Lišajníky sa nachádzajú najčastejšie v lese. Na kmeňoch a na konároch stromov, na kameňoch a na povrchu pôdy. Sú to zložené organizmy, v nich žije v symbióze huba a riasa. Telo lišajníka sa nazýva stielka. Tvoria ju prevažne vlákna húb a len v malej miere bunky rias. Rôzne druhy majú rôzne veľké stielky- od mikroskopických až po niekoľkometrové, aké vytvára napr. bradatec najdlhší.

Stielky bývajú kôrovité lupeňovité a kríčkovité. Na celom svete sa vyskytuje veľmi veľa druhov lišajníkov. Presné počty známe nie sú, a preto sa čísla udávané v jednotlivých knihách líšia. Odhady sa pohybujú okolo 15 až 20 tisíc druhov. Naviac veľké množstvo druhov zostáva neobjavených a každý rok je popísaných množstvo druhov pre vedu predtým neznámych. Na území Slovenska sa našlo okolo 1500 druhov lišajníkov. Toto číslo však určite nie je definitívne.

Lišajníky, tak ako aj všetky ostatné organizmy, majú v prírode nenahraditeľné postavenie a význam, ktorý ešte ani zďaleka nepoznáme. Vieme, že ako prvé osídľujú extrémne stanovištia. Lišajníky sú potravou a úkrytom pre mnoho druhov bezstavovcov a stavovcov. Obrovský význam majú pre soby – v zime tvoria až tri štvrtiny z celkového množstva ich potravy. Lišajníky obsahujú významné liečivé látky, ktoré sa využívajú v medicíne, napr. alektória bledožltá, bradatce a iné druhy obsahujú kyselinu usnovú, ktorá má silné antibakteriálne účinky. Pľuzgierka islandská obsahuje zase látky rozpúšťajúce hlieny, preto sa dáva do čajov a cukríkov proti kašľu. Lišajníky sa rozmnožujú nepohlavne. Lišajníky prijímajú látky na svoju výživu hlavne z ovzdušia odkiaľ hubové vlákna nasávajú vodu aj z vodných pár. Preto sú veľmi citlivé na čistotu ovzdušia a niektoré druhy preto rastú tam, kde je vzduch znečistený.