Bunka

Najrozšírenejšia forma živej hmoty je bunka. Je to najmenšia morfologická a funkčná jednotka jednobunkových a mnohobunkových organizmov, ktorá má schopnosť vykonávať všetky základné životné funkcie.

Je známe, že bunka je základom života na Zemi. Už dlhý čas uplynul od toho čo Aristoteles vyriekol svoju myšlienku o tom, že bunky vznikajú z neživej hmoty. Ale od 17. storočia vieme, že to tak nie je a že bunka tvorí všetko živé: rastliny, živočíchy a aj nás.
Táto teória delí vývoj života na dve časti. Tou prvou je chemická evolúcia, pri ktorej vznikli vôbec prvé látky schopné života. Na chemickú evolúciu priamo nadväzuje evolúcia biologická, ktorá prechádza dvoma fázami. Prvá je evolúcia metabolismu, v ktorej postupne získavali nadvládu autotrófne bunky nad prokarytickými bunkami, ktoré sa živili heterotrófne a nemohli fotosyntetizovať. Evolúcia štruktúry bola významná hlavne z hľadiska vývinu mnohobunkových organizmov, pretože vtedy začali vznikať prvé eukaryotické bunky, ktoré vznikli pohltením jednej bunky inou. Dôkazom je fakt, že niektoré organely majú vlastnú membránu ako pozostatok bunkovej steny.

Medzi najdôležitejšie funkcie bunky patrí príjem a výdaj látok. Príjem látok je základním procesom, bez ktorého by žiadna živá bunka nemohla existovať. Bunka musí prijímať H2O, živiny, O2 a iné látky potrebné pre život. Výdaj látok (sekrécia) umožňuje dej opačný príjmu látok. Bunka týmto dejom vylučuje predovšetkým odpadové látky a CO2. Život by samozrejme nemohol existovať, ak by nebola zaistená regulovaná reprodukcia organizmov. Pojmom bunkový cyklus rozumieme sled na seba nadväzujúcich dejov, pri ktorých sa materská bunka delí a vznikajú dve dcérske bunky. Dĺžka tohto deja je daná geneticky. Ako som už naznačil, bunka je téma, ktorá trápi už dlhú dobu mnohých vedcov, ktorí sa snažia nájsť odpovede na otázky dávané verejnosťou. Je jasné, že tieto odpovede budú ešte dlho skryté, ale myslím si, že už dnes môžeme svoje vďaky smerovať k tým nadšencom, ktorý sa ich snažia (s úspechom alebo bez neho) odhaľovať.

Objav bunky je úzko spojený s objavom mikroskopu. Holandský kupec a optik A. V. Leeuwenhoek (1632-1723) prvý v histórii zostrojil jednoduchý mikroskop, v ktorom pozoroval červené krvinky, spermie a jednobunkové organizmy. Roku 1665 anglický fyzik a biológ R. Hooke (1635-1703) prvý pozoroval jednoduchým mikroskopom v korku množstvo malých dutiniek, podobajúcich sa včeliemu plástu. Pomenoval ich bunky (lat. cellula - dutinka). Roku 1671 taliansky anatóm M. Malpighi (1628-1694) zistil, že rastlinné a živočíšne organizmy sú zložené z tkanív, ktorých základ tvoria bunky. Významný objav urobil R. Brown (1773-1858), ktorý v roku 1831 opísal bunkové jadro.

Všeobecné vlastnosti bunky: Bunka má vlastný metabolizmus, aj schopnosť prenosu genetickej informácie uloženej v jadre prostredníctvom rozmnožovania. Považujeme ju za najmenší systém schopný samostatného života. Najdôležitejšie vlastnosti bunky sa nazývajú všeobecné vlastnosti bunky.
Štruktúra ,veľkosť a tvar buniek: Priemerná veľkosť buniek sa kolíše medzi 0,02-10 nm Najmenšie bunky sú baktérie, najväčšie niektoré vajcové bunky. Veľkosť buniek mnohobunkových organizmov čiastočne závisí od veľkosti tela a od ich uloženia v organizme. Bunky majú rozličný tvar: guľovitý, kockovitý, tyčinkovitý, vajcovitý, hviezdicovitý. Základný tvar je guľovitý, napr. erytrocyty, vajíčko cicavcov. Veľkosť a tvar buniek sú spravidla pre daný druh buniek charakteristické a dedične podmienené.

Všeobecná štruktúra eukaryotickej bunky
Všetky eukartyotické bunky bez ohľadu na tvar, veľkosť a funkciu majú základný princíp stavby bunky:
- bunkové povrchy – bunková stena
- cytoplazma
- bunkové organely - membránové
- vláknité
- neživé súčasti bunky – inklúzie