Obrúčkavce (Annelia)

Kmeň : O B R Ú Č K A V C E (A N N E L I A )

Telo je zložené z väčšieho počtu článkov (segmentov). Tie sú rovnocenné. Takýto typ segmentácie označujeme ako homonomná segmentácia. Medzi ektodermom a endodermom je tekutinou vyplnená dutina, v ktorej sú uložené cievy a pohlavné orgány. Je to druhotná telová dutina - celom. Počas premeny blastuly na gastrulu sa objavujú v telovej dutine bunky, ktoré sa ďalej delia a spájajú do dvoch skupín medzi ektodermom a endotermom. Tieto bunky sú základom pre vznik mezodermu. Krvný obeh obrúčkavcov je uzavretý, dochádza aj k rozlíšeniu telových tekutín na krv a lymfy. Chrbtovou a brušnou stranou prechádzajú veľké cievy, prepojené okružnými cievami. V niektorých článkoch sú okružné cievy vo svojich chrbtových častiach rozšírené. Pulzáciou rozšírených častí je zabezpečený pohyb krvi, predstavujú akési primitívne srdcia. Nervová sústava je tvorená nervovými uzlinami a to nadhltanovou a podhltanovou uzlinou. Najväčšia nervová uzlina je podhltanová - je v prednej časti tela. Z nej vychádzajú do celého tela dve brušné nervové vlákna. Tie tvoria v každom článku pár menších uzlín a tie sú medzi sebou spojené priečnou spojkou. Jedná sa o rebríčkový typ nervovej sústavy. Obrúčkavce dýchajú žiabrami alebo celým povrchom tela. Vylučovacím orgánom sú nefrídie (metanefrídie) , tvorené z obrveného lievika otvoreného do telesnej dutiny. V každom článku sa nachádza pár nefrídii. Tráviaca sústava začína ústnym otvorom, za ktorým nasleduje rôzne zložito diferencovaná tráviaca rúra ukončená análnym otvorom.
Povrch tela je krytý kutikulou, pokožka obsahuje veľké množstvo slizovitých žliaz. Dôležitým znakom obrúčkavcov sú zväzky štetín. Pohybujú sa pomocou pozdĺžnych, šikmých okružných svalov
Sú oddeleného pohlavia aj hermafrodity. Vývin je cez larvu alebo priamy. Povrch tela je pokrytý tenkou vrstvou kutikuly. Z pokožky vyrastajú zväzky štetín. Dýchajú celým povrchom tela.

2. p o d t r i e d a : O P A S K O V C E (C L I T E L L A T A )

V prednej časti tela majú vyvinutý opasok. Opasok tvorí niekoľko článkov so silne vyvinutými kožnými žľazami. Výlučky týchto žliaz slúžia na vytvorenie vaječných puzdier a na prenos spermií pri kopulácii. Nemajú vytvorené parapódie ani tykadlá. Dýchajú povrchom tela. Do triedy máloštetinavce (Oligochaeta) patria druhy, ktoré majú telo zreteľne článkované aj navonok. Na každom článku sú štetiny v štyroch zväzkoch. Žijú vo vlhkej zemi, v bahne alebo vo vode.

Najznámejšími zástupcami sú dážďovka zemná a dážďovka hnojová
Rad pijavice (Hirudinea) tvoria druhy so splošteným telom. Telo je z vonkajšej strany druhotne článkované. V prednej časti tela je prísavka, uprostred ktorej je ústny otvor z chitinóznymi čeľusťami. V zadnej časti je tiež prísavka, ale bez otvoru. Črevo vytvára bočné vaky, kde si hromadia potravu. Pijavica lekárska : najznámejšia pijavica, cicia krv teplokrvným živočíchom. Aby sa krv nezrážala, vpúšťa do rany hostiteľa látku zabraňujúcu zrážaniu – hirudín. Hirudín sa používa ako prísada do krvných konzerv. Na chrbte má žlté alebo oranžové pozdĺžne pásiky. Pijavica konská : sa živí vodnými červami,
Pijavička rybia : cudzopasí na žiabroch rýb
Pijavica veľká: sa vyskytuje najčastejšie. Je tmavozelená. krv necicia, ale živí sa dravo drobnými živočíchmi (červy, ulitníky) a môžeme ju nájsť aj mimo vody. Chobotnatka rybia : vyciciava krv rybám. V prehriatych vodách rybníkov sa môže aj premnožiť a prenáša aj niektoré škodlivé prvoky.

2. PODTRIEDA : P I J A V I C E (H I R U D I N A E )

Pijavice poznáme ľahko podľa dvoch okrúhlych prísaviek: jedna menšia - na prednom konci tela a druhá väčšia - na zadnom konci. Predná prísavka má uprostred ústny otvor, ktorý vedie do tráviacej trubice ovešanej lalokovitými príveskami, kde môže živočích nazhromaždiť značnú zásobu potravy na dni potreby. Na tele, najčastejšie sploštenom, nenájdeme ani tykadlové výbežky, ani na nožnej komolke. Opasok je menej nápadný ako napr. u dážďoviek.
Pijavice sú obojetnici ako máloštetinavce, od ktorých ich odvodzujeme. Rozdiely v ich stavbe si vysvetľujeme parazitickým a dravým spôsobom života. Rozmnožujú sa vajíčkami, ktoré znáša pohromade a väčšinou ich chránia obalom podobným kokónu. Z vajíčok sa liahnu mláďaťa podobne dospelým pijaviciam.
Pijavice žijú v sladkej i slanej vode, vo vlhkej zemi a v teplých krajinách dokonca i na stromoch a na kroch vlhkých pralesov. Spúšťajú sa na zver i na človeka, ktorý sa prediera húštinami a hneď sa prisávajú a začínajú piť krv. Pijavice, ktoré žijú v Čechách, nie sú však(okrem dvoch vzácnejších druhov) pre človeka nebezpečné. Na južnom Slovensku by sme mohli nájsť pijavicu lekársku, ktorá je schopná prehryznúť i ľudskú kožu a sať krv.

Chobotnatka plochá(Glossosiphonia complanata)

Patrí spolu s nasledujúcim druhom do skupiny chobotnatok, ktoré vedia vysunúť hltan z úst ako chobot a majú ešte pôvodný systém krvných ciev. Chobotnatka plochá sa vyskytuje bežne v stojatých vodách a v pomaly tečúcich vodách. Spoznáme ju ľahko podľa toho, že pri zložení z podkladu sa zvinie do špirály.

Živí sa rôznymi drobnými živočíchmi.

Chobotnatka rybia(Piscicola geometra)

Cudzopasí na povrchu i na žiabroch rýb, ale pretože vie plávať, ulovíme ju často i vo voľnej vode. Rozoznáme ju ľahko od ostatných pijavíc podľa štíhleho tela, od ktorého sa ostro odlišujú obe prísavky. Je tiež pevnejšia a tvrdšia , nie tak slizká a jej telo je pekne pokreslené. Chobotnatka rybia je veľkým škodcom na hospodárskych rybníkoch hlavne preto, že prenáša nebezpečné rybie choroby

Pijavica konská (Haemopis sanguisuga)

Patrí do skupiny vlastných pijavíc (Gnathobdellae), ktoré majú v ústach 3 chitínové čeľuste v podobe guľatých ozubených nožíkov. Pijavice konské sú nápadné svojou veľkosťou( až 10cm), ale človek sa ich báť nemusí. Ich čeľuste nemôžu ľudskú kožu prehryznúť a už vôbec kožu koňa. Ich latinské meno, ktoré znamená „ krv pijúce“ nezodpovedá skutočnosti. Pijavica konská žerie rôzne červy a menšie živočíchy, ktoré si hľadá v bahne a prehĺta ich.

Pijavica lekárska (Hirudo medicinalis)

Je z rozprávania a z literatúry najznámejšia zo všetkých pijavíc. Dosahuje dĺžky obvykle asi 10 až 15 cm a je na chrbte na čiernozelenom podklade červenožlto alebo hnedo pozdĺžne prúžkovaná a čierne škvrnitá, takže pôsobí dosť pestrým dojmom. Táto pijavica sa živí výhradne krvou a kedysi bola veľmi využívaná v medicíne. Spotreba pijavíc bola obrovská. Každý lekárnik ju mával na sklade pre lekára, pre „ránhojiča“ i pre domácu potrebu. Ale najviac ich spotrebovali zamestnanci kúpeľov vo verejných kúpeľoch. Pijavice nasadzovali pod menom „banky“ proti rôznym chorobám. Podľa odhadu z roku 1846 bolo napr. vo Francúzku v jednom roku spotrebovaných asi 20 až 30 miliónov pijavíc. Prirodzené nálezištia nemohli však stačiť tak enormnému dopytu. Pijavice boli preto umelo pestované vo zvláštnych rybníkoch, a keď dosiahli požadovanú veľkosť(8-10cm), boli posielané do sveta. K nám boli dovážané hlavne z Maďarska. Hladná pijavica lekárska po priložení na ľudskú kožu sa skoro okamžité prisaje. Keď prehryzne pokožku svojimi jemnými pílovitými čeľusťami, vypúšťa zo zvláštnych žliaz sliny obsahujúce hirudin, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi, takže pijavica môže pohodlne sať a rýchlo sa plní. Jej odstránenie v ktorúkoľvek dobu nerobí problémy. Stačí jej posoliť „hlavičku“ a pustí sa sama. Niektorí zamestnanci kúpeľov vraj vedeli napitú pijavicu opatrne vymačkať, takže bola hneď zase k dispozícii. Čakať kým vyhladne sama by trvalo moc dlho. Raz napitá pijavica vydrží totiž až 15 mesiacov hladovať.
Všetko toto počínanie sa nám zdá ako starodávna povera. Najzaujímavejšie však na tom je, že i moderné a vedecky pracujúce lekárne sa zasa vracajú k používaniu pijavíc a ich jedu.

V súčasnosti je ročná spotreba v Nemecku okolo 300 000 pijavíc, z toho je väčšina spracovaná na izoláciu hirudínu. Prípravky vyrobene z pijavíc sa používajú dokonca i v takých závažných prípadoch ako je srdcový infarkt. Otázka bývalého rozloženia pijavice lekárskej u náš sa dá dosť ťažko zodpovedať. Jej terajší výskyt v strednej Európe nedovoľuje robiť všeobecné závery, pretože tento živočích bol už v minulom storočí vo väčšine svojich prirodzených lokalít vykynožený, a naopak na iných miestach umelo chovaný. V dnešnej dobe sa dovážajú pijavice lekárske hlavne z južnej Európy.


Hltanovka bahenná (Herpobdella octoculata = atomaria)
Je naša najpočetnejšia pijavica. Nájdeme ju v stojatých i tečúcich vodách. Dorastá do dĺžky 2 až 5 cm a je na hnedkastom, alebo zelenkastom podklade žlto alebo tmavo bodkovaná a čiarkovaná. Živí sa drobnými vodnými živočíchmi a vajíčka kladie do zvláštnych pevných kokónov, ktoré často nachádzame na kameňoch a na vodných rastlinách. Do týchto kokónov okrem vajíčok ukladá hltanovka tiež bielkoviny ako potravu pre mláďaťa.