Sťahovanie vtákov

Sťahovanie vtákov

Migráciou vtákov nazývame jesenný odlet vtákov z ich letných (hniezdnych) sídlisk do južnejších (južných) krajov a jarný návrat nazad do bývalých hniezdísk. Väčšina druhov vtákov sa takto vyhne nepriaznivým zimným podmienkam našich zemepisných šírok, tobôž drsným zimám severnejších alebo severných oblastí. Veľa druhov vtákov má totiž svoje hniezdiská až za severným polárnym kruhom. Vtáky, ktoré sa takto každoročne sťahujú, nazývame sťahovavými a tie, ktoré ostávajú zimovať na miestach, kde sa rozmnožovali, nesťahovavými. Existujú však aj prechodné formy. Pri niektorých druhoch v našich zemepisných šírkach sa sťahuje iba časť populácie (napr. králik zlatohlavý, zelienky, stehlíky konôpkáre, glezgy), pri iných – vyslovene migrujúcich- malé percento prezimuje v našich zemepisných šírkach(napr. drozd trkotavý, lesné populácie drozda čierneho, škovránok poľný, pinka obyčajná a pod.). Niektoré nesťahovavé v niektorých rokoch priletujú vo forme ťahu(invázne prílety) k nám i do južnejších a západnejších oblastí Európy (pri zlej úrode semien , ktorými sa živia). V súvislosti s vysvetlením migračných pohybov sa uvádzajú dve teórie. Prvá vysvetľuje vznik migrácie ústupom vtáctva v glaciáli zo severných zemepisných šírok na juh. Po ústupe ľadovcov na sever postupne znovu prenikali na toto územie uchyľujúc sa v studenej časti roka na mieste, odkiaľ prišli. Druhá tvrdí, že pôvod ťahu vtáctva treba hľadať v teplých zónach, s kadiaľ druhotne prenikali na sever. Na zimu sa vracajú nazad.
Ani jedna, ani druhá teória nevysvetľuje celkom vznik migrácie vtákov. Prvá
Obchádza skutočnosť, že medzi migrantmi nie sú iba druhy patriace tej zložke, ktorá ustúpila v glaciáli na juh, aj mnohé také, ktorých pôvod treba hľadať v trópoch alebo v subtrópoch. Druhá zatvára oči pred skutočnosťou, že napríklad Európu a západnú časť Sibírie obývalo vtáctvo aj pred glaciálom a že pri postupnom ochladzovaní týchto kontinentov ustupovali nielen teplomilnejšie,
Ale aj chladnomilné druhy na juh a tie sa tu udržali vo vysokých zónach stredoeurópskych a juhoeurópskych vrchov (Alpy, Karpaty, Pyreneje) až do
dnešných čias. Napokon nové druhy prenikajú do stredných šírok Európy aj v súčasnosti, a to tak z teplejších (zo subtrópoch), ako aj z chladnejších zón(sibírske alebo iné boreálne druhy). Ibaže teraz v niektorých prípadoch charakter ich pobytu určuje človek.
Iba pri niektorých druhov vtákov sťahovanie prebehne jednotlivo.

Takto sa napríklad sťahujú kukučky alebo dudky strakoše. Obyčajne vtáky tiahnu vo väčších – menších kŕdľoch. Tvar kŕdľa môže byť dvojaký – usporiadaný a neusporiadaný. V druhom prípade môže byť ešte
voľný a zhustený. Usporiadaným ťahom nazývame ťah v určitých formáciách napríklad v rovnej línii takže jednotlivé indivíduá letia presne za sebou alebo vedľa seba , frontálne; častá je šikmá línia bez bočného ramena alebo s krátkym bočným ramenom. Niektoré druhy sa do takýchto formácii zaraďujú aj pri krátkych letoch napr. husi, kačice a žeriavy, iné iba na dlhších cestách. V neusporiadaných voľných kŕdľoch letia dravce napr. sokol kopcovitý, orol kráľovský a iné. Kŕdle zvyčajne bývajú homotypné , čiže skladajú sa iba z jedného druhu. A pri niektorých druhoch zložené iba z príslušníkov jedného pohlavia. Medzi spevavcami sú však neraz primiešané aj iné druhy. Veľkosť kŕdľov je rozličná – do niekoľko sto , ba až niekoľko tisíc jedincov. Výška letu
migrujúcich vtákov závisí do istej miery od klimatických podmienok, celkove však nie je veľká. Rýchlosť letu ne ťahu závisí v prvom rade od rýchlosti letu toho- ktorého druhu, no aj od vonkajších , najmä klimatických faktorov, od počtu oddychových zastávok. Dĺžka letu na dúšok zvyčajne nebýva veľmi dlhá. Vtáky sadajú, oddychujú, zháňajú si potravu, urovnávajú perie a tie, ktoré migrujú cez deň, tam obyčajne aj prenocujú; nočné migranty naopak, deň alebo aj viac strávia na oddychovisku, preto denné prelety nebývajú veľké. Prirodzene, ak ich cesta ide ponad vodu, musia preletieť bez oddychu, a teda s veľkým denným výkonom. No aj v takých prípadoch vyhľadávajú si na prelet najjužnejšie miesta. Vtáky pri sťahovaní letia zvyčajne po určitých trasách. Cesty letu pre určité druhy totiž určuje krajinný reliéf – vo vrchoch priesmyky,
doliny, vody. Na takýchto cestách existujú miesta, kde sa vtáky obyčajne zastavujú, nasýtia, oddýchnu si a letia ďalej. V tomto zmysle možno hovoriť o určitých trasách po ktorých sa určité druhy pravidelne pohybujú. Neznamená to však, že by ten istý druh neodbočil od tejto trasy. Do problémov migrácie vtákov vnieslo veľa svetla obrúčkovanie vtákov. Obrúčkovanie ukázalo predovšetkým ťahové cesty a zimoviská migrujúcich druhov, no aj iné zaujímavosti spojené s preletmi vtákov. Najnovšie sa pri sledovaní migrácie využíva technika. Vtáky na migrácii sú vystavené oveľa väčšiemu nebezpečenstvu ako za normálnych životných podmienok. Podistým aj toto je jedna z príčin, prečo sa na cestu vyberajú hromadne.

Vtáky, ktoré tiahnu jednotlivo, opúšťajú prostredie, ktoré ich kryje, iba na menšie vzdialenosti. Chytanie a strieľanie migrujúcich vtákov je dnes menej časté ako v minulosti. No i tak mnohé druhy platia vysokú daň za návštevu krajov, ktorými preletujú. Bolo by načase skončiť s takýmto barbarským počínaním a nedobiť už aj tak veľmi zdecimované druhy migrujúcich vtákov.