hrubého čreva nemôže vrátiť späť do tenkého čreva.
Spätnému pohybu črevného obsahu zabraňuje chlopňa medzi tenkým a hrubým črevom a aj zvierač na konci tenkého čreva. Ináč by sa do tenkého čreva dostalo mnoho baktérií, ktoré bežne žijú v hrubom čreve.

Črevným obsahom sa najprv naplní slepé črevo a vzostupné hrubé črevo. V hrubom čreve sa mení črevný obsah takto:

a) Odnímaním vody sa zahusťuje, takže v priečnom hrubom čreve je už hustý. Zo žliaz v hrubom čreve sa k obsahu vylučuje mucín

b) Pôsobením baktérií sa rozkladá. V hrubom čreve ich žije obrovské množstvo. Usídľujú sa v ňom už za niekoľko dní po narodení a sú tam po celý život. Ich činnosťou kvasí v hrubom čreve celulóza i nestrávený škrob a hnijú v ňom nestrávené bielkoviny.

Kvasením a hnitím vznikajú v hrubom čreve plynné i kvapalné látky, niektoré z nich môžu byť aj jedovaté. No telo ich vie zneškodniť. Väčšina látok, ktoré vznikajú v hrubom čreve, zostáva vo výkaloch a vylučuje sa z tela. Plyny, ktoré vznikajú kvasením glycidov, sú zväčša neškodné. Len po vstrebaní väčšieho množstva metánu môžu vzniknúť bolesti hlavy a pocit mdloby.

Výkaly sú vtláčané do esovitej slučky, odkiaľ sa pravidelne vyprázdňujú. Zdržiavanie stolice je škodlivé a môže podnietiť tvdošijnú zápchu. Normálne sa hrubé črevo vyprázdňuje denne (zvyčajne ráno) alebo aspoň každý druhý deň.